„Pri písaní sa všetko, čo máte v hlave, dostáva do jedného lievika s túžbou, aby sa to premenilo na voňavý atrament,“ s príznačnou poéziou popisuje tvorivý proces spisovateľ Dušan Dušek, ktorému vychádza novinka Melón sa vždy smeje

Vaša nová kniha Melón sa vždy smeje naladí čitateľa pozitívnou energiou skôr ako po nej vôbec siahne. Už len veta z anotácie: „Niektoré knihy rastú postupne ako stromy, postupne sa im rozrastajú koruny, plné vzduchu, poletujúcich vtákov, plné ovocia. Príbehy spisovateľa Adama a jeho ženy, lekárky Škorice, sú práve z takýchto prírodných materiálov…“ Do akej miery sú dva nové príbehy týchto hrdinov dokumentárne a koľko z nich tvorí fantázia?

Ťažko povedať, vychádza mi to tak, že takmer všetko v knihe môže byť rovnako fantázia, zachytená dokumentárnym spôsobom, no rovnako dokument, čo má okuliare fantázie. Sám neviem rozlíšiť, čo sa skutočne stalo, čo som si vymyslel a primyslel, pri písaní sa všetko, čo máte v hlave, dostáva do jedného lievika s túžbou, aby sa to premenilo na voňavý atrament. A ak sa doň podarí prepašovať aspoň trochu smiechu – o to lepšie.

Vo vašej novej knihe sa však nestretávame len s krásnymi motívmi, ktoré hladia dušu, ale aj s bolesťou… Ako aj v predošlých vašich dielach nastoľujete otázku smrti…

Smrť nie je otázka. Nechcem sa zaplietať do nijakého mudrovania, no smrti sa nedá vyhnúť – ani v živote, ani v literatúre.

Stretneme v nej aj skutočných ľudí, napríklad Rudolfa Slobodu. Čím je pre Vás osobne podstatný odkaz na jedného z našich najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej literárnej tvorby?

Je to odkaz na rýdzeho človeka; pre mňa sa práve toto slovo – rýdzi – spája so všetkým, čo sa týka Ruda Slobodu. Nikdy neklamal. Bola v ňom akási základná múdrosť, chytrosť, súcitná dobrota. Zároveň bol, ako sa na Záhorí hovorí, podvadznoha, vedel slovom zabŕdnuť do tárajov a naničhodníkov. Rád rozdával: veci, myšlienky, knihy, všetko. Rudo Sloboda bol lahodný vánok, za ktorým smútime, keď odletí.

Samozrejme, nechýbajú fiktívne postavy, ktoré už Vaši čitatelia dôverne poznajú. Kam ich príbehmi posúvate?

Rozhodujú o sebe samy, ja často len žmurkám, čo si na mňa vymyslia.

Opäť citát z poetickej anotácie: „Ich rozprávačom môže byť napríklad vietor, ktorý to lístie, aj po opadaní, znovu a znovu pozošíva, vytvorí v nich nové vlny. Ich putovanie, vychádzajúce z omamného tepla objatí, tíchne presne na tom brehu, kde sa smejú dva dozreté melóny.“ Snúbia sa v nej (aspoň v našom ponímaní) rozporuplné emócie. Vysvetlíte ich?

To by som nerád, domnievam sa, že autor nemá nič vysvetľovať, pre mňa je radostné, že vôbec nejaké emócie text vyvoláva, čím rozporuplnejšie, tým lepšie.

Mnohé vaše diela sú charakteristické spomienkami na detstvo a najmä príbehy zasadzujete do prostredia, v ktorom ste vyrastali. Čo pre Vás znamená Záhorie?

Ako krajina je to pre mňa územie s tromi základnými farbami: stále zelenými korunami borovicových lesov, ich hnedou kôrou a žltými pieskami. Táto trikolóra spolu krásne ladí. Vytvára idylu. Aby sme sa jej neprejedli, sú v krajine aj ľudia, moji drahí Záhoráci – a ich veľkolepý humor, tryskajúci v rozhovoroch, živej vode jazyka. Ak túžite po harmónii, nenájdete lepšiu kombináciu.

Všetky Vaše postavy, či už detské alebo ide o skúsených, starších ľudí, vykreslíte do hĺbky akoby ste robili ich psychologický profil. Vyzerá to, akoby ste ich už od detstva vnímali detailne a potom ich pretavili do svojej tvorby…

Pamäť je ako pahreba, skúšam do nej fúkať, aby sa z tlejúcich uhlíkov opäť vydral plamienok, čiže dáky detail – vôňa, farba, povetrie, pri troche šťastia aj nejaká historka, naviazaná na konkrétneho človeka, na naše spoločné stretnutie… Práve cez takéto drobnosti, poskladané do mozaiky, im ponúkam možnosť, aby sa dostali do tkaniva textu.

Príznačný pre Vašu tvorbu je aj svet fantázie, ktorý akoby predstavoval istý únik. Kam Vaše postavy takýmto poetickým spôsobom unikajú?

Čo je pre niekoho fantázia, to môže byť pre druhého samozrejmosť, ba až banalita. Chcem tým povedať, že považujem fantáziu za právoplatnú súčasť skutočnosti. Písať sa podľa mňa dá len s presvedčením, že všetko je možné, že práve nemožné je zaujímavé, že vo všetkom reálnom je niečo nereálne, že len hlboká viera v neskutočné môže viesť ku skutočnosti.

Vo Vašej tvorbe dominuje aj čas, ktorý ponímate filozoficky a často z myšlienok cítiť jeho neúprosnosť. Beriete túto líniu tvorby ako racionálny fakt alebo pre vás znamená aj určitú symboliku?

S  časom je to všelijako. Napríklad – čas po nečase nemusí byť pekné počasie. Záleží na nečase. Ak je ten čas ešte väčší nečas, môže byť vlastne časom. Potom je to nečas po čase, ktorý bol najprv nečasom, ale stal sa časom. A v takomto „filozofovaní“ sa dá – aj symbolicky – pokračovať donekonečna. Netreba všetko brať vážne. Ani čas.

Kniha Dvere do kľúčovej dierky z roku 1987 analyzuje dospievajúcich ľudí a ich emócie, prvé erotické zážitky, z ktorých však pramení aj istá úzkosť. Myslíte si, že dnes by ste ju napísali inak?

Všetky svoje knižky by som napísal ináč, keby som to vedel, najmä lepšie, ale keďže som to nevedel, sú len také, aké sú. Najmä na začiatku písania mám vždy o knižke tie najúžasnejšie predstavy, všetky moje knižky sú vtedy skvelé, no potom vždy sklamem sám seba, lebo nikdy sa mi ich nepodarí napísať tak, ako som si ich vybájil a vybásnil. Našťastie, čitatelia, tieto moje prehnané predstavy nepoznajú, môžu čítať iba to, na čo som sa zmohol. Aj preto, ako dúfam, budú ku mne zhovievavejší ako som ja sám. 

Ďakujem za rozhovor! 

Zhovárala sa 

Anna Weiss

– rozhovor vznikol v novembri 2013

Zdroj fotografie Vydavateľstvo SLOVART

REKLAMAadv.: