Po vzniku Slovenského štátu 14.3. 1939 nasledovalo prijatie zmluvy, ktorá potvrdzovala spätosť nového štátu s hitlerovským Nemeckom. Nebolo tajomstvom, že nepísanou podmienkou úspešnej slovensko-nemeckej spolupráce bolo práve uspokojivé riešenie „židovskej otázky“. Slovenská strana z toho mala mať nemalé výhody, nakoľko úspech znamenal získanie židovského majetku.

Prvé protižidovské nariadenie bolo vydané už 18. 4. 1939. V nariadení bol pojem „žid“ definovaný na základe náboženstva. Podľa štatistík sa ku dňu 15. 12. 1940 jednalo o 88 951 osôb.

Ďalším protiprávnym zásahom do majetkových pomerov židovského obyvateľstva bolo vládne nariadenie č. 203 zo dňa 30. 8. 1940, ktoré nútilo k podaniu výkazu o majetku doma aj v zahraničí. Na základe súpisu si predstavitelia slovenského štátu vytvorili predstavu o množstve kapitálu, ktorý mal následne prepadnúť v prospech štátu. Osobám židovského pôvodu boli postupne s mocou zákona odobrané podniky, živnosti, pôda a nehnuteľnosti.

Najväčší zlom však predstavovalo prijatie zákona č.198 dňa 9.9.1941 tzv. židovského kódexu. Jeho 270 paragrafov pojednávalo o právnom postavení Židov, ktorí už neboli posudzovaní z náboženského, ale z rasového hľadiska. Zákon patril medzi najtvrdšie protižidovské zákony v Európe.

Hlavný dozor pri riešení tzv. „židovskej otázky“ mal predseda vlády, ktorý riadil všetky aspekty jej realizácie.

Jedným z výkonných orgánom účastných na manipulácii s umelecky hodnotným hnuteľným židovským majetkom bolo Ministerstvo školstva a národnej osvety, ktoré iniciovalo prevod hodnotného židovského majetku do štátnych zbierok.

V odpise oficiálneho listu zo dňa 20. 11. 1941 adresovanom Predsedníctvu vlády sa píše: „Podľa správ Židia údajne v krátkom čase odovzdajú štátu celý svoj hnuteľný majetok /nábytok, obrazy, sochy, koberce a iné náradie/, ktorý sa predá árijcom. Nakoľko je isté, že v majetku mnohých Židov boli i cenné starožitné predmety, najmä cenné obrazy, sochy, zlaté a strieborné náčinie, niekedy zbierky starých mincí alebo kníh a keramiky, dovoľujem si na to upozorniť tým, aby starožitné predmety vyňaté boli zo všeobecného prevodu a umožnené, aby po zistení muzeálnej a galerijnej hodnoty týchto objektov, čo by spravil zástupca ministerstva ako odborník, urobil by sa výber pre štátne muzeálne a galerijné zbierky. Takéto predmety prešli by bez výkupnej ceny do majetku štátu a doplnili by doterajšie zbierky slovenského štátu.“

Zákon požadoval, aby zo zhromaždených umeleckých predmetov Židov boli vybrané umelecky a vedecky hodnotné kusy.

Umelecký majetok židovských obyvateľov bol hromadne zvážaný a zaistený na daňových úradoch. Následne prišli na rad známi odborníci, Dr. Vladimír Wagner a Dr. Alžbeta Güntherová-Mayerová, ktorí z poverenia Ministerstva financií vykonali finančné ohodnotenie a určili premety vhodné na prevod do štátnych zbierok. Ostatné diela boli predané na verejných dražbách prípadne z voľnej ruky.

Z nekompletne dochovaných znaleckých posudkov Dr. Wagnera a Dr. Güntherovej-Mayerovej sa dozvedáme, že 1 216 kusom obrazov, sôch, nábytku, keramiky a skla bolo ako finančná protihodnota stanovená suma 617 171 korún. Počet predmetov ako aj výsledná hodnota boli však v realite niekoľkonásobne vyššie. Akonáhle na verejnosť prenikli správy o odpredaji židovského majetku, viaceré inštitúcie prejavili záujem o konkrétne umelecké predmety.

Spomedzi všetkých dodnes známych zaevidovaných predmetov bolo pre verejné zbierky vybratých 180 diel z 15 slovenských miest v celkovej hodnote 382 897 Ks. Na základe analogickej situácie v Ríši a Protektoráte, žiadalo Ministerstvo školstva a národnej osvety vládu o uznesenie, aby muzeálne významné predmety z bývalého židovského majetku boli bezplatne prevedené do štátnych zbierok. Tejto žiadosti sa však nevyhovelo.

V priebehu februára 1944 preto Ministerstvo školstva urobilo nový výber len z predmetov  zo židovského majetku v Bratislave. Jednalo sa o 14 obrazov v hodnote 211 900 Ks a 433 starožitných mincí  v hodnote 6 849 Ks.

Ministerstvo školstva a národnej osvety za tieto predmety zaplatilo Ministerstvu financií 223 124 Ks. Obrazy aj mince sa stali oficiálne majetkom Slovenského múzea v Bratislave.

Zo štrnástich obrazov, ktoré pôvodne patrili židovským občanom Bratislavy sa v priebehu výskumu podarilo s istotou identifikovať a lokalizovať sedem. Všetky sa v súčasnosti nachádzajú v majetku Slovenskej národnej galérie, kam prešli prevodom zo Slovenského národného múzea v Bratislave po jej vzniku v roku 1948.

Šesť obrazov bolo do SNG prevedených v roku 1950. Jednalo sa olejomaľby od neznámych nemeckých maliarov z 18. storočia Romantická krajina so štafážou, Krajina so zrúcaninou a Jazdecká bitka (Súboj o zástavu), obraz Jazdecká bitka od Pietera Meulenera z roku 1651 a Venuša oplakáva Adonisovu smrť od Fransa Woutersa z rokov 1640 – 1659 a o olejomaľbu Ľudovíta Kubányia Zastávka pred krčmou z roku 1891.

V roku 1951 pribudol zbierok SNG aj o lept V orientálnom tábore / Krst Eunucha z roku 1641 od Rembrandta van Rijn.

Osudy ďalších obrazov s menej špecifickými názvami sa doteraz nepodarilo vypátrať.

 

Odporúčame do pozornosti: Bratislava: Unikátna výstava arizovaných diel z obdobia holokaustu predstaví aj Rembrandta-2.6.-13.10.

 

 

Výber z textu:

Jana Švantnerová: Poštátňovanie umeleckých predmetov z majetku Židov a ich prevod do štátnych zbierok za slovenského štátu 1939 – 1945. 

In: Tieň minulosti. Katalóg výstavy v Židovskom komunitnom múzeu, Bratislava, 2. 6. – 13. 10 2013, s. 11 – 33, ISBN: 978-80-969720-3-6

 

Zdroj: Židovské komunitné múzeum 

REKLAMAadv.: