Je známe, že rozhlas v slovenskom jazyku vznikol najprv v Bratislave v polovici roku 1926. Predtým začal vysielať rozhlas v Prahe v roku 1923, aj keď neboli hneď k dispozícii vysielacie stanice konštruované špeciálne pre rozhlas. Najprv dňa 21. februára 1924 začala vysielať v Prahe rozhlasová stanica o výkone 800 wattov, dodaná francúzskou firmou Société Française Radioéléctrique (skratka S. F. R.) a inštalovaná v Strašnicích. Stavba vysielacích rádiových staníc spadala do rezortu Ministerstva pôšt a telegrafov. Je treba si uvedomiť, že v rokoch 1924 až 1925 začali najprv niektoré veľké zahraničné firmy vyvíjať a stavať vysielacie rozhlasové stanice. V Československej republike takáto výroba neexistovala. Vtedajšie ministerstvo malo však záujem pokryť rozhlasom predovšetkým Prahu a stred Čiech. O rozhlas sa však hlásilo Brno aj Bratislava. V Brne sa zatiaľ vysielalo nevyhovujúcou nemeckou stanicou firmy Huth, Bratislava a s ňou celé Slovensko nemalo žiadnu vysielaciu rozhlasovú stanicu, i keď záujem o rozhlas aj na Slovensku bol veľký. Tím väčší, že tam prenikal už rozhlas viedenský a budapeštiansky.

Fotokolaz-Marian LUHA-rvts-historia-rozhlasu-_banner_na_titulku-2
foto-koláž: Marián LUHA

Aby ministerstvo vyhovelo aspoň čiastočne požiadavkám Slovenska, rozhodlo, že po výmene francúzskej Strašnickej stanice za novú, silnejšiu americkú stanicu  cez Vianoce v roku 1925 bude francúzska stanice prenesená do Bratislavy.

K tomuto rozhodnutiu vtedy viedla i úvaha ekonomická. Na celom Slovensku nebolo vtedy ani 2000 účastníkov rozhlasu. Vysielacie stanice sa nakupovali z výnosov rozhlasových poplatkov a tu rozhodujúci finančný odborníci podcenili ďalší vývoj rozhlasu, ktorý musel mať a mal rýchlo stúpajúcu tendenciu ihneď po inštalovaní vlastnej slovenskej vysielacej rozhlasovej stanice. Preto ešte ani v roku 1925 nebola zakúpená pre Slovensko moderná rozhlasová stanica, ale bola v Bratislave inštalovaná z Prahy prevezená francúzska stanica o výkone pol kilowattu. Určitá váhavosť s nákupom novej stanice pre Slovensko sa dá vysvetliť i úvahou o vertikálnom členení slovenského územia. Vysielacia rozhlasová stanica patrila iste Bratislave, ako hlavnému mestu, ale pritom z hľadiska šírenia elektromagnetických vĺn, ktoré prinášajú program do rozhlasových prijímačov, je to miesto excentricky umiestnené na západe celej zemi. Ďalej hornatý terén v strede Slovenska znemožňoval účinne pokryť väčšiu časť zeme vysielacou stanicou umiestnenou v Bratislave.

Nemožno sa preto príliš diviť vtedajšiemu rozhodnutiu ministerstva pôšt a telegrafov, poskytnúť aspoň Bratislave účasť na domácom rozhlase slabou vysielacou stanicou. Ďalšie stanice pre Slovensko sa mali objednať neskôr po podrobnejšej štúdii priestorového rozmiestnenia. Keďže šlo o rýchle uvedenie do prevádzky, nebolo možné stavať budovu a oceľové stožiare pre vysielaciu stanicu. Bratislava však dala k dispozícii miestnosť i stožiare pre vysielač priamo v meste. Bolo to v budove novo postaveného policajného riaditeľstva, na ktorej boli už vztýčené štyri oceľové stožiare o výške asi 12 metrov nad hrebeňom strechy. Okrem toho v budove vlády dala Bratislava k dispozícii menšie štúdio a k nemu bolo pričlenené javisko koncertnej sály pre väčšie produkcie.

Ministerstvo pôšt a telegrafov riadilo priamo svojimi orgánmi stavbu všetkých rádiových zariadení. Preto  zriadilo stavebnú správu pre postavenie rozhlasového vysielača v Bratislave s vedúcim Ing. Jozefom Stránskym. Pracovné sily a materiálovú pomoc poskytoval telegrafný stavebný úrad v Bratislave a spojenie so stavebnou správou zaisťoval jeho technický úradník Ing. Barna. Za rozhlasovú spoločnosť Radiojournal, ktorá vytvárala rozhlasové programy, prišiel do Bratislavy operátor Koníček, ktorý sa staral o štúdia, mikrofóny a k tomu náležiace zosilňovače.

Rozhlasový vysielač bol postavený v prízemnej miestnosti na policajnom riaditeľstve spolu s telegrafným vysielačom, používaným pre policajnú službu, ktorý tam už pracoval. Anténa pre rozhlas bola tvaru T a niesli ju dva zo štyroch stožiarov. Anténny prívod bol vedený priestorom nádvoria do vysielacej miestnosti a bol vybavený ochranou proti blesku. Takáto dispozícia antény bola zásadne nevhodná, lebo vlastná anténa prevyšovala len málo masív budovy a jej efektívna výška bola nepatrná. Ak k tomu pripočítame aj malý výkon vysielača, nebolo treba očakávať nejako vyhovujúci príjem miestneho rozhlasu ani priamo v Bratislave. Je nutné spomenúť, že v tej dobe bolo v celoštátnom priemere 66% kryštálových prijímačov a iba 34% prijímačov „lampových“, t. j. osadených elektrónkami. Kryštálový prijímač potrebuje omnoho silnejší signál zachytený anténou než prijímač elektrónkový, ktorý si sám môže slabý signál zosilniť na vhodnú mieru.

Pri našom príchode do Bratislavy s francúzskym vysielačom boli sme si plne vedomí všetkých nevýhod popísaného riešenia. Vedeli sme, že ľudia budú sklamaní tým, aký  bude príjem vysielania rozhlasu slabý. Na druhej strana naši slovenský priatelia dávali najavo svoju radosť, že konečne budú počúvať svoj program v slovenčine. Ak posudzujeme dnes s odstupom času vtedajšie rozhodnutie poskytnúť Bratislave čo najrýchlejšie možnosť vysielať slovenský program inštaláciou bývalej pražskej stanice, môžeme povedať, že vtedajšie rozhodnutie za danej situácie bolo správne. Avšak mala sa pre Bratislavu objednať hneď tak silná stanice aspoň ako mala Praha, t. j. o výkone 10 kilowattov, a malo sa ihneď začať tiež so stavbou budovy pre vysielač i so stavbou potrebných dostatočne vysokých stožiarov. Že sa tak nestalo hneď, dá sa vysvetliť rýchlym vývojom vo vysielacej technike, kedy ministerstvo nechcelo riskovať rýchle zastaranie kúpeného vysielača veľkého výkonu. Silná stanica o výkone 12 kW bola následne pre Bratislavu objednaná u firmy Marconi k dodaniu na jeseň v roku 1928, kedy sa začalo s montážou v novej vysielacej budove vo Feribechu.

Vráťme sa však k montáži pôvodnej francúzskej stanice firmy S. F. R. typu M D 50. V apríli v roku 1926 bola táto stanica prevezená do Bratislavy i so skromným štúdiovým zariadením, ktoré bolo jej súčasťou. Tento vysielač mal pracovať v Bratislave na kratšej vlne než v Prahe, a síce na dĺžke vlny 300 metrov. (V tej dobe sa totiž jednotlivé vysielacie rozhlasové stanice charakterizovali dĺžkou vlny v metroch a nie kmitočtom v kilohertzoch, ako je obvyklé v súčasnosti.)

Práve na jeseň v roku 1926 mal začať platiť nový plán rozdelenia vĺn jednotlivých vysielačov v Európe. Bratislava dostala dĺžku vlny 300 m, Praha 438,9 m a Brno 441,2 m. Koncový stupeň bratislavského vysielača bol preto stavebnou správou upravený na dĺžku vlny 300 m. Okrem toho bola pridaná na vysielači ešte jedna ďalšia modulačná elektrónka, čím sa o niečo zlepšila kvalita modulácie, avšak iba v medziach, ktoré dovoľovalo jednoduché zapojenie vysielača.

