Osobité sláčikové kvarteto prilákalo na Hlavné námestie v sobotu stovky ľudí. Bratislava konečne začala opäť skutočne žiť hudbou. 

Keď sa Matej Drlička pred deviatimi rokmi rozhodol usporiadať hudobný festival tak trochu iným spôsobom,  zameraním, vkusom, kombináciou rôznych žánrov a štýlov, a najmä si vytýčil cieľ priniesť hudbu ľuďom do ulíc, spravil vážny, tak trochu riskantný, no zároveň veľmi rozumný krok. Dnes už má festival svoj cveng a hneď ako sa v televízii rozozvučí známa upútavka (v jej začiatkoch to bola obdivuhodná šoková terapia a klobúk dole pred kreatívcami), človek sa po vypočutí prvého motívu s charakteristickým motívom oblečeného do moderného šatu ihneď zaradí a štartuje za hudbou do ulíc či na Starú tržnicu. Vidieť námestie doslova praskajúce vo švíkoch je blahodarný pocit na rozdiel od poloprázdnych sál zlatisto zrekonštruovanej filharmónie s labilnými kreslami či architektonicky prazvláštnej pyramídy s osobitou akustikou (neodporúčam rad číslo 6.)

Viva musica-MozartGroup
MozArt Group

Úvodnému koncertu festivalu počasie prialo. Na Hlavnom námestí k dokonalosti dovedená šou poľského sláčikového kvarteta MozArt Group vyvolala spontánny smiech, dobrú náladu, no najmä radosť z hudby. Ak bežnému poslucháčovi, ktorý len sporadicky alebo z donútenia navštívi koncert vážnej hudby, poviete, že dnes večer bude hrať sláčikové kvarteto, pravdepodobne zvraští tvár a zadíva sa na vás pohľadom, či ste práve neprišli o zvyšky zdravého rozumu. Áno žiaľ, akosi sme sa vzdialili tradícii, histórii, čoraz viac ignorujeme všetko to nádherné, čo kedy bolo skomponované a azda najsmutnejšie dojmy vyvoláva skupina ľudí, ktorí sa tvária ako im imponuje vážna hudba a hrdo sa ošívajú odbornosťou a prehľadom, pričom diskusia spravidla uviazne len pri Čajkovského b molovom klavírnom koncerte. To už potom radšej priznať tvár a úprimne vykričať do sveta, bŕŕ, vážna hudba nie! Nie, nie je to len fenomén Slovenska. Azda aj preto začali byť medzi ľuďmi na celom svete populárne profesionálne zoskupenia, ktoré kombinujú klasiku s modernou hudbou, na pódium prinášajú vtip, situačné gagy, krátke herecké etudy či osobité tanečné kreácie. To je presne prípad MozArt Group.

Profesionálni muzikanti sláčikového kvarteta to robia veľmi dobre. Na pódiu zahrajú chronicky známu infantilnú scénu z Titanicu s takou dávkou sarkazmu a sparodujú Jamesa Bonda s takou gráciou, že spontánnym výbuchom smiechu jednoducho nepredídete. Pritom si však držia úroveň, aby ich vtipné výstupy neskĺzli do lacnej paródie. Ponúkajú inteligentný humor, skvelý interpretačný výkon, zahrávajú sa so žánrami, živo komunikujú s publikom (dokonca z davu ľudí vybrali jedného „nešťastníka“, ktorý s nimi naživo spieval O Sole Mio), skrátka, dokážu citlivo skombinovať vážne umenie s milým bláznovstvom. Neprekračujú však hranice, ktoré sú v takejto odvážnej kombinácii neuveriteľne krehké, a práve preto sú ich šou šialene vtipné, no zároveň milé. Vyžadujú pritom od publika znalosť umenia – vo svojom repertoári ponúkajú známe melódie, súkajú ich však v neuveriteľnom tempe, a tak v jeden moment počujete z pódia seriózne znejúceho Mozarta, o chvíľu Beatles či Michaela Jacksona (ó, áno, aj s moon walkingom).

Čestne priznávam, v istom momente na mňa doľahli aj trpko-smutné zovretia pri srdci, že toľko ľudí a s takým nadšením nikdy nepríde na koncert Rema Urasina, ktorý hrá Chopina ako sám Boh. Či na Wagnerovu operu – aj keď tu by sme dlho mohli diskutovať o tom, kam by mal vycestovať potenciálny divák, lebo v našej krajine sa ťažko dočká kvalitného spracovania. Alibistická poznámka redaktorky: toto nie je kritika nemenovanej štátnej kultúrnej inštitúcie a jej novo premiérovaného diela Wagnera. Známeho ničiteľa hlasov predsa neodspieva hocikto…

Z pesimistických vízií stavu našej spoločnosti mi však veľmi rýchlo pomohli uniknúť fenomenálni muzikanti. Svoje umenie totiž robili s takou vášňou a zároveň precíznosťou, pričom publikum ich zato odmeňovalo burácajúcim smiechom a hlučným potleskom, že nebol jednoducho priestor na fatalizmus.

Úspech Drličku a jeho festivalu má pomerne prozaické pozadie. Nejde totiž o ziskuchtivého manažéra, ktorý sa hudbe nerozumie a v očiach mu svietia namiesto zreničiek doláre ako strýkovi Držgrošovi. Tento mladý muž je profesionál v každom ohľade. Klarinetista, ktorý okrem zahraničných štúdií hral aj v prestížnych orchestroch – Opera de Paris, Orchestra National de France a Bayerische Staatsoper v Mníchove. Po ukončení kariéry klarinetistu získal skúsenosti ako projektový manažér festivalu európskej a jazzovej hudby v Abú Zabí, takže mal možnosť „ochutnať“ hudbu aj z druhej strany. Najmä však vie, čo sa vo svete nosí. Má dokonalý prehľad o fúziách rôznych hudobných žánrov, vie, ako publiku priniesť zábavu, kvalitu, ale aj originalitu v kvalitnom obale. Nie všetky multižánrové projekty sú totiž aj počúvania hodné. Je ich dnes ako húb po daždi, lebo sľubujú veľa publika, ale kvalitný žánrový mix si vyžaduje okrem kreativity aj obrovskú dávku profesionality a nadhľad. Nestačí predsa zahrať Beethovenovu notoricky známu Osudovú symfóniu a na hulváta do nej natískať rockovú rytmiku, polobláznivého dídžeja či naprogramovať krásnej Aziatke Vivaldiho Štyri ročné obdobia a nasúkať ju do ultra minisukne s tonou mejkapu na tvári. Originálna a kreatívna fúzia žánrov si vyžaduje omnoho viac.

A práve to „viac“ môžete vidieť na festivale Viva Musica! Aj tento ročník totiž sľubuje množstvo lahôdok, improvizácií, dobrej nálady práve vďaka kvalitnej hudbe a zrelým, skúseným interpretom.

Anna Weiss

 Galériu fotografií z koncertu Vám prináša fotograf Pablo Han:

Zdroj fotografií: Viva musica!

REKLAMAadv.: