Arpád Soltész (zdroj foto: archív A.S.)

Nedávno vyšla jeho tretia kniha Hnev, ktorej predchádzala kniha Sviňa, ktorá bola i sfilmovaná a kniha Mäso-Vtedy na východe, ktorá vyšla nielen na Slovensku, ale i vo Francúzsku. „Kniha Hnev je návrat pred obdobie Mäsa, je to príbeh jednej z hlavných postáv z Mäsa, policajta Mikiho Mika“. Písanie beletrie je pre Arpáda Soltésza „taký príjemný relax a hobby“, prezradil.

Je predsedom občianskeho združenia, ktoré funguje pod názvom Investigatívne centrum Jána Kuciaka a vzniklo na jeho počesť, aby pokračovalo v práci zavraždeného novinára.

Arpád Soltész pôsobí od 90-tich rokov ako investigatívny novinár a bol kolegom Jána Kuciaka v Hospodárskych novinách, kde pracoval ako komentátor. V súčasnosti píše pre portál Noviny.sk. V minulosti čelil viacerým súdnym sporom za svoju novinársku prácu a je pravidelným terčom hejterov.

Ako sa vyrovnávate s hejtermi?

Arpád Soltész: Veľmi jednoducho, beriem to ako pozitívnu spätnú väzbu, väčšinou tie hejty, ktoré mi chodia sú veľmi hrubé, veľmi primitívne, veľmi násilnícke a pokiaľ štvem tento typ ľudí tak si robím svoju prácu dobre.

Čo podľa Vás ovplyvňuje mediálnu kultúru na Slovensku?

Neviem či som ja úplne kompetentný hodnotiť mediálnu kultúru, osobne si myslím že na Slovensku máme v porovnaní so susednými krajinami ešte stále celkom zdravú mediálnu scénu, stále tu máme hromadu slobodných médií. Ukázalo sa, že novinári sa dokážu postaviť na odpor aj svojim vlastným majiteľom a keď to nejde inak tak ich dokážu opustiť a založiť si nejaký vlastný projekt na zelenej lúke, a to je naozaj nielen príbeh nejakého denníka N, ale takto vznikalo SME, takto vznikol v Košiciach denník Korzár.

To je niečo čo sa tu vyvinulo v ranných 90-tych rokoch v čase Mečiarizmu, a ja to beriem ako takú formu vakcinácie proti totalitným praktikám namiereným voči médiám. Ak myslíte, mediálnu kultúru v širšom zmysle, také to hrubnutie komunikácie, hlavne na internete, v tomto idú skvelým príkladom bežným ľuďom práve politici, ktorí si často neuvedomujú, že nejakým spôsobom formujú charakter verejnej diskusie, čiže keď povedzme minister obrany nazve protestujúcich opicami, tak rozmýšľam, ako potom budú protestujúci nazývať kohokoľvek iného, pretože budú mať pocit že toto je už nejaká spoločenská norma a v tom okamihu je úplne jedno, že kto protestuje a proti čomu, za čo.

Aj ja si myslím o protestoch na 17. novembra, že v podstate pohrobkovia dvoch totalitných režimov, fašisti a komunisti, zneužili 17. november a zneužili zúfalých ľudí, ktorí tam prišli pretože sú zúfalí a nie preto lebo podporujú ich idey, ale tým skôr je hrozné, keď politik používa takéto výrazy. A potom to tak zhora plynie smerom nadol a potom sa to rozširuje všade a ľudia to začínajú brať, ako každodennú normu.

Aká bola prvotná myšlienka, kde a prečo vzniklo o.z. Investigatívne centrum Jána Kuciaka, ktorého ste predsedom?

Prvotný impulz prišiel samozrejme po zavraždení Jána Kuciaka, ktorý bol vlastne prvý slovenský novinár, ktorý začínal spolupracovať s kolegami v zahraničí, nejako systematicky a Pavla Holcová, ktorá je zakladateľka českého centra pre investigatívnu žurnalistiku dokonca s Janom hovorila o tom, že by mohol podobné centrum založiť na Slovensku, aby sa aj Slovensko zapojilo do týchto medzinárodných novinárskych sietí.

Potom ho zavraždili a mne sa zdalo, že aj toto je ako keby aj časť jeho odkazu. Oslovil som s tým Zuzanu Petkovú a Petra Bárdyho, ktorý bol vlastne Janov šéfredaktor, obom sa tá myšlienka páčila.

Pavla Holcová nám veľmi pomohla, vlastne sa do toho zapojila hneď od prvého okamihu, zorganizovať veci a akým spôsobom to nastaviť a to je aj zmysel investigatívneho centra Jána Kuciaka. Práve tá medzinárodná spolupráca. Tým že organizovaný zločin je dnes globálny, tak sa vlastne musia globalizovať aj novinári, pokiaľ ho chcú nejakým spôsobom odkrývať a písať o ňom.

Prečo nie je členom združenia aj vydavateľstvo Ringier Axel Springer SK v ktorom Ján Kuciak pôsobil?

Nie, ani nemôžu je to občianske združenie, žiadne vydavateľstvo tam nemôže participovať. Keď sme celý ten projekt rozbiehali, ono to nejakú chvíľu trvalo kým sme reálne to centrum založili, rozbehli, že začalo aj pracovať, tak som absolvoval nejaké veľmi neformálne rozhovory povedzme s dvoma veľkými vydavateľmi, alebo vysielateľmi, ktorí ponúkali nejakú pomoc ale obom som s poďakovaním vysvetlil, že to je otázka nejakej nezávislosti v organizácii ako je ICJK, čiže nemôže to financovať povedzme, že Ringier, alebo niekto iný z veľkých hráčov, čiže tam z princípu z podstaty veci vlastne veľkí vydavatelia nemajú byť ako účastní na tomto projekte.

Kde sa zapájajú takmer všetky relevantné médiá, to je tá tzv. Kočnerova knižnica ktorú prevádzkujeme a práve cez ňu sa snažíme budovať nejakú spoločnú platformu na spoluprácu slovenských investigatívnych novinárov pri takých kauzách kde je potrebná naozaj taká veľká personálna kapacita.

Pôsobíte v portáli Noviny.sk, zasahovala do vašej práce niekedy cenzúra zo strany vydavateľa? Stretli ste sa s cenzúrou v minulosti v inom médiu?

Môžem povedať, že jediný jeden krát keď sa mi aktívne pokúsili, a teda aj zasiahli do nejakého textu, ani tam nešlo o nejakú závažnú politickú vec, to bolo keď som bol úplný zelenáč s nejakou snáď trojročnou praxou v mojej prvej redakcii kde som začínal v Košiciach vo Večerníku, v ten deň som vlastne dal výpoveď, teda podpísali sme dohodu o zrušení pracovného pomeru k aktuálnemu dátumu a nastúpil som ku konkurencii, odvtedy to na mňa osobne nikto nikdy neskúšal a ja osobne som presvedčený, že toto je otázkou osobnej integrity konkrétneho novinára, každý z nás má nejakú povesť.

Ak aj sú redakcie kde sa robí nejaká špinavá robota, tak podľa mňa, aj tí majitelia vedia, že kto sú tí ľudia za ktorými môžu prísť a nechať im tú špinavú robotu urobiť. A nikdy neprídu za tým, kto má tú povesť že okamžite zatresne dvere a odíde.

Čiže mne sa to nestáva, samozrejme pohybujem sa v tomto prostredí, viem že v rôznych redakciách takéto pokusy sú, špeciálne v JOJ-ke, alebo v Noviny.sk som nikdy nič podobné nezachytil, ani vo vzťahu ku kolegom. Tam je naozaj mimoriadne slobodné prostredie, asi najslobodnejšie aké som vôbec niekedy v médiách zažil.

Čo som registroval (pozn.: v iných médiách) to sú skôr nejaké biznisové tlaky, možno nejakých veľkých inzerentov a toto je potom vždy otázka toho že aký je silný šéfredaktor, akú má on osobnú integritu, či dokáže tých ľudí poslať do hája, alebo nie. A potom tí slabí šéfredaktori samozrejme majú svojich, väčšinou nie veľmi zdatných zamestnancov, ktorí jednoducho urobia tú špinavú robotu, lebo vedia že im nič iné nezostáva keď si chcú udržať job a ona potom tá špinavá robota je väčšinou aj vysoko neúčinná, pretože je vlastne urobená zle.

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu