autor foto koláže: Marián Luha

Volal ma Bábika. Okrem toho i Kvietok alebo Drobček. Z mnohých prezývok, ktoré som jemu vymyslela ja, sa mi najviac páčila Čierny princ. Nie Biely, ale Čierny. Mám rada originalitu. Vo všetkom. Čierna je jedna z jeho obľúbených farieb. Moja tiež (spoločne so žltou, ružovou a sivou). Naše rebelské rockové duše, ktorým lahodí najmä štýl nazývaný Grunge, sa nezaprú.

Prežili sme spolu niečo, čo sa navždy zarylo do našich myslí, sŕdc a spomienok. To „niečo“ sa volá prvá pravá nefalšovaná láska. Všetko bolo nevinné, čisté a krásne. Nesmelé pohľady, dotyky, intímnosti…

Náš vzťah trval dva roky a zopár týždňov. Za ten čas sa častokrát v nás striedali rôzne emócie – láska, nenávisť, hnev, radosť i smútok.

Raz mi na Deň detí priniesol nádhernú chutnú tortu, z ktorej sa na mňa usmieval žltý nápis: „Pre moju malú Bábiku!“. Bola som šťastná a prekvapená. Vedela som, že moje časté šialené a detinské správanie mu neraz liezlo na nervy, no mal ma rád aj takú – detinsky ženskú.

Inokedy mi daroval rockové odznaky, BIO tyčinky či BIO čokoládu, keďže som zástankyňou zdravého životného štýlu (prehrešok v podobe torty bola sladká výnimka). Nepáčila sa mu moja, podľa neho „prehnane prísna“ životospráva, no mal ma rád i takú – vždy kritickú. Niekedy so mnou chodieval na čisto dámske nákupy. Prekážali mu moje uštipačné poznámky na okoloidúce, zjavne nesvojské a nepekné slečny, moja náročnosť a perfekcionizmus, no mal ma rád i takú – namyslenú a provokačne dokonalú.

Dni plynuli a nastal deň, keď môj Čierny princ musel odísť na vysokú školu a internát. Zmenil sa. Alebo si len začínal uvedomovať moje odporné správanie. Počas voľných chvíľ sme si boli blízki, a predsa vzdialení…Blízki telesne, vzdialení duševne.

V tom čase som sa spoznala s Paranoikom, kvôli ktorému som opustila Čierneho princa. A to bola chyba. Veľká. Uvedomila som si, že je rozdiel medzi zamilovanosťou a láskou… Dvojmesačný vzťah sprevádzaný mojou snahou presvedčiť sa, že Paranoika skutočne ľúbim, sa skončil. A som rada. Už nemusím klamať seba, jeho, nikoho.

Iste, ak sa pýtate, či som sa nesnažila Čierneho princa získať späť, odpovedám: „Samozrejme, áno.“ Márne. Odmietal ma, avšak niet divu, po tej bolesti, ktorú som mu spôsobila (a ktorú som spôsobila zároveň i sebe).

Po dlhom trápení a premýšľaní som dospela k záveru, že Paranoik bol len akési znamenie od Boha, aby som sa nad sebou zamyslela. Pomohlo. Ten hore mi dodal silu, odvahu a odhodlanie zmeniť sa k lepšiemu. Odstránila a stále odstraňujem zlé vlastnosti mojej osobnosti a snažím sa obnoviť moje vnútro, aby rozkvitlo do krásy.

S Čiernym princom nekomunikujeme. Vzdala som to a myslím, že je to najlepšie riešenie. Po mojej snahe získať ho späť, po mnohých neúspešných pokusoch som sa od neho dočkala len výsmechu, ponižovania a ignorácie. Povedala som si: „Dosť! Nebudem predsa hlúpa, naivná a nenechám zo seba robiť blbca! Ak mu na mne záleží, časom budeme azda aspoň priatelia, lebo teraz sme „nič“. Doslova.“ Božie cesty sú nevyspytateľné. Ktovie, možno nakoniec jedného dňa budeme s Čiernym princom stáť pred oltárom…

Momentálne sa pýšim titulom „single“ a je mi dobre. Nepotrebujem k životu a ku šťastiu nijakých chlapov. Znie to ako klišé, ale naozaj platí, že čas všetko vylieči. Veď život je taký pestrofarebný a my máme toľko možností! Nedovoľme preto, aby nás navždy zaslepila iba jedna farba – čierna…

Betty  Black

– 1. publikované na našom portálu už 13. januára 2013! :-)

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu