Denisa FULMEKOVÁ (1967) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v printových médiách Literárny týždenník, Telegraf a Štýl, šéfredaktorka ezoterického časopisu Orientácia a spolupracovníčka mesačníka Miau. Od roku 2004 je v slobodnom povolaní. Publikovala aj v denníku SME a časopisoch Miau, Wellness, Emma, Reader’s Digest,  Slovenské pohľady, Romboid, Rak, Vlna, spolupracovala s Rádiom Devín. Žije v Bratislave, venuje sa publicistike a literárnej tvorbe.

Debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová poviedkovou knihou Tak čo teda? (2001), nasledovala poetická zbierka Som takmer preč (2004) a prozaický Klebetromán (2004), ktorý vzišiel zo spolupráce s Petrom Macsovszkým. Publikovala v českom zborníku Evropský fejeton (2004) a v poviedkovej antológii Sex po slovensky (2004). Roku 2006 vydala román Dve čiarky nádeje. Je autorkou ďalších literárnych diel Jedy (2008), Topánky z papiera (2009), Čakáreň (2010) a Materská (2012) a v týchto dňoch sa k čitateľom dostáva jej aktuálny titul Posledná polnoc v Pivonke.

Pri tejto príležitosti sme ju oslovili  a vznikol tak rozhovor, ktorý Vám prinášame:

Pani Fulmeková, o  čom je Vaša nová kniha Posledná polnoc v Pivonke? A čo bolo inšpiráciou pre jej napísanie?

Ide o sedem poviedok, ktoré sú navzájom prepojené sídliskovým podnikom Pivonka a aj niektorými postavami, ktoré sa objavia v knihe viackrát. Ide o príbehy zo súčasnosti, veľmi reálne a miestami smutné i smiešne zároveň. Témou je nevera, túžba po lepšom živote, starnutie, dávna láska či priateľstvo. Inšpirovala som sa nielen návštevou podniku, ktorý by mohol byť Pivonkou, ale aj rôznymi osudmi ľudí. Napríklad impulzom k poviedke o dvoch sestrách bola hádka na zastávke autobusu. Niečo sa však vynorilo z mojej fantázie celkom nečakane a bez akéhokoľvek spúšťača v realite.

Napísali ste už 10 kníh. To je úctyhodné číslo. V roku 2004 dokonca až dve a zároveň vám vyšla poviedka v antológii. Ktorú z tých desiatich ste písali najdlhšie? A prečo?

Najdlhšie som písala zbierku poéziu Som takmer preč, asi desať rokov. No nepísala som ju cielene, akože teraz si sadnem a napíšem knižku. Tajne som si odkladala útržky papierov s napísanými básňami, zápiskami o pocitoch a vlastne som vôbec nevedela, či ich niekedy uverejním. Potom sa zomlelo niekoľko náhod a ja som svoje básne ukázala literátom Mile Haugovej a neskôr aj Petrovi Macsovszkemu a oni ma podporili, aby som verše vydala.

Váš pán otec je Alexej Fulmek, známy človek z mediálnej brandže – vydavateľský guru a otec jediného mienkotvorného denníka na Slovensku – denníka SME. Bolo teda ťažké písať pod jeho drobnohľadom a drobnohľadom celej verejnosti v tejto súvislosti? Ako ste sa s tým museli sprvoti vyrovnávať? Dá sa to vôbec?

Musím vás pobavená poopraviť, Alexej Fulmek je môj manžel. Spoznali sme sa ešte na vysokej škole, tiež písal, založil vtedy študentský literárny časopis Orech (vyšli dve čísla a niektorí z tých, ktorí tam publikovali, sú aj dnes literárne činní, napr. Veronika Šikulová či Juraj Šebesta) a na ten ma aj balil. :-) Manželmi sme už dvadsaťpäť rokov a literatúra je súčasťou našej existencie. Manželovi čítam svoje texty ešte keď vznikajú, ale nijako ma neobmedzuje, môžem slobodne písať, o čom chcem a ako chcem. A pokiaľ ide o „drobnohľad verejnosti“– pri písaní vytesňujem predstavy, čo kto povie a čo si bude myslieť.

Študovali ste žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už vtedy ste snívali o tom, že raz budete na Slovensku rešpektovaná autorka mnohých kníh?

Takto by som to asi nepomenovala, ale áno, snívala som o tom, že raz napíšem a vydám knihu, prípadne aj viac kníh. Dokonca som o tom snívala ešte ako dieťa!

Pracovali ste v redakciách časopisov a novín, spolupracovali ste aj s rozhlasom. Ktorá zo spoluprác Vás bavila najviac a prečo?

Všetky redakcie, kde som pracovala, alebo prispievala aspoň externe, som vždy považovala za svoje domovské prístavy a práca ma vždy bavila. No možno som mala aj kus šťastia, že som mohla písať o zaujímavých ľuďoch a témach, ktoré som považovala za zmysluplné. Veľmi by som sa ešte chcela vrátiť k redakčnej práci, ale nemohli by mi brániť písať o literatúre.

Prečo ste sa vlastne vrhli na písanie kníh?

Neviem, možno zapracovali gény (keď už ste spomenuli môjho otca, aj on bol kedysi literárne činný, no teraz sa venuje len prekladom umeleckej literatúry. Tiež mamin otec bol básnik).

Ako vyzerá Váš „bežný deň“ spisovateľky?

Nijako romanticky. Momentálne mám (okrem jednej už devätnásťročnej) aj sotva trojročnú dcérku, takže využívam na písanie každú možnú chvíľu, keď sa netreba točiť okolo malej.

Ktorú knihu „konkurencie“ – od iného autora ste naposledy čítali a zaujala Vás? A o čom bola?

Z beletrie som nedávno dočítala knihu poviedok Toxo od Ivany Dobrakovovej a páčila sa mi. Zaujímavá pozorovateľka absurdností, autorka s presnými postrehmi. Jej poviedky sú prevažne o žene, ktorá si v cudzej krajine buduje s cudzincom domov a v prestávkach v tomto úsilí sa vracia tam, odkiaľ prišla.

Ako relaxujete? Čo máte rada?

Kaviarne a rozhovory s priateľmi.

Máte nejakú skupinu fanúšikov na facebooku, alebo webovú stránku, na ktorej by si naši čitatelia mohli od sledovať všetky novinky o Vás a Vašej tvorbe?

Na Facebooku mám svoj autorský profil, ktorý je určený všetkým, ktorí radi čítajú moje knihy. Keď bude fanúšikov trochu viac, zamýšľam pre nich písať online román. Alebo poviedky, aby nemuseli čakať na pokračovanie? :-)

Ďakujem za rozhovor.

Zhováral sa

Marián Luha

 

– rozhovor vznikol na konci októbra 2013 a vtedy bol aj prvý krát publikovaný

Zdroj fotografie – archív D.F.

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu