[message_box title=“Blog: Život v Afrike“ color=“red“]Stanislava Laurinčíková, redaktorka masmedialne.info po úspešnom zakončení štúdií na masmediálnej fakulte sa vydala a rozhodla sa aj s čerstvým manželom Júliusom pre potulky Afrikou. Bude vám odtiaľ pravidelne prinášať svoje dojmy a zážitky vo forme blogu „Život v Afrike“. A máte sa veru na čo tešiť! [/message_box]

Pondelok, 10. novembra balíme posledné kufre, na mamke a babke vidieť smútok a pohľady obáv, ale aj odovzdanosti. Prišiel po nás ocko z Oravy, dali sme si posledný obed doma vo Fričovciach a rozlúčili sa…

Tieto rozlúčky boli asi najhoršie pre mňa – Stanku, pozostávali totiž z niekoľkých etáp. Rozlúčky sú hádam najťažšie pre tých najstarších – aj pre moju babku. Obe však vieme, že neexistuje žiadna vzdialenosť, ktorá by nás mohla odlúčiť. Na druhej strane sa troška uisťujeme v tom, že tento čas rýchlo zbehne.

Ale predsa je na začiatku istý strach, ktorý nevieme dokonale pomenovať, ale vždy zmizne, keď sa pomodlíme a odovzdáme to Bohu. V utorok musí Julko vybaviť posledné veci, úrad práce, zdravotka a v stredu ráno nás oravský ocko vezie na vlakovú stanicu do Ružomberka, smer Praha.

Prespali sme u sesternice Lucky, ktorá tu pracuje. Pozreli sme si fotky zo svadby, a ešte raz ochutnali kurča z KFC, a dali si tak „poslednú večeru.“

V štvrtok to vypuklo. Praha – Letisko Václava Havla. Kým sme sa tam dostali, tak to trvalo asi 30 minút na autobuse. Dosť nepraktické, keď máte 4 kufre. Ale to letisko sme si užívali. Hlavne Julko, všetko by si fotil, a keby mu povedali, že si môže jedno lietadlo nechať, určite by to neodmietol.

Prvý let: Praha-Istanbul trval 2 a pol hodiny. Dostali sme výborný obed, slúchadlá, a mohli sme sa hrať a pozerať filmy na dotykových obrazovkách. V Istanbule sme dosť dlho čakali na let do Dar es Salaam. Letelo nám to až okolo 19.10, takže sme tri hodinky aj niečo strávili prezeraním naozaj obrovského letiska.

Potom to už malo rýchly spád, ani sme sa nenazdali a boli sme v lietadle. Tak ako aj do Istanbulu, aj do Dar es Salaam sme leteli s tureckou spoločnosťou Turkish Airlines. Let bol aj napriek dlhému trvaniu – 6 hodín a 30 minút krásny. Vidieť rozsvietenú Káhiru, či Chartúm, to je naozaj veľký zážitok.

Keď sme vystúpili z lietadla, v Dar es Salaam sme dostali riadnu facku. Z tepla. Horúce počasie, málo vzduchu, ale boli sme radi, že všetko dopadlo dobre. Na druhý deň nás čakal Indický oceán, vychladená Pepsi na Coco Beach a veľa odkazov od ľudí: Welcome to Tanzania.

V piatok o jednej sme vyrazili do nášho cieľa – Morogoro. Prišli sme tu okolo šiestej večer, bývame v areáli univerzity. Univerzita tu sa však zďaleka nepodobá na tie slovenské. Skromné internáty, reštaurácie, ale otvorené srdcia. Podobne je na tom aj náš domček.

Bývame s našim kňazom Bernardom a s tromi ďalšími dievčatami, ktoré si tu hľadajú prácu. Všetky sú skromné, jednoduché, varia nám, a vždy majú dostatok úsmevov. Málo ľudí tu však hovorí anglicky. Preto si začíname zvykať na tvrdú realitu – učenie sa svahilčiny. Zatiaľ vieme počítať do desať, vieme sa pozdraviť a povedať ďakujem. Niekedy tie najdôležitejšie veci, na ktoré sme občas zabúdali, a teraz sa ich učíme. :-)

Sobota a nedeľa sa niesla v znamení nášho vítania, na univerzite medzi študentmi, aj vo farnosti. Omša tu trvá hodinu a pol, niekedy aj dve hodiny. Nenájdete tu však človeka, ktorý by bol počas omše ticho. Kaťždý sa tu zapája, spieva, raduje sa…a nesťažuje sa. Práve naopak. Aj napriek tomu, že toho majú minimum, úplne to najzákladnejšie (a niekedy ani to nie), sú vďační Bohu za všetko čo im dáva. Tu sa sv. omša naozaj prežíva.

Momentálne tieto dni trávime zväčša posledným vybavovaním. Potrebujeme totiž víza do júla, keďže zatiaľ nám platia iba do januára. Tak vypisujeme všetky doklady, a zariaďujeme sa. Včera sme zabíjali jaštericu, bývame v izbičke malej, máme spoločné splachovacie WC.

Keďže tu tečie iba studená voda, ohrieva sa vonku na ohni, a tak sa mieša vo vedre, aby sme sa mohli umyť. A dnes sa pochválim – prala som na rukách, keďže práčku tu nemajú, a taktiež sme dnes ochutnali ich populárne ugali. :-)

Ďakujeme za všetky myšlienky, modlitby, pozdravy…aj my sa každý večer modlíme za tých, ktorí sa modlia za nás…posielame objatie.

Stanka a Julko

Blog Život v Afrike - Začiatky... (1.) - obr.1
obed v lietadle
Blog Život v Afrike - Začiatky... (1.) - obr.2
prvá cola v Afrike
Blog Život v Afrike - Začiatky... (1.)
náš dočasný domov
REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu