„Divadlo nie je len profesia – je to spôsob života a nezáleží, či idete na javisko alebo dokumentujete tvorivý proces, jednoducho, stále je s ním človek spojený,“ hovorí bývalý tanečník, dnes fotograf a filmár Anton Faraonov. 

Ako profesionálny tanečník ste sa z Kyjeva dostali najprv do Košíc, Prahy a ďalších miest. Ako sa ocitne umelec z Ukrajiny na Slovensku?

Po ukončení konzervatória ako každý absolvent som uvažoval nad „zamestnaním“, teda uplatnením v tomto svete. Výber zamestnania ako aj smeru, v ktorom sa chce človek vyvíjať vo veľkej miere ovplyvňuje jeho ďalší život. Ako každého mladého človeka, aj mňa lákal veľký svet a nepoznaný kraj, zároveň som necítil ochotu pracovať v tej dobe do veľkej miery archaicko ladenom tanečnom umení v Kyjeve. Keď som otcovi oznámil, že nemám záujem o prácu v divadle, kde on strávil celých 20 rokov svojho života, bol zaskočený, ale vzhľadom na to že som komplikovaný človek, nechcel sa so mnou hádať.

Anton Faraonov, archiv A.F.
Anton Faraonov

Po nejakom čase sa mu dostal do rúk zoznam s predstaveniami baletu Štátneho divadla Košice choreografa Ondreja Šotha a raz nám ich nenápadne počas večere pustil. A práve to bol pre mňa asi zlomový bod. Otcovi som povedal, že by som rád pracoval s choreografom, ktorý robí nielen v klasickom, ale aj súčasnom žánri. Na základe video záznamu mi ponúkli angažmán v balete Štátneho divadla Košice, takže už pol roka pred ukončením štúdia som vedel, že opustím rodný Kyjev. Pamätám si, ako mi otec povedal, že je to blízko a pri najhoršom to dám aj pešo, potom, keď sme si na mape našli Košice :) Spomenul si aj na to, že je to krásne mesto s nádherným divadlom. Poznal ho aj preto, že tam hosťovali s Kyjevským Národným Divadlom.

Poetika tela
Poetika tela

S baletným súborom ste pochodili rôzne miesta, kde ste vystupovali. Ktoré boli pre Vás najatraktívnejšie a utkvejú Vám v pamäti?

Pamätám si rôzne vystúpenia – napríklad Divadlo na vinohradoch v Prahe, kde na záver predstavenia nastalo absolútne, nekonečné ticho. Stáli sme tam a čakali a inšpicientka nevedela, či má dvihnúť oponu. Vtedy sa mi to zdalo nekonečne dlho a zároveň som prežíval pocit strachu, že ľudom sa to nepáčilo. Zrazu prišiel prvý potlesk, ktorý spustil obrovskú vlnu ovácií. Takto si spomínam na prvý zvuk potlesku. Spomínam si aj na dve vystúpenia: v Kyjeve, kde ma moji rodičia po prvý raz videli tancovať. Hral som postavu samovraha v balete Requiem a to druhé bolo skoro na konci môjho tanečného pôsobenia počas festivalu v Maďarskom Miškolci, kde som mal možnosť v balete Giselle stvárniť na javisku postavu Albrechta a tak si zatancovať spolu s mojou manželkou Elenou. Tá v príbehu o láske stvárnila hlavnú postavu Giselle. Vďačný som najmä za tieto dve Košickému súboru a hlavne Ondrejovi Šothovi.

Alusion
Alusion

Sú aj predstavenia, ktoré pre Vás boli výnimočné choreografiou natoľko, že na ne nikdy nezabudnete?

Nie som si istý, či práve s choreografiou je spojený pocit, ktorý mám k určitým predstaveniam, skôr pre mňa ostali v pamäti predstavenia, ktoré mi ponúkli emocionálny zážitok – napríklad Zvláštna radosť žiť, Requiem, Carmen, Svadba podľa Figara choreografa Ondreja Šotha, ale napríklad aj menšie formy ako Prisoners of feelings od Jiřího Bubeníčka, ktoré som tancoval s výnimočným tanečníkom Sergejom Jegorovom.

Keď ste pôsobili aktívne v balete, preferovali ste moderný tanec, alternatívne umenie alebo ste holdovali skôr klasike?

Preferoval som aj preferujem umenie, divadelnú kultúru a intelekt. Nie je podstatné, akou formou je realizovaná výpoveď, keď to, čo autor hovorí alebo interpret stvárňuje, nie je povrchným a lacným, ako príklad sú diela Pina Bausch, Papaioannou Dimitris a mnohých ďalších.

Vystava_balet_foto_A_Faraonov--2

Balet – to je obrovská drina a zároveň aj bolesť. Po zranení ste v relatívne mladom veku museli prestať aktívne tancovať. Bolo to ťažké rozhodnutie? Neostalo zrazu vo Vás prázdno? Ako ste sa s koncom tanečnej kariéry vysporiadali?

Balet je svojím spôsobom šport, aj keď v umeleckom prevedení a ako každý šport, je spojený s traumami, ťažkosťami a občas bolesťami. Ak sa však baletu niekto venuje, nikto nerozmýšľa nad tým, že je to profesia, ktorú nemôže robiť cely život. Či chceš alebo nie, raz budeš musieť skončiť a zmeniť svoj život. Každá zmena, aj keď sa na ňu pripravujeme, prichádza nečakane :) Tak to bolo aj u mňa, v podstate zo dňa na deň som sa musel rozhodnúť. Doteraz si pamätám benzínovú pumpu pri Nitre, kde som zastal po návšteve lekára, pozeral do diaľky a rozmýšľal, čo ďalej. Po skončení s tancom nasledovalo zvláštne obdobie, kde som sa snažil nájsť novú cestu, ktorou pôjdem. Jedna z nich bola aj práca s deťmi, s ktorými sme vyrábali animovanú tvorbu.

Veľkú pomoc zohralo to že počas pôsobenia v balete som sa zároveň venoval fotografii, videoartu, performance a práve som študoval na Technickej univerzite na katedre Umenia. Nič iné mi teda neostávalo ako ísť cestou výtvarného umenia a tak sa stala z hobby moja hlavná činnosť.

Zdá sa, že po rokoch prestávky Vám balet ani veľmi nechýba. Aktívne pôsobíte v rôznych profesiách – fotografujete, nakrúcate, pripravujete dokumenty. Zrejme ste sa však k tomu všetkému nedostali náhodou…

Balet mi už nechýba, aj keď som s ním stále aktívne spojený, cez manželku, ktorá pôsobí ako sólistka baletu, kamarátov alebo aj tým, že som divadlo neopustil. Divadlo totiž nie je len profesia – je to spôsob života a nezáleží, či idete na javisko alebo dokumentujete tvorivý proces, jednoducho, stále je s ním človek spojený. Prvým a z môjho pohľadu jedným z najzásadnejších momentov, ktoré prispeli k môjmu ďalšiemu smerovaniu, bola skutočnosť, že som dostal ponuku od vtedajšieho generálneho riaditeľa SND Ondreja Šotha založiť audiovizuálne oddelenie, ktoré bude slúžiť na dokumentovanie a výrobu propagačných materiálov spojených s aktuálnou tvorbou divadla. Šoth ma vtedy poznal nielen ako tanečníka, ktorý pôsobil v súbore pod jeho vedením, ale aj ako výtvarníka, fotografa a grafika. Stretnutie s Ondrejom Šotom pre mňa veľa znamenalo ako pre umelca tak aj pre človeka, vždy ma totiž viedol k rozvíjaniu mojej tvorby a k neštandardnému prístupu k životu a k tvorbe. Bol a ostáva pre mňa príkladom najväčšieho umeleckého zjavu a pravdu povediac, aj dnes jeho názor na moju tvorbu ostáva jedným z najdôležitejších. Občas sa mu dokonca aj bojím ukázať svoju tvorbu…

Keď som sa zhovárala s profesionálnymi fotografmi, všetci sa zhodli, že najťažšie je fotiť tanec. Dokonca v mnohom ťažšie ako šport. Súhlasíte s týmto názorom?

Som presvedčený, že pokiaľ človek chce niečo urobiť poriadne, tak sa tomu musí venovať naplno, a to je to ťažké. Z technického hľadiska si baletná a celkovo divadelná fotografia vyžaduje okrem kvalitne zachyteného momentu aj snahu zachytiť ducha samotného predstavenia, priniesť cez poetiku jednej sekundy emocionálny zážitok. K divadelnej fotografii sa dá pristupovať rôzne – môžete to robiť dokumentárne v štýle „bol som videl som odfotil som“ a samozrejme, možno na základe umeleckého diela vytvoriť ďalšie umenie, keď tvorca sebou nechá prejsť pocit z inscenácií a obohatený o vlastný element sa ho pokúsi zachytiť kamerou.

Verejnosti už nie ste neznámym pojmom, veď Vaše fotografie s názvom „Odhalené duše“ videli už návštevníci galérií v Košiciach aj v Bratislave. Čo ste chceli ako autor fotografií vyjadriť sériou týchto umeleckých záberov?

„Odhalené duše“ (viď. foto dole) je jednou z štyroch zatiaľ prezentovaných zbierok „Poetika tela“,  „Alusion“  (viď. foto úplne hore) „Divadelná fotografia“ (vidˇ. foto dole). Moja tvorba je tesne spojená s mojimi životnými obdobiami, zbierka „Odhalené duše“ vznikla v rokoch 2007 – 2008 ako jedna z prvých mojich fotografických prác a chcel som rozprávať o mnohých pocitoch, ktoré som prežíval, ale hlavne som chcel pracovať s myšlienkou, že nie je nič tak dokonalé ako človek. Práve prostredníctvom svojho tela dokáže vyjadrovať pocity, na ktoré nie vždy dokážeme nájsť to správne slovo, rozprávať príbehy, na ktoré nemáme jednoznačnú popisnú odpoveď. Pri tejto výstave som sa snažil dosiahnuť stav, kedy divák prestane vnímať nahotu ako eroticky prvok a začne čítať myšlienky medzi riadkami.

Odhalené duše
Odhalené duše

V mnohých Vašich fotkách figuruje nahota, nie však prvoplánová, ale akoby chcela ukázať ľuďom, čo všetko ľudské telo skrýva a čo ním aj dokáže prezradiť. Sú korene týchto Vašich konceptov skryté v tom, že ste si na vlastnej koži dlhoročne okúsili balet? Alebo pridávate k Vašej tvorbe aj ďalšiu hodnotu?

Nahota je prirodzeným ľudským momentom, osobne preferujem nahé telo, pretože v svojej tvorbe sa pokúšam o drobnokresbu, v ktorej každý zobrazený element nesie výpoveď. Pokúšam sa odhaliť vnútorný svet človeka a to sa dá dosiahnuť len v prípade absolútnej emocionálnej spojitosti. Keď sa to podarí, tak v ten moment sa automaticky stráca potreba sa schovať za umelo vytvorený obal. Vernisáž výstavy rád spájam s performance, ktorá je tematicky prepojená s dielami a má pomôcť človeku sa odpútať od každodenného života a dostať sa na chvíľu do môjho sveta.

Skúšali ste niekedy divadelnú tvorbu aj v polohe autora, režiséra?

Už počas štúdia sme vytvárali menšie choreografické etudy, na konci druhého ročníka bol pokus aj o ucelenejšie hodinové predstavenie „Imaginarium“, ale svoju gradáciu vidím v spolupráci s hudobným skladateľom Jurajom Vajom v rámci umeleckého združenia Urban Hudák, kde som mal možnosť stretnúť sa a spolupracovať s takými umelcami ako Borisom Vajtovičom, Attilom Tvrďakom či Jurajom Bartuszom. Prezentovali sme dielo „Ibbür“ so súborom, ktorý funguje na báze mentálnej asociačnej väzby ľudí tvoriacich bez vopred daných personálno-umeleckých cieľov a kritérií. V rámci tejto skupiny sme mali možnosť prezentovať našu tvorbu na pôde Košíc, Bratislavy, ale príkladne aj v Nemecku. Spolu s hercami Košického konzervatória sme vytvorili celovečerné predstavenie „Carpet 43“. Ide o alternatívnu tvorbu, ktorá ponúka nekonečnú slobodu prejavu a jediné ohraničenie, ktoré môže existovať, je len vo mne, to ma núti rušiť zábrany vytvorené rokmi života a rozširovať vlastné vnímanie sveta okolo nás.

Oresteia_KS_foto_A_Faraonov (88 of 123)
Divadelná fotografia

Poďme však od fotografií k filmom. Nejde len o dokumenty o divadelných predstaveniach, ktoré tvoríte, ale aj o polo-hrané filmy s dokumentárnymi prvkami… Čo teda všetko máte za sebou?

Začínal som asi ako mnohý z videoartom ešte počas hľadania svojho umeleckého „ja“. Z performance postupne prišla snaha rozprávať príbehy. Som poctený, že boli medzi nimi aj ocenené: za prácu so zvukom „BuRanDa“ alebo diplom za najlepší film „Otočený svet“. Rád sa pozerám do minulosti, keď som začínal a odtiaľ lepšie vidím, kam smerujem. Neskôr vznikol v spolupráci s Jurajom Sasakom film „Algoritmus“ a nasledovali dokumentárne projekty „Som Slovák telom i dušou“ o predstavení M. R. Štefánika, séria z 26 dokumentárnych filmov „Zo zákulisia SND“ či v spolupráci s režisérkou Marienkou Rumanovou „Bezmocná hŕstka“ a „Izolácia“. Moje posledné obdobie poznamenal herec a režisér Richard Blumefeld, s ktorým sme na konci roka 2013 natočili dve diela – „Portrét – Zuzana Fialová“ a „Moment“. Rád spolupracujem s tvorcami a vôbec mi neprekáža, keď nie som v polohe režiséra a zastrešujem dramaturgiu či kameru, lebo som presvedčený, že každá spolupráca ma obohacuje o skúsenosť a zároveň o vnútorný svet ľudí, s ktorými mám možnosť o umení diskutovať.

Portrét – Zuzana Fialová

Moment

Spolupracujete aj so študentmi VŠMU a pod Vaším typickým rukopisom kamery vznikla aj ocenená snímka, ktorá nakoniec medzi študentskými filmami vyhrala. Ako sa Vám na tejto snímke spolupracovalo? Do akej miery ide o improvizáciu a do akej o hraný film?

Práca nad filmom „Izolácia“ a celkovo spolupráca s režisérkou Marienkou Rumanovou bola zaujímavá a inšpiratívna, prístup a spôsob, ktorým sa diela vytvárali, bol neštandardný a ponúkal širšiu možnosť dramaturgicky zasiahnuť do celkovej výslednej formy. Napriek tomu, že vo finálnej forme film pôsobí ako hraný, proces réžie bol dokumentárny. Režijný zásah sa odohrával v zadefinovaní okolností, témy, prostredia a ďalší vývoj sa nechával na osobné rozhodnutie respondenta a slobodný vývoj situácie. Myslím, že toto sú hlavné dôvody, prečo bol film nominovaný na najlepší dokumentárny film a získal cenu za najlepšiu réžiu na festivale Áčko. Vo filme sa stretávame z príbehmi reálne žijúcich ľudí a ich názormi, preto mi nedá tento typ tvorby zaradiť medzi hrané filmy. Hlavná postava Maria Pinčíkova, rovnako ako aj hlavne postavy filmu „Bezmocná hŕstka“ – hudobník a skladateľ Roman Harvan a Vladislav Šarišský, sú reálne žijúci ľudia, ktorí sa neriadili scenárom, hoci boli vystavení určitým okolnostiam. Podľa mňa tento spôsob práce nad filmom je obohatený o osobný vklad každého z respondentov a presah skutočného života ponúka väčšiu možnosť divákovi pochopiť tému, o ktorej rozprávame.

Izolácia

 

Na základe Čechovej poviedky ste nakrútili v ruštine celovečerný hraný film. Ako postupujú práce na ňom? A prečo práve Čechov? Je to Vaša srdcová záležitosť?

Minulý rok som dotočil film „Izba číslo 6“ na rovnomenný námet Čechovej poviedky. Film sme nakrúcali v Košiciach v pôvodnom jazyku. Dnes je dokončený strih, robia sa zvukárske práce a ešte príde na rad color grading. Ide o nekomerčný projekt realizovaný bez finančnej podpory na princípe kamarátskej spolupatričnosti. Kameru pre film zastrešil môj rodák z Kyjeva Vas Sevastyanov a hlavné postavy stvárnili Michal Novikov a Maksim Sklyar. Voľba danej témy bola pomerne logickým výsledkom okolnosti a myšlienok, ktorými som prešiel v období, keď som prestal tancovať a hľadal ďalší zmysel života. Čechov v tejto poviedke nastoľuje otázky, ktoré budú aktuálne vždy: ako žiť, ako sa vysporiadať so situáciami, ktoré sú často v rozpore s našim presvedčením, o emocionálnej labilite a bezvýchodiskovom pragmatizme založenom na cudzom poznaní, ktorý sa rozsype ako domček z kariet, keď sa ho tvrdšie dotkne život. Hovorí aj o tom, ako človek občas už nedokáže aj napriek uvedomeniu si problému vysporiadať sa s ním a jediné, čo mu ostáva, je zanechať nádej, že možno raz, inde, bude ďalšia príležitosť. Počas práci nad scenárom som zistil aj fakt, že Čechov použil v danej poviedke obrovské množstvo z listov, ktoré napísal počas pobytu na vidieku a komunikoval s priateľmi. Bol to pre mňa záchytný moment dokumentárnej podstaty daného diela, Čechov v poviedke rozdelil svoje skutočné výpovede do úst oboch kontrastných postáv, čím poukázal na skutočnosť, že v tom období veľa uvažoval nad vlastným životom a snažil sa nájsť svoju cestu.

V nedeľu, 2. marca mala v košickej regionálnej televízii premiéru relácia DIVADLO, ktorej ste spoluautorom. Aký mala ohlas?

Mám pocit, že relácia mala pozitívny ohlas nielen v rámci divadla, ale aj u nezávislého diváka. Snažili sme priblížiť dianie v divadle, prípravu a myšlienkový pochod tvorcov jednotlivých inscenácií. Umenie je veľmi subjektívna záležitosť, každý autor ukazuje svoj pohľad na rôzne záležitosti, a práve preto si za tie roky myslím, že keď priblížime divákovi skutočnosti, na základe ktorých sa tvorcovia rozhodovali, ako uvažovali, možno dokážeme priniesť človeku ďalší rozmer vnímania a pozerania na dielo. Aspoň pevno verím, že to tak je.

Relácia Divadlo / 2. marca 2014

 

Viem o Vás, že ste človek, ktorý si nedá prestávku, preto jedna relácia a dokončovanie hraného filmu, fotografovanie a ďalšie činnosti zrejme nepokryjú Vašu energiu tvoriť. Čo teda plánujete do budúcnosti?

Aktuálne okrem spomínaného zamestnania v Štátnom divadle Košice a dokončovania filmu „Izba číslo 6“ mám rozbehnutý dokumentárny film v režijnej spolupráci s Richardom Blumenfeldom. Koncom roka by som sa chcel po rokoch vrátiť k autorskej fotografii aktov, na čo som čakal už príliš dlho, no dnes už mám hotový koncept aj vymyslenú zaujímavú formu prezentácie. Aktuálne prebieha príprava aj na ďalší zaujímavý filmový projekt v spolupráci s Andrejom Kalinkom a Ivanom Martinkom na nimi spracovaný námet „Bartimejove pašie“. A možno ešte niečo, ale vraj o tom zatiaľ nemám hovoriť…

Ďakujeme za rozhovor.

Zhovárala sa.

George Sandová

 – rozhovor vznikol začiatkom marca 2014

– ďalšie informácie/osobnú webstránku Antona Faraonova, môžete nájsť > TU

REKLAMAadv.: