[gr. fos – svetlo + gráfein – písať] (angl. photography; nem. e Fotografie) – 1. Náuka o metódach a prostriedkoch fotografického zachytenia skutočnosti pomocou fotografických zariadení. Delí sa na viac odborov, podľa účelu, kvality, druhu a pod. 2. Obraz získaný fotografickým procesom, pri ktorom svetlo pôsobí na citlivú vrstvu filmu a vzniknutý obraz je potom fotochemicky prenesený z negatívu na papier.

Fotografia má okrem výtvarno-umeleckej stránky aj stránku fyzikálnu a chemickú. Práve týmito dvoma smermi bol do značnej miery daný aj jej historický vývoj, ktorého korene sa dajú sledovať už od staroveku. Účinkami šošoviek, ktoré boli známe už v Asýrii, Egypte a Grécku sa zaoberal Aristofanes v 5 stor. pred n. l. O storočie neskôr sa objavuje aj prvý popis camery obscury z pera gréckeho filozofa Aristotela. Otázky pôsobenia svetla na niektoré látky ostávali nezodpovedané o niečo dlhšie. V 17. storočí sa vedci ešte domnievali, že chlorid strieborný černie pod vplyvom vzduchu. Prvenstvo vo vytvorení fotografického obrazu patrí Thomasovi Wedgwoodovi (1771–1805), ktorý s fotochemickými procesmi vytvárania obrazu experimentoval od konca 90. rokov 18. storočia. Výsledný obraz sa ešte nedokázal trvalo zachovať. Svetlo reguloval pomocou camery obscury. K prvým podobám fotografie viedlo až spojenie skúseností z výskumov chemického pôsobenia svetla s výsledkami výskumu jeho regulovania pomocou optickej sústavy. O vznik fotografie sa zaslúžili Joseph Nicephore Niépce (1765–1833), Louis Jacques Mandé Daguerre (1778–1851) a Wiliam Henry Fox Talbot (1800–1877). Boli autormi vynálezov prvých fotografických postupov – heliografie, daguerotypie a talbotypie. Najstaršou zachovanou fotografiou je Niépceho Pohľad na dvor v Gras, vytvorenou heliografickým procesom v roku 1826.

Od začiatku štyridsiatych rokov 19. storočia nachádza fotografia svoje uplatnenie v ateliéroch vo forme portrétnej fotografie. Postupne vznikajú aj prvé organizácie a časopisy fotografistov. Prvý klub bol založený v roku 1842 v škótskom Edinburgu. Začiatkom päťdesiatych rokov bol objavený mokrý kolódiový proces, vďaka ktorému sa skrátila dĺžka expozície a fotografi viac neboli odkázaní len na statické objekty. Zároveň sa odohráva revolúcia v portrétnej fotografii vo forme tzv. vizitkovej fotografii Andrého Adolpha Eugéna Disdériho (1819–1890). Fotografia sa stáva prístupnou širokým spoločenským vrstvám. Popri portrétnej fotografii v prvých desaťročiach existencie fotografie vzniká aj dokumentárna fotografia, krajinárska fotografia, ale aj fotografia na vedecké účely.

Ďalším obdobím prudkého rozvoja fotografickej techniky boli sedemdesiate roky 19. storočia, keď sa nielen zdokonaľovali fotografické prístroje, ale prišli aj objavy suchých dosiek s bromidom strieborným. Použil ich Richard Leach Maddox (1816–1902), ktorý v podstatnej miere oslobodil fotografický proces od technických ťažkostí dovtedajšieho mokrého procesu. Pre rozvoj farebnej fotografie bol medzníkom vynález bratov Augusta (1862–1954) a Louisa (1864–1948) Lumièrovcov, ktorí v roku 1904 objavili farebnú fotografiu na princípe rastra.

Osobitným druhom fotografie je piktorialistická fotografia, ktorá sa formuje od konca šesťdesiatych rokov 19. storočia a pretrváva až do medzivojnového obdobia. Jej priekopníci Oscar Gustav Rejlander (1813–1875) a Henry Peach Robinson (1830–1901) sa vo svojich fotografiách snažili priblížiť estetike vtedajšej maľby a fotografovali na pozadí naaranžovaných scén, s častým využívaním fotomontáže, tónovania alebo rôznych zásahov do pozitívu i negatívu. Na piktorialistickú fotografiu naväzuje od 20. rokov 20. storočia inscenovaná fotografia, ktorá sa tiež viaže na ateliérovú tvorbu. Je to figurálnafotografia, ktorá stavia na divadelno-tanečných efektoch.

V opozícii voči estetizovanej skutočnosti piktorialistickej fotografii stojí tzv. čistá alebo bezprostredná fotografia. Jej zástancovia – puristi – boli proti akýmkoľvek zásahom do pozitívu či negatívu. Na začiatku 20. storočia je táto tendencia zastúpená skupinou Fotosecesia (Alfred Stieglitz) a neskôr sa radikalizovala v tvorbe Paula Stranda (1890–1976), Edwarda Westona (1886–1958) či Skupinou f/64, ktorí reprezentujú fotografiu novej vecnosti.

S nástupom umeleckej avantgardy sa rozvíja aj nové fotografické myslenie. Dadaisti, konštruktivisti a predstavitelia školy Bauhaus využívajú nové techniky tvorby fotografických obrazov (fotogram, fotokoláž, fotomontáž, inscenovaná fotografia) a skúmajú aplikáciu fotografie v maliarstve, typografii, divadelnej inscenácie a ďalších oblastiach. Druhá vývojová vetva umeleckej práce s fotografiou vznikala okolo surrealizmu a nazýva sa imaginatívna fotografia.

V prvých dvoch desaťročiach 20. storočia sa v Amerike vyvinul žáner sociálnej dokumentárnejfotografie, zatiaľ čo v Európe vzniká fotografický smer okolo Henriho Cartier-Bessona, nazývaný autorská fotografia. Títo fotografi využívajú fotograficko-žurnalistický postup so zdôrazňovaním subjektívneho pohľadu tvorcu. Dôležitou oblasťou sa stáva fotožurnalizmus.

Aj v súčasnosti sa vo fotografii objavujú stále nové a prekvapivé technické postupy, v posledných rokoch je to najmä efektná veľkoformátová fotografia. Dnešná umelecká fotografia čerpá z filozofických odkazov postmoderny a opätovne prehodnocuje odkaz fotografického média a jeho hraníc.

Slovník mediálnej komunikácie zostavil IMEC.
Viac, nielen  o mediálnych pojmoch si môžete prečítať na www.medialnavychova.sk

IMEC_mini banner

Použitá literatúra:

Lit.:Hlaváč, Ľudovít. Dejiny fotografie. Bratislava: Osveta, 1987.
Král
, Pavol. Fotografie v surrealismu. Praha: Torst, 1994.
Mrázková
, Daniela. Příběh fotografie. Praha: Mladá fronta, 1986.

REKLAMAadv.: