[message_box title=“Blog: Život v Afrike“ color=“red“]Stanislava Laurinčíková, redaktorka masmedialne.info po úspešnom zakončení štúdií na masmediálnej fakulte sa vydala a rozhodla sa aj s čerstvým manželom Júliusom pre potulky Afrikou. Bude vám odtiaľ pravidelne prinášať svoje dojmy a zážitky vo forme blogu „Život v Afrike“. A máte sa veru na čo tešiť! [/message_box]

Náš život tu je popretkávaný týmto slovíčkom. Asante je svahilské Ďakujem. Ako sme už spomenuli predtým, pomaly si zvykáme. Zajtra to bude presne dva týždne, čo sme v Afrike. Od nášho posledného príspevku sme toho zažili naozaj veľa.

Zatiaľ sa ešte nevenujeme žiadnej pomoci, keďže až dnes dostaneme víza. A tak sa tieto dni nesú ešte v znamení oddychu, návštev a vítania.Pred týždňom, v pondelok sme boli za biskupom, ktorý nám dal požehnanie. Bolo to naozaj veľmi pekné stretnutie.

Bishop´s house, ako sa volá sídlo biskupa tu v Morogoro, nie je vôbec prepychové. Biskup má návštevy od rána do večera, a rád prijíma všetkých, a vypočuje si, čo koho trápi. Je to naozaj veľmi otvorený a skromný kňaz, a z tohto stretnutia a požehnania budeme čerpať na ďalšej našej ceste.

20.novembra sme slávili dva mesiace nášho manželstva. Len tak mimochodom sme to spomenuli nášmu kňazovi a priateľovi Bernardovi. Rozhodol sa, že to musíme osláviť.

Navštívili sme preto supermarket. Keď Bernard uvidel torty, povedal, že nám musí jednu vziať. Keď sme prišli domov, naše dievčatá robili hranolky, Bernard kúpil mäso, šampanské a pivo.

Natočil si hádam všetko, od nášho štrngnutia až po krájanie torty. Na vlastnej svadbe sme tortu nekrájali, a tu áno. Dievčatá nám vyzdobili obývačku kvetmi, okrem toho som dostala aj dve kytice. Jednu od Bernarda a druhú od dievčat.

Potom sme si pustili Bonney M, tancovali a rozprávali sme sa. Je to krásne tešiť sa z každého okamihu, a z každej sekundy. Okrem tejto príjemnej oslavy sme zažili aj mnohé návštevy.

V pondelok sme boli pozrieť adoptívnu dcéru mojej tety, Reginu. Veľmi šikovné dievča, občas mám pocit, že vie anglicky lepšie ako my dvaja dokopy. Jej otec zomrel pred dvomi rokmi, keď havaroval na motorke. Myslím si však, že je aj napriek tomu šťastná…má predsa tri mamy – nebeskú, svoju a moju tetu.

V utorok sme absolvovali návštevy na univerzite, rovnako aj včera. Prijal nás totiž vicerektor univerzity Geraldo. Mladý veriaci muž, po tridsiatke. jednoduchý, vôbec nie namyslený a šťastný, že nás vidí.

Každý s kým sme sa stretli bol šťastným človekom. Vítali nás tu asi snáď tisíckrát. Pre nich je normálne ak sa rozprávate a rozprávate a každých 10 minút vám pripomenú slovíčko karibuni- vitajte.

Nuž a iste ste zvedaví, čo také ešte robíme, kým ešte nemakáme. Vďaka Bohu za seriály, mobily, knihy a žolíkové karty. Takto totiž trávime čas. A občas aj mrkaním na opice, prechádzkami ku večeru. Je tu tiež úplne bežné vypnutie elektrického prúdu na celý deň.

Zažili sme to včera. Od rána do večera. Nie je to žiadna sláva, keď máte vonku 35 stupňov, a nemôžete si zapnúť ventilátor preto, že elektrika nie je. Je to úplne normálne a bežné. Ale ak sme to zvládli, zvládneme aj nabudúce.

Každopádne, dobrá správa je, že sa nám začína rysovať prostredie, v ktorom budeme pracovať. Prvým miestom nášho pôsobenia bude kláštor, v ktorom so sestrami bývajú siroty a starí ľudia. Chystáme sa tam pravdepodobne v pondelok, takže po prvých týždňoch prinesieme správy, ako sa nám darí, a ako to vyzerá.

Ďakujeme za myslenie a modlitby.

Stanka a Julko

Blog Život v Afrike – Keď sa povie Asante... -) (2.) - S biskupom
S biskupom
Blog Život v Afrike – Keď sa povie Asante... -) (2.) - S Rahmou
S Rahmou
Blog Život v Afrike – Keď sa povie Asante... -) (2.) - Torta
Torta
REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu