Posledný septembrový týždeň sa niesol v znamení detí. Vysokoškolákom sa rozbiehal akademický rok, Jarovi Vojtekovi jeho prvý hraný film. Film Deti je súborom štyroch navzájom nesúvisiacich poviedok Syn, Maratón, Kanárik, Otec.

Spoločným motívom tohto zdanlivo nekoherentného kvarteta sa stáva problematika vzťahov rodičov a detí. Vzťahov, ktoré si nevyberáme ako životného partnera, ale sú nám vopred predurčené. Film je najmä o vyrovnávaní sa s touto skutočnosťou vo chvíľach, keď nám nie je práve do „nôty“.

Rozhodnutie pustiť sa do pomerne komplikovaného námetu ozrejmil scenárista filmu Marek Leščák slovami: „Táto téma sa nám zdala dôležitá, keďže hovorí o nejakých základných témach v živote. O potrebe lásky, pochopenia…“Režisér Detí Jaro Vojtek dodáva: „Tie deti je i 35 ročná žena. Je to generačná genéza.“

Tvorcovia diela sa úlohy zhostili s adekvátnym „kameňom na srdci“. Všetky štyri príbehy na nás doliehajú svojou dojemnosťou z neschopnosti aktérov vymaniť sa z područia osudu. Každý z nich sa snaží svoju situáciu zmeniť, nájsť bočný chodníček, ktorý vedie k oslobodeniu, zbavenia ťarchy.  Či už je to súťaž kanárikov, návšteva ľudového liečiteľa či výlet k moru.

Náhodné nie je ani sociálne zaradenie hlavných postáv, ľudí na posledných miestach spoločenského rebríčka. Či už sa jedná o jedincov, „ktorí majú niekoho ťažko chorého, nemajú prácu, sú v menšine“, ako doplnil Marek Leščák. Je to marginálna skupina, vystavená obdobným problémom, ktoré sú vo filme predstavované.

 

Prvá poviedka Syn zobrazuje „neuchopiteľný“ vzťah otca (Vlado Zboroň) so svojím synom autistom (Roman Bubla). Je to príbeh o  (ne)komunikácii, neschopnosti priblížiť sa tomu druhému a márnom, zabíjajúcom čakaní na akýkoľvek  prejav odozvy.  Zúfalstvo života bez kontaktu vyústi do hľadania záchrany v „rukách“ ľudového liečiteľa. Celý „zájazd“ je vlastne sumárom spoločného trápenia. „Lietajúca“ lyžička naprieč plnou reštauráciou, blikajúca prilba na hlave opitého otca, nemý pohľad ako odpoveď na otázku, či ho má vlastný syn vôbec aspoň trošku rád, hovoria samy za seba, i bez zbytočného komentáru.

Príbeh Maratón je o človeku, ktorý sa nevie zmieriť s odlúčením od rodiny. Kvôli, ktorej je schopný riskovať útek z väzenia a „cezpoľný beh“ naprieč prepadávajúce sa pláne zasneženej krajiny. Hlavnú postavu si zahral Martin Horváth, ktorého objavil pomocný režisér Juraj Baláž  pri návšteve rómskej osady. Únik hrdinu z područia osudu končí neúspechom. Je vysliedený a naspäť vzatý do väzby.

Kanárik zobrazuje komplikované súžitie chlapca s nevlastným otcom. Pokiaľ v prvej poviedke bol otec tým, ktorý trpel „syndrómom“ nepochopenia. Tu sa minca obracia. Jedinou únikovou cestou je pre Aliho (Arnold Nagy) malý, žltý kanárik. Toho vychováva, učí „komunikovať“, kvôli tomu odsúva povinnosti na druhú koľaj. Kanárik je jeho rodinou, ktorú mu nedokáže poskytnúť tá skutočná, ľudská.

Posledný, záverečný príbeh Otec je o vzťahu so zomierajúcim otcom (Éva Bandor, János Gosztonyi). O čase, keď dieťa preberá rolu rodiča. O ťažkosti vyrovnávania sa s kolobehom blížiacej sa „zimy“ pobytu na zemi. Veľmi dojímavo a pravdivo vyznieva snaha splniť dosiaľ „prepočuté“ priania, zavďačiť sa, rýchlo niečo dohnať, na čo nebol „čas“. V tomto prípade, „posledný“ deň pri mori.

Filmová recenzia Deti režiséra Jara Vojteka - Jaro Vojtek s Janou Kirschner
režisér Jaro Vojtek a Jana Krischner

 

V celom filme je zreteľný „rukopis“ dokumentaristu Jara Vojteka. V živosti, neumelosti, či už jednotlivých scén, ale i samotných hereckých výkonov. Výrazná je i schopnosť zachytenia autentickosti „zázračna“ v tých najbanálnejších, najmenej „poetických“ životných okamihoch. Točilo sa tak, aby zo záberu nevyprchalo to zvláštne fluidum reálnosti, ktoré chtiac – nechtiac, zakaždým  vyvoláva istý pocit spolupatričnosti s jednotlivými postavami.

„Nakrúcalo sa od jari 2012 – do jesene 2013, a naozaj sa nakrúcalo počas štyroch ročných období, ako ich vo filme vidíte, nakrúcalo sa spolu 35 natáčacích dní, doplnila Zuzana Kizáková, PR manažérka spoločnosti MPhilms.

Poslednou bodkou, ktorá spojuje jednotlivé segmenty je i titulná pieseň Jany Kirschner. Skladba dokonale prepája tieto štyri „opustené miesta“ do jedného mosta, jedného boja so životom, tak ako nám ho Pán Boh nadelil.

Lucia Juríková

 

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu