[message_box title=“Blog: Život v Afrike“ color=“red“]Stanislava Laurinčíková, redaktorka masmedialne.info po úspešnom zakončení štúdií na masmediálnej fakulte sa vydala a rozhodla sa aj s čerstvým manželom Júliusom pre potulky Afrikou. Bude vám odtiaľ pravidelne prinášať svoje dojmy a zážitky vo forme blogu „Život v Afrike“. A máte sa veru na čo tešiť! [/message_box]

Možno ste všetci zvedaví na Vianoce. Ako sme ich strávili, čo sme robili a čo sme dostali. Ku všetkému sa skutočne dostanete. To prvé, o čo sa chceme s vami podeliť je jedna africká legenda o Vianociach. Zaujímavé je, že sme sa o nej nedozvedeli tu z Afriky, ale od ocka Stanka z Fričoviec.

Prepáčte, že ju nerozpoviem voľnejším spôsobom, ale je z kázne jedného jezuitu, takže som túto legendu našla aj na internete, tak sa o ňu s vami chceme podeliť naozaj do hĺbky: Stará africká legenda hovorí o chlapcovi, ktorý mal meno Jonatán a ktorý sa chcel dozvedieť „akou rečou hovorí Pán Boh?“. Kládol túto otázku starším a múdrejším ľuďom od seba. Každý z opýtaných však krútil hlavou a odpovedal, že nevie.

To ešte viac podnecovalo zvedavosť chlapca. V hĺbke srdca totiž cítil, že žije na zemi ktosi taký, kto mu dokáže dať odpoveď na túto otázku. S plynutím času sa z chlapca Jonatána stával mládenec. Začal putovať po iných krajinách, ba dokonca iných kontinentoch a kládol tú istú otázku ľuďom, ktorých stretol. Bohužiaľ, nikto mu na ňu nevedel odpovedať.

Nakoniec, ako hovorí legenda, istého večera, Jonatán prišiel do malej dedinky v Palestíne, ktorá sa nazýva Betlehem. Bol taký unavený a znechutený, svojim neúčinným hľadaním, že sa rozhodol prenocovať v  Betleheme a ráno že sa vydá na cestu späť do rodného kraja.

Keď sa pokúšal nájsť pre seba nocľah, ukázalo sa, že všetky miesta už boli obsadené. Začal teda hľadať pre seba odpočinok za mestom. Neskoro v noci konečne našiel také miesto. Bola to chudobná maštaľ pre dobytok, uprostred poľa. Keď sa k nej blížil, spozoroval, že už ktosi v nej nocuje.

Ako vchádzal do nej, v strede videl mladý pár ľudí a maličké dieťatko. Keď mladá matka videla vstupujúceho mladíka, povedala mu: „Vítame ťa, Jonatán. Vieš, čakali sme tu na teba“. Jonatán bol zaskočený takýmto privítaním. Odkiaľ tá mladá žena poznala moje meno?

Jeho údiv bol ešte väčší, keď mladá matka povedala: „Dlhý čas putuješ po svete a hľadáš odpoveď na otázku: Akou rečou hovorí Pán Boh? Tvoja púť sa skončila. Tejto noci sa dozvieš, akou rečou hovorí Pán Boh. Boh hovorí rečou lásky! «Boh tak miloval svet, že poslal svojho Jednorodeného Syna [k ľuďom]»“ (Jn 3, 16).

Slová, ktoré Jonatán počul, zazneli ako sladká hudba v jeho srdci. Padol teda na kolená pred Božím Dieťaťom a od radosti plakal. Uvedomil si – aké je to jednoduché! Boh hovorí takou rečou, ktorej rozumie každý človek nezávisle od rasy, farby pokožky, pôvodu či národnosti. Boh hovorí rečou lásky!

Jonatán prebýval v maštali niekoľko dní, pričom pomáhal Márii a Jozefovi. A keď opúšťal maštaľku, rozhodol sa, že od tohto momentu on sám začne používať reč lásky. Keď tak robil, spozoroval, že mu všetci ľudia dokonale rozumejú, ale aj sami mu odpovedajú tou istou rečou. Ba čo viac, ľudia, ku ktorým hovoril rečou lásky, zabudli na svoju predchádzajúcu reč zla, hnevu a nenávisti a začali hovoriť rečou lásky.

Jonatán, keď sa neskôr pozastavil nad tým, čo sa stalo v jeho živote, objavil veľmi dôležitú pravdu: menovite, že vlastne toto mal na mysli Boh, keď poslal svojho Syna na svet. Boh chcel naučiť ľudí, aby tak ako On, aj ľudia používali reč lásky. Vedel totiž, že ak ľudia začnú používať túto reč, vtedy sa začnú vo svete diať zázračné veci.

A toto je koniec legendy. Neprekvapilo ma, že je africká. Prečo? Pretože sme sa tu ešte nestretli s nikým, kto by nehovoril touto rečou. Takže si tak trošku myslíme, že Jonatán bol isto iste Afričan, a jeho príbeh pozná každý človek z Tanzánie a z Afriky.

Nuž, a teraz vám rozpovieme, ako sme sa vlastne mali týždne, čo sme nepísali. Tak po mojej týždennej PN-ke (nebojte sa, nebolo to nič hrozné, len črevné problémy), sme sa opäť vybrali do Mgolole. Celý týždeň sme strávili v tlačiarni. Julko vie lepiť knihy, obaly na knihy, a orezávať ich pomocou stroja.

Blog Život v Afrike - Akou rečou hovorí Boh... (4.) - obr.2

 

Ja som tiež robila obaly na jednoduché 50-stranové brožúry. Takže našimi kamarátmi boli celé dopoludnie papiere a lepidlá. Raz som jednej sestre pomáhala lepiť starú bibliu, prilepovať stužky, ktorými si ľudia značia dôležité strany. Je to zaujímavá práca.

Sestra Kolestina, ktorá má tlačiareň na starosti si nás zamilovala a najradšej by bola, aby sme nechodili nikde inde. Po práci v tlačiarni, o jednej hodine nás vždy čakal obed. Minule ma napadlo, že sme ešte vôbec nepísali o tom, aké je tu jedlo a podobne.

Na raňajky máme vždy chlieb alebo šišky. Ako prílohu máme na stole maslo, džem a med. Na pitie je vždy v termoske horúca voda, tak si na raňajky zalievame Africafe (tak sa volá africká káva), v druhej termoske je vždy čaj. Raňajky sú stále rovnaké, nikdy sa na nich nič nemení. Obedy a večere sú tiež podobné.

Sestry toho pripravia viac, a my si už len vyberáme, do čoho zobneme. Na obed máme na výber ryžu alebo ugali s mäsom a so špenátom, občas aj špagety, a málokedy (raz za týždeň, niekedy dva razy – hranolky). Tieto jedlá však občas máme aj na večeru, každý deň sú na večeru aj varené banány, ktoré chutia takmer ako zemiaky. Ak sme však u Bernarda na víkend alebo cez sviatky, strava je tu veľmi jednoduchá a vôbec sa nemení.

Na obed máme stále ugali a na večeru ryžu. Občas však trávime večere v reštaurácii Suasa, ktorá je od Bernardovho domu vzdialená len pár minút chôdzou. Vráťme sa teda opäť k nášmu programu. Po obede si vždy ideme oddýchnuť, máme na to tak hodinku a pol. Naše popoludnia potom patria sirotám, s ktorými sme od pol štvrtej do pol šiestej.

Ja som si už stihla nájsť aj zopár obľúbencov – Christopher a Epi…neviem prečo, ale mám veľmi rada detičky do troch rokov, pretože rozprávať ešte nevedia, tak im môžem kecať aj po slovensky. V tlačiarni a taktiež aj s deťmi sme vždy celý pracovný týždeň.

Blog Život v Afrike - Akou rečou hovorí Boh... (4.) - obr.1

 

Cez víkendy máme voľno. Víkend pred Vianocami sme však ostali v Mgolole, keďže Bernard mal po nás prísť až v pondelok – 22. decembra.

V sobotu ráno sme si preto s Julkom urobili menšiu dvojhodinovú prechádzku, keďže sme okolie Mgolole ešte vôbec nevideli. Išli sme do kopcov, kde boli tiež dediny. Boli sme prekvapení, že sú aj pod horami. Majú to tam určite fajn, lebo tam nie sú žiadne moskyty. Po prechádzke sme už len leňošili pri pozeraní filmov a dokumentárnych seriálov (vďaka Bohu za notebook) :-)

V nedeľu sme sa vybrali do mesta. Paulina nám chcela ukázať market Saba Saba a jednu európsku reštiku. Do nej sme sa vybrali aj s jej ďalšími priateľmi. S Annou (tiež má devätnásť a je z Nemecka) a so Stevenom (z Anglicka). Obed bol naozaj úžasný. Dali sme si kurací burger s hranolkami a mali sme pocit, že sme v siedmom nebi. Niekedy dobre padne takáto strava po jednotvárnom jedle.

Nuž a potom sme sa vybrali na známy market Saba Saba. Ak raz budete v Morogore, určite ho neobíďte. Je tu šialene veľa ľudí, obrovská tlačenka, horšia ako na koncerte. Dostanete tu však všetko, čo len chcete. Od oblečenia, cez jedlo až po panvice. Je to niečo ako obrovský trh.

Niekedy ani nemáte kde položiť nohy. Oblečenie a iné veci predávajú predajcovia niekedy aj na zemi. Tu sme kúpili Bernardovi vianočný darček – tričko jeho obľúbeného Chelsea klubu, ktoré mu bolo nakoniec malé. Aj tu je s tým problém. XL-ko tu asi nenájdete.

Blog Život v Afrike - Akou rečou hovorí Boh... (4.) - obr.3

 

Do mesta aj z mesta sme prvýkrát išli na legendárnych afrických mikrobusoch, ktorá sa volajú dala-dala. Šoféri na nich jazdia ako by boli vodičmi sanitky, ale je to určite jeden z nezabudnuteľných afrických zážitkov, na ktoré isto nezabudneme. Koniec koncov, určite sme na nej nešli prvý a poslednýkrát. V pondelok sme už čakali na Bernarda a prišli celý happy domov, do našej milovanej SUI a SUASY.

V stredu poobede, na štedrý deň som začala baliť darčeky pre všetkých našich v Bernardovom dome. Keďže tu nepoznajú baliaci vianočný papier, darčeky sme zabalili do novinového papiera. Ani vo sne by nám nenapadlo, že Julko za hodinu dostane teploty. Tak sme štedrý večer strávili v nemocnici. 25. decembra mu potvrdili maláriu. Okrem nej dostal aj nejakú infekciu. Z toho mu opuchla časť tváre a krku.

Momentálne teplotu nemá a je na dobrej ceste k vyliečeniu. Majú tu naozaj skvelých doktorov. Škoda je len v tom, že zdravotníctvo je tu veľmi drahé. Aj preto veľa Afričanov zomiera na bežnú maláriu, pretože nemajú na lieky (nebojte sa, nie je to náš prípad, Julko je už ok).

Takže naše prvé manželské Vianoce boli veľmi zaujímavé. Julko s teplotou a maláriou, ale pri ňom jeho ženuška Stanka, ktorá sa o neho celé dni starala, merala mu teplotu a nosila mu Paralen a teplomer. Aj takéto môžu byť Vianoce, a my za ne Pánovi ďakujeme. Máme totiž tie najkrajšie dary – naše rodiny doma, to, že tu vôbec môžeme byť a samozrejme, jeden druhého.

Čo je tu na Vianociach zvláštne? Stromček nie je (aspoň u Bernarda) dnu, ale vonku pred domom. Je to tuja, a nie smrek alebo jedlička ako na Slovensku. Ozdobená je len svetielkami, ktoré dočiahli iba na začiatok stromčeka. Ale aj tak to má svoju atmosféru. V kostole nebýva polnočná.

Svätá omša tu bola o ôsmej večer, až po nej, okolo pol jedenástej sme večerali ryžu s hovädzinou a pospomínali trošku na zemiakový šalát a kapra. Teraz tu máme víkendík, pred sebou Silvester, a ja dúfam, že vám už nenapíšem taký siahodlhý blog, aby ste to zvládli všetko vstrebať a prečítať.

Ďakujeme všetkým za modlitby, myšlienky, máme sa veľmi dobre. :-) Prajeme vám, aby ste mali Vianoce každý deň v roku, aby ste nezabudli na reč lásky, všade kde budete.

Stanka a Julko

Blog Život v Afrike - Akou rečou hovorí Boh... (4.) - obr.4

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu