Moje najobľúbenejšie fotky sú práve surrealistické, pretože do nich dávam svoje emócie, ktoré vyplývajú buď z konkrétneho obdobia môjho života alebo priamo z človeka, ktorého fotím,“ hovorí talentovaný multi-umelec Antonios Vlachou.

Vašou rodnou krajinou je Grécko. Ako ste sa vlastne ocitli na Slovensku?

Je to veľmi pekný príbeh mojej Mamky a Otca, ktorí sa spoznali v Grécku a jeden z tých prípadov, kedy vzdialenosť nehrá rolu. Presťahovali sa na Slovensko, keď som mal asi 3 roky a odvtedy som tu, no do Grécka sa pravidelne vraciam.

Aký bol Váš prvý kontakt s fotografickým umením?

Antonios VlachouMôj kamarát v tom čase fotil a vždy sa mi páčilo to, že vedel fotkami niečo povedať a keďže vrcholom mojej kresličskej schopnosti bol krivý domček… Bol to prvotný podnet pre mňa, aby som si kúpil svoj prvý kompaktný fotoaparát. Takže macro, krajinka, kamaráti a neskôr kamarátky pred objektívom. Zrazu som mal chuť viac inscenovať príbehy ako zachytávať skutočnosť. Potom, na FMK, som sa spoznal s Romanom Pavlovičom a Tiborom Huszárom, ktorí mi pomohli dostať sa do sveta fotografie dôkladnejšie a precíznejšie.

Hovoríte, že fotografia je pre vás vyjadrením myšlienok a predstáv. Tie vaše podľa tvorby, s ktorou sme sa mali možnosť zoznámiť, sú neuveriteľne rôznorodé. Beriete sa istou formou koncepcie alebo skôr spontánne?

Priznám sa, že som príliš temperamentný na to, aby som riešil väčšie koncepty. Pre mňa je konceptom surreálnosť, príbeh alebo pocit. Moje najobľúbenejšie fotky (ak to môžem takto narcisticky povedať) sú práve surrealistické, pretože do nich dávam svoje emócie, ktoré vyplývajú buď z konkrétneho obdobia môjho života alebo priamo z človeka, ktorého fotím. Ostatné fotografie sú potom opakom – čistejšie, skôr zachytávajúce akúsi energiu, ktorú vo mne žena pred objektívom vyvoláva.

Vo vašich dielach dominuje surrealizmus. Nie sú to teda fotografie, ktoré možno zvládnuť na prvý pohľad. Chcete ľudí dostať do fantazijného sveta alebo ich donútiť rozmýšľať?

Nikoho nechcem do ničoho nútiť. :) Pre mňa to je ventil a emócia vyjadrená obrazom. Niektorým sa tie fotky páčia, niektorým nie… ale to je dobre, inak by to bolo príliš masové. Nechápte ma prosím zle, že mainstream nie je dobrý. Len si myslím, že nemusíme všetci podporovať hektickosť, jednoduchosť a povrchnosť. Nechám ľudí, nech si nájdu v tom to, čo im vyhovuje. Nikdy sa nesnažím bližšie popísať fotku, ktorú som odfotil – hoci ku každej mám svoj príbeh.

Antonios Vlachou-Arogant people

Vaša tvorba vzniká tak, že najprv si svoje vízie akoby pred plánujete do obrazov a až potom nastane čas na výsledné dielo. Silnú rolu v tomto koncepte musí zohrávať aj podvedomie. Do akej miery ovplyvňujú podvedomé chody, ktoré vlastne ani nemáme reálne šancu poznať, vaše fotografie?

Nuž je to tak 50 na 50… vždy mám nejakú vidinu – niečo čo nazývam flash. Tú vo mne vyvoláva väčšinou nejaká konkrétna osoba. Ten si nakreslím na zdrap papiera (vyzerá to hrozne, lebo ja neviem kresliť). Potom prichádza fotenie s tou osobou, kde jemne upravím svoj prvý koncept a nakoniec postprodukcia, kde ho opäť jemne upravím. Podvedomie teda prichádza hneď na začiatku samotným flashom. A asi sklamem mnohých… vždy som pri tom čistý. :)

Antonios Vlachou-Metal

Z vášho stručného predstavenia na webe AVart.sk nás zaujala myšlienka, že všetko je fotogenické. Možno podľa vás aj všedné a sivé veci bez výpovednej hodnoty zmeniť na umelecké dielo? Prípadne, ak by ste uviedli niečo konkrétne…

No keď máte sivú dosku, a farbičky…tak ju môžete pomaľovať a keď tomu dáte vysvetlenie na 20 strán, tak Vám to uznajú. :D Všetko je skryté v uhle pohľadu. Ak dokážete svet vnímať s otvorenými očami a dostatočnou fantáziou, trošku vypustíte čisté „racio“ , zrazu si uvedomíte, že nemusí existovať len to, čo vám povedia ľudia okolo. Nastane situácia, kedy šálka pre vás nemusí byť nádobou na pitie, ale zrazu môže mať ďalších 10 použití. Podobné princípy využíva aj DIY design.

Nekoncentrujete sa však len na fotografiu, ale blízke je vám aj filmové umenie. Orientujete sa na psychologické drámy. Aký priestor na sebarealizáciu vám tento žáner poskytuje?

Uff :) tak na vysokej škole boli psychologické, absurdné, surreálne drámy môj prostriedok na ventil. Vždy ma bavila hra s atmosférou, no zároveň emócia… tak ako vo fotografii. Nakrúcanie prinášalo vždy množstvo zážitkov, pozitívnej únavy a hlavne práce s ľuďmi. To je to, čo ma nejakým zvláštnym spôsobom napĺňa. Dnes sú to hlavne spoty alebo krátke videá, pretože tam ide o výzvu: myšlienka, časové obmedzenie, finančné obmedzenie, deadline a následný efekt.

Vaše snímky boli uvedené na festivaloch v Poľsku, rodnom Grécku, ale aj na domácom festivale v Trenčianskych Tepliciach. Skúsite porovnať atmosféru, organizáciu, prístup, odozvu a priebeh uvedenia vašej snímky?

Skúsim. :) V zahraničí, oproti domácim festivalom, je organizácia na inej úrovni. Nehovorím teraz o finančných prostriedkoch. Vieme, ako je to s podporou filmu na Slovensku. Skôr hovorím o tom, ako sa k Vám ľudia správajú. Na Slovensku ste študent, v zahraničí ste filmár. Akreditácia na Slovensku má množstvo úrovní od VIP, guest, special toto, special hento… napríklad v spomenutom Poľsku ste Filmmaker alebo Guest. Hotovo. Ste na jednej lodi a je jedno, či ste nakrútili kasový trhák alebo študentský film. Odozva bola pre mňa lepšia v zahraničí, lebo tam sú určení ľudia, ktorí sa vám venujú a predpokladám, že skúsenosti tiež dávajú všetkému väčší pocit profesionality. Ale aj tu sa to časom zlepší (až na to kastovanie). Treba si uvedomiť, že festival má ľudí spájať a nemá byť len exhibíciou pre médiá.

Antonios Vlachou-Illusion in a hardoworking country

Vašou doménou je aj strih. Aj na vašom portáli sme našli niekoľko vizuálne pozoruhodných videí, ktoré nezaujali len hudobne, ale práve svojimi obrazmi. Akoby ponúkali krátky, ale výstižný exkurz do vnútorného sveta. K tomu, aby tvorca spravil kvalitný strih, potrebuje aj hudobné vzdelanie. Takže ako je to s vami a hudbou?

Hahaha, toto je prvýkrát čo si ma niekto doslova naštudoval. Nuž, hudba je etapa môjho života, ktorú nikdy neuzatvorím. Rozhodol som sa pre gitaru v 16-tich, lebo dievčatá na lyžiarskom vždy sedeli pri chalanoch s gitarou. :D Štyri roky na umeleckej škole mi dali trochu rozhľad v notách a kompozícii. Popri tom prax na pódiu a chuť prezentovať sa ma postupne posúvali kade-tade. Od pop rocku cez metal, jazz či dokonca rôzne fusion projekty. Mojou najväčšou časťou bola práve metalová kapela Meat, s ktorou som si zažil pravé rockerské obdobie, cestovanie po Slovensku a nahrávania demo nahrávok – život v skúšobni a na pódiu, občas pod pódiom.. ale to sú iné príbehy. Dnes si rád hudbu skladám alebo mixujem hlavne do videí. Ale chýba mi naša kapela.

Antonios Vlachou-obr.3

Režírovali ste aj video k projektu Laca Lučeniča – Záhrada vôní, ktorý poskytuje pozoruhodný exkurz nielen históriou hudby, ale aj vôní. Ako vznikol nápad zrealizovať toto video, ktoré sa netají aj istou dávkou príjemného sarkazmu? Je náročné dostať do necelej minúty prezentáciu celého projektu tak, aby bol výstižný, zrozumiteľný a pritom pútavý?

Laco je zaujímavý človek, kreatívny a okrem toho som ho vždy mal rád. Nielen zo Superstar, ale vedel som, že pri tom Žbirkovi je niekto, kto je viac než nenahraditeľný. Keď sme sa spoznali, dal mi najavo svoju dôveru, a to mi dovolilo dotknúť sa projektu a vyobraziť ho (ten projekt) takým aký je. Pravdivým. Pamätám si, že som sedel v aute a čakal na Laca. Vtedy to jednoducho prišlo. Neviem, ako mi napadnú takéto myšlienky. Oni sa tam proste zjavia. :D Či to je náročné? Možno na predstavivosť. Celkovo, hlava pracuje nonstop. Možno pri niektorých ľuďoch vypne na chvíľu, ale inak má konštantné asociácie. A spájanie si symbolov… ale to sa dostávame k tej fotografii a môjmu výroku „všetko je fotogenické“.

 

Ste mladý človek, ktorý si užíva život naplno. Čo vás okrem umenia dokáže fascinovať? (a nemyslíme tým provnanie gréckej a slovenskej kuchyne) :-)

Ženy. Ženy za sporákom. Ženy všade. Ženy ma fascinujú. Všetky sú iné. Každá jedna má svoj svet, ktorý z nej presakuje nielen ústami, ale aj výzorom či oblečením. Ich schopnosť maskovania, hereckých výkonov a emocionálnych vypätí… Nehádžem do jedného vreca, ale povedzme si na rovinu. Sú krásne ženy a skutočne krásne ženy. A samozrejme fascinujú ma niektorí ľudia. Moji mentori. Ľudia, ktorí ma naučili za krátky čas to, čo je podstatné. A fakt dobrá hudba. Spravená s citom a umením.

Antonios Vlachou-Reborn in a dirty bath

Zdá sa, že ste sa tu pomerne dobre aklimatizovali. Usídlili ste sa v Trnave, kde ste účinkovali v divadle, ocitli ste sa na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM. Takže po poriadku… čo všetko v Trnave vlastne robíte a ako ste si tam našli zázemie?

Trnava je mesto mnohých tvárí. Kráľovské, industriálne, ťažkopádne kultúrne… Opäť tá rôznorodosť. Nie je to vyslovene diera. Ja tu nájdem všetko, čo potrebujem. A keď to tu nenájdem, nachádza sa to do 50 kilometrov určite. A čo tu robím? Dokončujem si FMK, snažím sa svojím kolegom na škole (študentom) pomôcť v ich ceste spoznávania sa, v oblasti fotografie a filmu a pripravujem sa na život po vysokej škole tým, že robím v oblasti produkcie, fotky, designu a videa pod značkou AVART. Zbieranie referencií a akýsi self-marketing mi snáď pomôže v tom, aby som sa po škole uživil. Značka má nakoniec zoskupiť a dať prácu ľuďom, ktorí mi už dnes pomáhajú plniť všetky možné zadania a zároveň zaručiť akýsi podpis môjho štýlu. A každú jednu vec, ktorú som doteraz dosiahol, by som nedosiahol bez ľudí, ktorí mi pomáhajú, či už psychicky alebo výkonne. Oni vedia, ktorí sú to.

Keďže žijete od útleho detstva na Slovensku, cítite ešte nejaké prepojenie na krajinu, v ktorej ste sa narodili? Ako často navštevujete Grécko?

Grécko je miesto, kde sa vždy budem cítiť doma. Je to iné. Nejde o krízu, o more, o polohu. Ide o hodnoty ľudí, ktorí tam žijú. Grécko je iné. Otvorenejší ľudia, slobodnejší dušou, kvalita je podstatná – nie obal. Grécko navštevujem spolu s rodičmi takmer každý rok. Je to balzam, domov, rodina. Ale aj tu to ľúbim. Veď inak by som tu nebol. :)

Aké máte plány do budúcna? Zdá sa, že tím, ktorý ste si okolo seba vybudovali, je už zohratý a darí sa vám. Aké ďalšie uplatnenie vidíte na Slovensku?

Tím ľudí, s ktorými tu pracujem alebo fungujem je pre mňa surrealizmom dnešnej doby. Títo ľudia mi dávajú nádej, energiu, zodpovednosť a hlavne chuť pokračovať v tom, čo sa na prvý pohľad zdá jednoduché. Slovensko je super, ale ťažko povedať, či tu budem fungovať do konca života. Fikcia demokratického štátu je podľa môjho osobného názoru čoraz viac transparentná. Ak mám niečo robiť a žiť z toho, jednoducho je to tu čoraz ťažšie. Ja nie som proti daniam, poplatkom, atď. Ale keď každý z nás niečo dáva, má za to niečo dostať. A mám pocit, že dávame čoraz viac, no viac nedostávame. Dokonca mám pocit, že dostávame menej. Školstvo? Cesty? Zdravotníctvo? Podpora? Dôchodky? Aspoň jednu dobrú vec, prosím. Nech mi to dáva zmysel. Nepotrebujem poschodový dom, drahé auto a ani bazén. Ak jedného dňa odídem zo Slovenska, bude to preto, že som šiel niekam, kde sa nebojím, či prežijem.

Ďakujem za rozhovor.

Zhovárala sa

George Sandová

– rozhovor vznikol v decembri 2013

všetky použité foto a koláže: Autorský archív A.V.

REKLAMAadv.: