Alexej Fulmek: Myslím, že SME naozaj hralo významnú úlohu vo formulácii nových princípov žurnalistiky a nezávislosti

Alexej Fulmek je už 25 rokov generálnym riaditeľom vydavateľstva Petit Press a je jedným zo zakladateľov denníka SME. Ako hosť diskusie na tému „Médiá v prvej línii“ hovoril 20. apríla 2018 v Prahe o svojich myšlienkach a názoroch na dnešné médiá, ale aj o svojich ambíciách, ktoré sa týkajú denníka SME. Diskusiu zorganizoval spolok Slovákov žijúcich v Prahe, ktorý funguje pod názvom Pražská kaviareň.

Alexej Fulmek rozprával o pomoci denníka SME v parlamentných voľbách, o konšpirátoroch, o boji proti hoaxom, o bulvarizácii titulkov, o nezávislosti redakčnej práce SME ale nevylúčil ani spojenie redakcie SME a denníka N do budúcna.

Alexej Fulmek sa v prostredí médií pohybuje v podstate celý svoj doterajší život. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského a následne sa zamestnal ako redaktor kultúry pre denník Smena.

V roku 1993 keď spoluzakladal denník SME, stal sa zároveň riaditeľom vydavateľstva Petit Press. Denníku SME aj vydavateľstvu Petit Press je verný dodnes, i napriek komplikáciám, ktorými denník SME nie tak nedávno, prešiel.

V roku 2014 sa minoritným vlastníkom denníka SME stala finančná skupina Penta, kvôli čomu až 50 členov redakcie z denníka odišlo, aby založili denník N.

Prednedávnom sa udiala smutná udalosť, bol zavraždený novinár Ján Kuciak aj s priateľkou Martinou Kušnírovou. Ako ste sa dozvedeli o tejto udalosti?

Fulmek: Dozvedel som sa to o šiestej ráno, v pondelok, tuším 26. februára. Mne telefonoval generálny riaditeľ Ringier Axel Springer, ktorý teda ráno pred siedmou oznámil, že zavraždili ich novinára. Bola to veľmi šokujúca správa, už v telefóne som sa ho pýtal, že či si je istý, že to nesúvisí s niečím iným, pretože vraždu novinára sme nezažili ani za vlády Mečiara a naozaj udalosti, ktoré nasledovali boli adekvátne tomu činu, ktorý sa stal. My vlastne +/- všetci tí hlavní hráči na trhu, ktorí sme sa tú informáciu od Milana Dubeca dozvedeli, tak sme to novinárom nepúšťali, pretože sme čakali na to, čo Milan Dubec povie.

On sa „de facto“ s nami akoby radil, pretože nikto nemá skúsenosti s takou situáciou. Ja som mu radil, aby sa čo najskôr skontaktoval s vyšetrovateľmi a koordinoval svoj postup a vyjadrenia smerom k verejnosti pomocou nich, aby náhodou nezmaril niečo vo vyšetrovaní.

No, ale teda už okolo deviatej ráno, denník N priniesol tú informáciu, čiže tam zjavne sa to Monika Tódová dozvedala od polície a nie od Milana Dubeca. No cez denník N sa potom rozbehlo to, čo sa rozbehlo.

Jána Kuciaka zabili práve kvôli jeho práci. Zaujímalo by ma, vy ako šéf novinárov, môžete nám povedať či sa zmenilo niečo na práci novinárov od toho nešťastia?

Ono sa ani vlastne nemá čo zmeniť. Ja som samozrejme šéfredaktorke ponúkol pri tých menách, ktoré sú ako keby najohrozenejšie, že pokiaľ treba tak im zaplatíme ochranu.

Na druhej strane, nechcem to tak hlúpo hovoriť, ak sa niekto rozhodne niekoho zavraždiť, tak veľmi ťažko tomu zabránime.

Je to proste spoločenská dohoda, novinári sa nevraždia a táto dohoda bola na Slovensku porušená.

Preto verejnosť tak zareagovala a bola schopná ísť do ulíc a deklarovať solidaritu ako s Janom Kuciakom, tak aj s celou novinárskou obcou.

Nevídaná bola spolupráca konkurenčných médií na kauzách, ktoré Ján Kuciak pokrýval, to znamená, že novinári prestali byť konkurenti a začali sa deliť o informácie a dostalo sa to o poschodie vyššie, to znamená dostalo sa to na úroveň spoločensko-prospešnej práce, ktorá teda nie je o tom, kto bude prvý.

Vedeli by ste nám priblížiť ako vyzerá taká práca investigatívneho novinára?

V redakcii denníka SME boli asi dva alebo tri pokusy vytvoriť investigatívne oddelenie, tým ľuďom potrebujete „de facto“ uvoľniť ruky, to znamená, že „Tom Nicholson nemusíš napísať nič celý mesiac, ale keď napíšeš jednu vec je to v poriadku“.

Vydavatelia alebo teda vydavateľ ako ja s tým nemá problém, aby v redakciách niečo takéto fungovalo, len naozaj ten pracovný tlak a vyťaženosť tých ľudí a vzhľadom na efektivitu práce tých investigatívnych oddelení, tak nakoniec každý takýto pokus stroskotal, ale nie že sme prestali robiť investigatívnu žurnalistiku, ale stroskotala tá inštitucionálnosť, to znamená, že sme tie oddelenia rozpustili a tí ľudia akoby prešli do normálnych štruktúr.

Tým pádom tú prácu robí ten, kto narazí na ten daný problém, teda nie všetci, ale robí to úzka skupina novinárov, ktorá sa venuje investigatívnej žurnalistike.

Keby polícia pracovala efektívne, myslíte, že práca investigatívnych novinárov by nebola potrebná?

To si nemyslím, pretože investigatívni novinári vyhľadávajú príležitosti na popísanie udalostí, ktoré sú skryté pred verejnosťou a negatívne ovplyvňujú spoločnosť a každá časť tejto ľudskej činnosti má svoje zdôvodnenie a má svoju úlohu v tej spoločnosti.

Ako dlho sa budeme ešte stretávať s papierovými novinami, lebo ako sám hovoríte ľudia sa presúvajú viac na digitálny obsah ako na papier?

Podľa mňa veľmi dlho, len to bude drahý produkt. V digitálnom svete vlastne nájdete veľmi malý výsek produkcie textov od novinárov alebo teda agentúr, to znamená, že to čítanie je veľmi selektívne, vlastne akože ste na platforme alebo na nejakej sociálnej sieti, povedzme na Facebooku, tak v zásade akože fungujete v prostredí výberu textov, keď navštevujete priamo stránku, napríklad našu, tak takisto absorbujete len nejakú časť textov a niečo vám unikne, tým pádom ten print bude mať stále zmysel, v nejakom ako keby súbore toho dňa, ktorý zachytíte a ktorý bude usporiadaný v nejakom logickom editorskom výbere a neustále budú ľudia, ktorý budú siahať po papieri, s tým, že teda tá čitateľská vrstva je pomerne prestarnutá čo sa týka printového vydania, ale vy s tým viete neustále narábať ako s dodatočným zdrojom svojich príjmov.

Inými slovami, poviem to tak zjednodušene: pokiaľ vám bude digitálnu redakciu platiť príjem z digitálnych operácií, tak v tom prípade print môže byť dodatočným kanálom na zvýšenie vašich príjmov, pretože nepotrebujete dodatočne tak veľa pracovnej sily na to, aby ste dali dohromady print a predali ho a vzhľadom na to, že tá cena je dosť vysoká, dostáva sa k jednému euru, a produkčné náklady toho printu nebudú také vysoké, tak vám to môže nahradiť nejaký príjem, ktorý vám chýba.

Myslím si, že jedného dňa síce printové noviny nebudú, ale myslím si, že sa to nestane do nejakých desiatich rokov.

Akým partnerom je vo firme Penta?

Minoritným a dnes už v zásade môžem povedať, že aj relatívne korektným. To znamená ten vstup Penty v roku 2014 bol pre nás veľmi traumatizujúci a bol to krok, ktorý sme nepovažovali za priateľský.

My s Petrom Vajdom v tom roku 2014 sme to nepovažovali za veľmi šťastný krok zo strany Penty a veľmi sme sa usilovali, aby Penta ustúpila do minority lebo my tradične do roku 2000 sme mali nemeckých partnerov, kde 50:50 vôbec nebolo na prekážku, pretože neboli „zaúkolovaný“ do obsahu, v podstate ich zaujímali nejaké ekonomické výsledky, nejaký rozvoj, zaujímal ich rozvoj Sme online, teda nejakej webovskej vetvy a zaujímala ich dividenda.

Vstupom Penty do vydavateľstva, ktoré bolo možné tým, že 50-percentný akcionár sa rozhodol predať za chrbtom prvej slovenskej investičnej spoločnosti, ktorá bola teda akcionárom zo začiatku, akcie za výrazne predraženú cenu, tak vlastne sa tá Penta dostala do nášho vydavateľstva.

My sme sa potom koncentrovali na to, aby sme udržali atmosféru v tej redakcii a spôsob našej práce na tých úrovniach ako sme boli tých 22 rokov zvyknutí, čo sa teda podarilo a Penta je dnes v 40-percentnej minorite.

Nezasahujú do obsahu, raz mesačne ich vidíme na nejakých reportovacích stretnutiach, teda tie vzťahy sú normálne, korektné.

Keď už sa bavíme o vlastníckych štruktúrach. Jedným z opatrení, ktoré Beblavý navrhoval je aj nejakým spôsobom sprísniť vlastnícke štruktúry médií, aby médiá mali väčšiu slobodu, aby tu nebol nejaký silný vlastník.

On akoby hovoril a myslím si, že hovorí práve o Pente a o pokusoch oligarchov koncentrovať médiá vo svojich rukách. Na trhu ako je Slovensko to bude veľmi ťažké, lebo ešte raz, akože keby tá Penta nevstúpila do mediálneho priestoru s tou ideou koncentrácie, tak proste by sme boli my, ktorí by to koncentrovali, pretože my by sme ako keby za tých 20 rokov robili to isté, my by sme skupovali médiá pod naše vydavateľstvo, lebo niekedy v 90. rokoch som si uvedomil, že nie je možné stáť na jednom titule, to znamená, že tá strecha vydavateľská, ktorá je dosť drahá, musí byť rozložená na viacero titulov, to znamená, že tá koncentrácia sama o sebe nie je vlastne akože niečo čo by tým malým trhom nebolo vlastné.

Na druhej strane samozrejme rozumiem tomu úsiliu zabrániť tomu, respektíve aby to bolo pod kontrolou, aby nedochádzalo ku krízovému vlastníctvu médií. To, čo bolo zaujímavé na tom návrhu Beblavého, že on hovorí, aby boli vydavatelia povinne zapísaní ako partneri verejného sektoru, čo v preložení znamená nič iné, len, že odhalia svoju akcionársku štruktúru.

My teda sme partnerom verejného sektoru, zúčastňujeme sa rôznych tendrov, ten proces je naozaj zložitý a naozaj sa tam ide do detailov, kde vlastne ako keby sa oddeľuje konečný užívateľ tých výhod, takže vlastne smerovalo to k tomu, aby boli jasne a transparentne vyznačení vlastníci médií, čo samozrejme je pre spoločnosť dobré.

Mohli by ste zhodnotiť printový trh, teraz napríklad Pravda zmenila vlastníka, či je to skôr biznisový alebo politický záujem. Napríklad bola zmena aj na bulvárnom poli, Nový čas zmenil vlastníka. Ako vidíte tieto jednotlivé médiá. Ešte by som sa na SME-čko opýtal, potom čo odišla väčšina redakcie som prirodzene videl veľký pokles kvality, možno dočasný. Teraz máte aký pocit z tej kvality redakcie?

K prvej otázke, my sme najlepší majitelia médií, lebo sme tu dokázali za 25 rokov reálneho vydávania a fungovania vydavateľstva, ktoré je životaschopné a vyrástlo z nuly alebo z ničoho, prerásť do jedného z najväčších vydavateľstiev.

Tých ostatných hodnotiť môžem, ak teda chcete, ale to znamená, že naozaj, ja to verejne hovorím, skupiny, ktoré majú veľmi veľa podnikateľských záujmov, nie sú dobrým vlastníkom médií, pretože prenášajú svoj pohľad a ochranu svojim záujmov do médií.

Ono to nefunguje, tak že to funguje ako napríklad TV Markíza, že 100% tej produkcie je neslobodných, je to malá časť vlastne ovplyvňovanej novinárskej práce, preto ten štýl akoby riadenia, ktorý je v SME a ktorý akože napríklad mne osobne, čo mi veľa ľudí vyčíta je, že naozaj tie redakcie majú autonómiu a slobodu.

Nie všetko, čo je v denníku SME sa mi páči. Na čo som bol ja alergický je také to „pištolníctvo“, kvázi si kopnúť za každú cenu, to znamená, že tá kvalita tých novín nebola vždy podľa mojej predstavy, ale vždy som tých ľudí nechával pracovať samostatne.

Je lepšie keď novinári robia chyby a robia v slobodnom priestore ako keď chyby nieže nerobia, alebo keď niekto ovplyvňuje ich prácu, v mene toho, že hovorí, že novinári robia veľa chýb a preto ja poviem, čo máte písať.

S Milanom Šimečkom sme veľakrát mali diskusie o nezávislosti a ja som sa pýtal, že prečo on si myslí, že ja som menej nezávislý ako iný novinár, pretože novinár môže byť skorumpovaný, môže mať nejaký svoj životný príbeh, ktorý ho ovplyvňuje, proste je tam množstvo vecí z osobného života, čo môže tie veci ovplyvňovať , ale nakoniec teda vždy sme nechávali tú redakciu fungovať autonómne a tak to funguje aj dodnes.

Čo sa týka kvality tým, že teda ja som naozaj pomerne známy tým, že s redaktormi komunikujem a ako keby tú nekvalitu, ktorá si myslím, že je nekvalita, napádam a upozorňujem na ňu.

Ja čítam noviny až, keď vyjdú, aby bolo jasné, nemám ani prístup do redakčného systému už roky. Čiže tá odpoveď na tú otázku kvality SME je, že istotne, keď vám odíde 50 ľudí z redakcie, je že vám poklesne kvalita, je zázrak, že noviny prežijú, to znamená, že tá značka dokázala, že je extrémne silná, pretože inak by neprežila.

Tento otras bol veľmi veľký, ten newsroom bol prázdny, bolo tam proste akože zopár ľudí. Beáta Balogová dokázala po nejakom čase určitú časť kvality nahradiť, čo znamená, že naozaj sa tam objavili veľmi kvalitní ľudia, sú tam dnes normálne čitateľné akože kvalitné texty, ale samozrejme, že by bolo ideálnejšie keby tie dve redakcie teda N-ko a SME-čko pracovali spoločne, inak nie je úplne vylúčené že sa to niekedy v budúcnosti stane.

Dnes nemám problém s tým, že by kvalita denníka SME bola nejako nižšia ako denníka N a myslím si, že o tom hovoria aj čísla, stačí si porovnať čísla N-ka a SME-čka a zistíte, kde je SME-čko, hoci N-ko je na trhu len tri roky, ale konkurencia je správna, to je dobré.

Musel sa nástupom nových technológií zmeniť štýl, akým žurnalisti spracúvajú témy?

Vidíme, že naozaj to čítanie sa mení na rýchločítanie, vidíme, že titulky výrazne ovplyvňujú čítanie a titulkové čítanie je veľmi rozšírené, je to takto prirodzené, však mozog takto funguje, ide tou najľahšou cestou a naozaj je veľmi dôležité, aby sa titulky tvorili korektne.

Zasa na druhej strane musím povedať, že vzhľadom na to, že ten tlak, by som povedal finančno-obchodný, tlačí na to, aby boli tie texty úspešné či už teda v čítaní alebo v klikanosti alebo v schopnosti predať predplatné, čo už je teda sofistikovanejšia schopnosť, len ako vydolovať z čitateľa klik, tak to zase ako keby vedie tie redakcie k atraktívnejšiemu titulkovaniu a niekedy takisto akože máme skúsenosti s redakciou, že sa mi zdá, že titulok nezodpovedá reálne obsahu toho textu alebo akcentuje nejakú vec, ktorá v skutočnosti nie je tak významná pre ten text a je tam len kvôli tomu, že je atraktívnejšia.

V podstate to znamená len komunikovať s tou redakciou, krok za krokom ich presviedčať, že to nie je správne a učiť ich ako pracovať v tom novom obchodnom modeli predaja predplatného tak, aby korektnosť bola zachovaná, aby sme vlastne čitateľov nesklamali.

Ako bojujete proti hoaxom?

My bojujeme tak, že naši redaktori vytvorili stránku konšpirátori.sk, aby tá téma začala rezonovať a dostala sa medzi verejnosť, to znamená, že existujú aj nejaké stránky, ktorých cieľom nie je informovať, ale manipulovať.

Potom teda snažíme sa vlastne robiť ten projekt (Pozn.: Lovíme hoaxy) , ktorý „de facto“ akoby vysvetľuje alebo priamo zdrojovo ukazuje, z ktorých tie články hoaxové vznikali, to znamená, že to je asi najlepší spôsob ako ukázať ľuďom, že naozaj tam dochádza k nejakým vedomím posunom, v prípade týchto médií a tá atraktivita tých médií je podľa môjho názoru založená na tom, že klasické liberálne demokratické médium v podstate nikoho netlačí, to znamená, že ak si pozriete denník SME, v zásade akoby ide čisto po kauzách a nemá akoby nikoho koho by nepodporoval.

Čiže ten odkaz verejnosti je, že my vám tu síce strážime tých ľudí, ale nevieme vám nájsť ideálneho človeka, postaviť vám ho: akože tu je a za ním akoby vlastne choďte, pretože to je ten váš mesiáš.

V minulosti sa mi zdá, že aj SME ako opozičný denník pomáhal opozícii aj pri voľbách.

V 90. rokoch za Mečiara. Áno, tam sme vlastne robili úplne neštandardné veci, čiže tam aj ten vývoj vzťahu s politikmi od komunizmu vlastne prešiel zmenami, novinári ako keby boli sluhami toho ideologického režimu, čiže nemali ste vytŕčať, potom ako keby prichádza revolúcia, kde sa otvárajú akože nové vzťahy medzi novinármi a politikmi, politici začínajú chápať, že budú potrebovať novinárov a nanovo sa nastavuje ten vzťah, kde vlastne tí novinári pochopiteľne, keď bránili ako keby povahu Slovenska alebo tej krajiny, tak sa spájali s opozíciou a vznikali veľmi úzke vzťahy.

Tie vzťahy s politikmi boli veľmi výrazné. Potom prichádza zlom, kde sa začínajú nanovo nastavovať vzťahy s politikmi, kde sa opäť začína stavať ten múr medzi politikmi a novinármi a to je vlastne ten štandard, ktorý dnes funguje. Ale je pravda, že teda to mečiarovské obdobie bolo neštandardné.

Majú dať média aj priestor takým ľuďom, ktorý si napríklad myslia, že zem je plochá?

To znamená, že bez brehov byť takým demokratom, že vytvorím priestor aj pre tento typ názoru? Pokiaľ to viete niečím vyvrátiť a pokiaľ je to niečím spoločensky závažné tak prečo nie, nech zaznie názor, ale znovu, viete, ja som šéf vydavateľstva, to znamená, že ja hovorím redakcii o námetoch, ktoré oni sú schopní alebo nie sú schopní zrealizovať.

Čiže podľa môjho názoru prečo nie, ale to si musia nastaviť tie redakcie, lebo redakcia nie je rozhodovanie jedného človeka, vždy sú tam nejakí lídri, ktorí majú vplyv na chod tej redakcie, ja sa s nimi samozrejme snažím diskutovať a čo najviac vtláčať svoj pohľad a svoj názor na svet do tých novín, ale je to vždy ako keby nejaký typ kolektívneho rozhodovania a ide len o to, aby ich nezachvátila nejaká davová psychóza alebo panika, aby stále používali ten rozum, aby neprevládali emócie nad ráciom.

Medializované podozrenie dokáže výrazne poškodiť spôsobom, ktorý sa nedá napraviť ani ak sa podozrenie vyvráti. Akú formu zodpovednosti by mali média niesť?

Toto je ten veľký súboj, čo ja mám s novinármi alebo teda s vedeniami redakcií, ale ono je to veľmi zložité. Oni sa naozaj snažia preverovať všetko a my žijeme vo svete kedy tá bariéra medzi tým k čomu sa dostanú novinári, lebo častokrát sú novinári obviňovaní, že robia z malých káuz veľké kauzy.

Ale povedzme, oni na tom trhu dostávajú veľa informácií o danom človeku, veľa ako keby negatívnych referencií a nemajú ich ako dokázať, teda vo chvíli keď majú malú kauzu urobia z toho veľkú kauzu.

Tým chcem povedať, že to nastavenie medzi tým prúdením tých informácií medzi politikmi, verejným sektorom a novinármi nie je ako keby dostatočne na úrovni, nie je tam dostatočná úroveň dôvery a následne potom veľa informácií, ktoré sa k novinám dostanú sú vlastne akože účelové, to znamená, že niekto niekomu chce poškodiť a nie to vlastne motivované ako keby zdravím tej spoločnosti.

Čiže toto je niečo, čo sa potom spätne môže stať, teda že niekomu tie noviny výrazne ublížia. A to sa naozaj ťažko napráva.

K 25. výročiu denníka SME ste napísali článok, ktorý mal celkom dobrý ohlas zo strany verejnosti. Prečo nepíšte viac. Máte nejaké špecificky konkrétne ambície, okrem toho, že chcete udržať SME alebo Petit Press aj v týchto meniacich sa podmienkach?

Nemám na to čas, aj toto som písal dve noci po sebe. Raz sa k tomu písaniu určite vrátim, to som si istý. Mojou ambíciou je previesť SME a celú ideu cez toto veľmi ťažké obdobie.

Keby to bolo len SME, tak si myslím, že v 2014 by som odišiel s chalanmi do toho nového projektu, aj keď teda jedine po dohode s Petrom Vajdom, lebo však mi sme spolu robili naozaj 25 rokov, ja som mal 26 on mal 45, keď sme sa stretli prvýkrát.

Čiže mojou ambíciou je previesť to vydavateľstvo do tohto obdobia a naštartovať vlastne ako keby nejaký rast a to aby prežilo, ja neviem 50-100 rokov, ja neviem, proste, aby sa vytvorila nejaká tradičná značka, aj keď neviem či je tradícia nejaká hodnota pre miléniovú generáciu lebo oni majú radi nové značky, každopádne nejakú značku, ktorá prežije 50-100 rokov alebo aspoň tých zakladateľov, čo teda žiaľbohu to už prežilo aj Petra Vajdu aj Karola Ježíka, ja zostávam teda ako kvázi posledný z tej mojej generácie ľudí, ktorí sme to založili.

Čiže previesť to ako keby obdobím, ktoré presiahne tú jednu generáciu je veľmi dôležité a významné a ja si myslím, že to SME naozaj hralo významnú úlohu vo formulácii nových princípov žurnalistiky a nezávislosti a preto si myslím, že je správne, aby takéto vydavateľstvo na tom trhu zostalo.