Našej stavebnej správe poskytoval od začiatku veľkú pomoc nadšený rádioamatér Dr. Randýsek, ktorý nás uviedol do bratislavského života a uľahčoval nám všade vstup. Keď sa začalo s pokusným vysielaním, bol aj prvým hlásateľom bratislavskej rozhlasovej stanice. Rovnako šťastne sme pochodili i na policajnom riaditeľstve kde vtedajší veliteľ uniformovanej stráže Brada nám pridelil inšpektora Dúbravského, ktorý už udržoval a spravoval policajnú rádiovú službu. Inšpektor Dúbravský nás privítal veľmi milo, sám bol nadšeným rádioamatérom. Jeho pomocníkom bol uniformovaný člen polície p. Nohavica.

Títo dvaja členovia polície nám obetavo pomáhali a všetko potrebné pre nás zháňali, aj keď to nebola ich povinnosť. Niekedy sa pri montáži stalo, že nám chýbala nejaká rádiová súčiastka alebo iba skrutky určitého druhu, ktoré nebolo možné zaobstarať v Bratislave. Pán Nohavica sadol na elektrickú dráhu do Viedne a za niekoľko hodín bol z Viedne späť so želaným materiálom. Za takejto všestrannej pomoci montáž vysielača rýchle postupovala. I anténu na stožiare upevňoval pán Nohavica a nedbal na množstvo nebezpečenstva pri pohybe vo veľkej výške nad budovou. Vo vhodnej miestnosti v prízemí policajnej budovy bola tiež inštalovaná akumulátorová batéria, potrebná pre napájanie wolframových vlákien vysielacích elektrónok.

Francúzsky vysielač sa skladal z troch kovových skríň. V prvej skrini bol usmerňovač vysokého napätia a prvá časť príslušného filtračného obvodu. Druhá skriňa obsahovala ďalšiu časť filtračného obvodu, oscilačnú elektrónku a pôvodne iba jednu modulačnú elektrónku spolu s príslušnou modulačnou tlmičkou. V tretej skrini boli cievky a kondenzátory oscilačného a anténneho obvodu. Schéma zapojenia bola jednoduchá. Modulácia bola spravená podľa patentu Heisingovou metódou konštantného anódového prúdu.

I keď bratislavský vysielač bol na svoju dobu dobrý a jeho modulácia značne prevyšovala kvalitu modulácie niektorých nemeckých vysielačov nakúpených predtým, predovšetkým pre vysielanie telegrafie, predsa mal niekoľko základných chýb. Predovšetkým samotná schéma zapojenia bola nedokonalá. Bola tam jediná výkonová elektrónka, ktorá pôsobila súčasne ako oscilátor a z jej anódového kmitavého obvodu bola priamo napájaná anténa. To nevyhnutne so sebou prinášalo veľkú nestálosť vysielaného kmitočtu či vlny. Bolo veľmi ťažké vôbec nastaviť presne kmitočet oscilátora na pridelený kmitočet t. j. 10 Hz, alebo dĺžku vlny 100 m. Zmeny kmitočtu spôsobovalo kolísajúce napájacie napätie, tepelné zmeny a hlavne tiež sama modulácia. Tento oscilátor bol totiž priamo modulovaný už spomínanou metódou konštantného anódového prúdu.
To je síce dobrý spôsob modulácie, ale je potrebné ju robiť na vysokofrekvenčnom zosilňovacom stupni a nie na oscilátore. K stabilite nosnej vlny neprispievalo ani priame spojenie oscilátora s anténou, ktorého parametre podliehajú zmenám spôsobeným poveternostnými podmienkami.

Našťastie v roku 1926 neboli ešte výkony európskych vysielacích staníc veľké a rušenie nedosiahlo ešte toho stupňa ako za niekoľko rokov neskôr. Okrem toho väčšina prijímačov, ako vieme kryštálových, nemala dostatočnú citlivosť pre príjem iných staníc než miestnej stanice, nemohlo sa teda u nich prejaviť rušenie v dôsledku toho, že vlna miestnej stanice kolísala a približovala sa vlnám iných staníc. Ďalej nevadilo ani kolísanie kmitočtu bratislavskej stanice ani príjmu na kryštálových prijímačoch preto, že ich ostrosť vyladenia (zvaná selektívnosť) nemohla byť veľká. Na druhej strane však modulácia nemohla nijako vynikať v porovnaní s inými rozhlasovými stanicami, pretože bol modulovaný práve hlavný oscilátor.

Nedobrá modulácia sa poznala ešte viac na elektrónkových prijímačoch, ktorými pre porovnanie bolo možné prijímať i vzdialenejšie stanice, ako Viedeň (Rosenhugel) a Budapešť.

Inštalácia vysielača v budove policajného riaditeľstva postupovala celkom rýchlo, i keď boli súčasne prevádzané niektoré zmeny. Pre ladiaci obvod oscilátora boli napríklad vyrobené nové indukčné cievky a kondenzátor so vzdušným dielektrikom. Uvedenie vysielača do chodu nerobilo problémy, lebo i akumulátorová batéria pre žiarenie elektróniek bola včas k dispozícii. Do antény sa podarilo naindukovať 6,0 až 6,5 ampéru. Keby bol pri tom známy celkový a žiarivý odpor antény, bolo by možné vypočítať výkon v anténe i výkon vyžiarený. Presné merania týchto potrebných hodnôt však nebolo možné spraviť a tak len odhadom bol výkon v anténe zistený asi na 200 až 250 wattov. Podstatná časť výkonu dodávaného vysielačom bola však pravdepodobne pohltená v masíve budovy. Nedá sa preto diviť, že ani v samotnej Bratislave nebol príjem rozhlasu silný.

Než bolo zahájené pokusné vysielanie, bolo inštalované v budovy vlády zariadenie štúdia. Pozostávalo v podstate z dvoch zosilňovačov označených vtedy ako amplifikácia A a amplifikácia B. K tejto súprave patrili aj dva mikrofóny dodané taktiež francúzskou firmou S. F. R. Boli typu elektromagnetického: voľne uložená cievka rozochvievaná zvukovými vlnami kmitala v silnom poli elektromagnetu napájaného zo šesťvoltovej batérie. Tím sa indukovali v kmitajúcej cievke prúdy, zosilňované potom v amplifikácii. Na vtedajšiu dobu to boli mikrofóny veľmi dokonalé, nešumiace.

Amplifikácie boli napospol osadené triódami s priamo žeravenými vláknami. V amplifikácii A ich bolo päť a väzba medzi stupňami bola tvorená dvoma tlmičkami a kondenzátormi, pričom stability sa dosahovalo bez neutralizácie odporovou dobre zvolenou záťažou. Na vstupe i výstupe amplifikácie A bol väzobný nízkofrekvenčný transformátor.

Výstup z amplifikácie A bol vedený do amplifikácie B, v ktorej boli tri kaskádne zosilňovacie stupne s voliteľnou väzbovou tlmičkou a kondenzátorom alebo odporom s kondenzátorom. Regulovateľný výstup bol vedený cez štyri výkonové triódy paralelne zapojené.

Napájanie amplifikácií bolo z batérií: vláknové o napätie 6 voltov a anódové s napätím 160 voltov. Radenie linek s prešmykačmi umiestnenými na paneli s amplifikáciou. Ani uvádzanie štúdiového zariadenia do chodu nespôsobilo problémy. Niekoľko menších porúch, ktoré boli spôsobené transportom, sa podarilo odstrániť. Vybavenie štúdii bolo však veľmi skromné a dávalo réžií štúdiových programov iba obmedzené možnosti.

V júli r.1926 bol odskúšaný vysielač i štúdiové zariadenie a vysielanie krátkeho vlastného programu začalo 3. augusta 1926. Ako sa dalo očakávať príjem stanice bol pomerne slabý a bolo prirodzené, že verejnosť začala skoro vysielanie kritizovať a volať po novom silnom vysielači. Keďže záujem verejnosti o slovenský rozhlas bol veľký, začínalo vysielanie rozhlasového programu s obmedzenými finančnými prostriedkami. Postoj umelcov voči rozhlasu v Bratislave bol kladný, rozhlas vítali. Rovnako plné porozumenie pre potreby rozhlasu mal i vtedajší riaditeľ Slovenského národného divadla Oskar Nedbal. Umožnil už v skúšobnom období rozhlasové prenosy z divadla, kde dovolil postaviť mikrofóny. To bola úplne iná situácia než v Prahe, kde intendatúra Národného divadla po určitú dobu vôbec nedovoľovala rozhlasové prenosy z divadla v obave, že poklesne návštevnosť v divadle, keď bude možné počúvať predstavenia v rozhlasu doma. Pri príležitosti inštalácie bratislavského vysielača som sa tam stretol tiež so svojím priateľom a spolužiakom z gymnázia Zdeňkem Folprechtem, ktorý už vtedy pracoval u Nedbala ako mladý dirigent. Skutočným zážitkom pri mojom bratislavskom pobyte bola účasť na predstavení v divadle, kde hosťoval P. Ludikar z Metropolitnej opery v New Yorku.

Zo začiatku bol bratislavský rozhlas odkázaný na prenosy zo štúdia, potom boli umožnené prenosy z národného divadla a nasledovali prenosy z ďalších miest v meste, napr. z kaviarne Reduta. Nebolo ešte vtedy možno prijímať rozhlasové programy po drôte, alebo kábli z Brna alebo z Prahy. Napokon v tomto ohľade nebola na tom lepšie ani sama Praha, alebo Brno. Neexistovalo vhodné drôtové spojenie medzi týmito hlavnými mestami, ktoré by umožňovalo prenos kvalitného rozhlasového programu. Preto ministerstvo pôšt objednalo u firmy Standard Electric zariadenie pre tzv. simultánny prenos rozhlasu pre prenos. Toto zariadenie pozostávalo hlavne z terminálnych zosilňovačov a korektorov. Bolo nainštalované v Prahe, Brne a v Bratislave na jeseň v roku 1926. Zúčastnil som sa tejto inštalácie vo funkcii správcu stavby za ministerstvo. Za firmu Standard Electric urobil vlastné uvedenie do chodu simultánneho rozhlasu inžinier Sandeman z Londýna. Prvý rozhlasový program bol prenášaný Prahou do Brna a Bratislavy; bol to Český Betlehem vysielaný na Štedrý deň roku v 1926.

Dnes s odstupom času môžeme posúdiť, či spôsob zavedenia rozhlasu v Bratislave bol správny. Ako priami účastník a bývalý úradník ministerstva môžem povedať, že najprv je treba odpovedať na dve základné otázky: mala sa vôbec zriadiť slabá rozhlasová stanica v Bratislave ako provizórium, alebo mala byť napr. s objednávkou brnianskej stanice u firmy Marconi objednaná hneď tiež stanica pre Bratislavu rovnakého výkonu? Domnievam sa, že využitie francúzskej stanice v Bratislave skutočne urýchlilo zavedenie slovenského rozhlasu, ale stanica nemala byť inštalovaná na policajnej budove s nevyhovujúcou anténou, ale niekde vo vhodnom teréne v provizórnej, napríklad drevenej budove, pri ktorej by sa postavili nie príliš nákladné a hlavne rýchlo zaobstarateľné stožiare, rovnako drevené o výške asi 40 metrov. Pre umiestnenie by boli vhodné neskôr použitie Feriby. Potom by bola francúzska stanica so svojím malým výkonom obslúžila lepšie Bratislavu i okolie až do doby postavenia vysielača rádovo o výkone 10 až 12 kW. Táto silná stanica mala však byť objednaná skôr.

Prečo sa tak nestalo skôr? Aby sme to pochopili musíme si vysvetliť situáciu na samotnom ministerstve pôšt a telegrafov. Oddelenie pre výstavbu rádiostaníc bolo v odbore, ktorému stál v čele odborový prednosta Ing. Josef Strnad. Bol si síce vedomý dôležitosti rýchleho zavádzania rozhlasu, ale sám musel prebojovávať investičnú výstavbu rádiostaníc vo svojom ministerstve a minister potom vo vláde. Nesmieme zabúdať, že i prevažujúca väčšina technikov na ministerstve a na riaditeľstve bola orientovaná na drôtovú techniku. Rádiotechnika sa musela presadzovať len postupne a najviac tu pomáhal rýchly rast poslucháčov tam, kde boli vytvorené dobré podmienky pre príjem domáceho rozhlasu. Nastával príliv rozhlasových poplatkov a rozhodujúce finančné miesta boli potom už povoľnejšie pri požiadavkách na investičné prostriedky.

Aj v úradoch ministerstva pôšt, ktorými boli telegrafné stavebné úrady i celé riaditeľstvo pôšt, razila si rádiotechnika cestu iba pomaly. Tam v tej dobe neboli kádre schopné stavať rádiotechnické zariadenia a preto tiež stavebné správy pre takéto zariadenia boli vedené inžiniermi vymenovanými zo stavu ministerstva. Napokon i stavbu telegrafov a telefónov viedli väčšinou inžinieri so stavebnou kvalifikáciou, nie inžinieri elektrotechnici.

Chcel som uviesť týchto niekoľko vysvetliviek preto, aby sme si uvedomili, že i rádio si muselo prebojovať svoju cestu do života modernej spoločnosti. Úmyselne sme sa nedotkol politických aspektov, ktoré zvlášť pri zavádzaní rozhlasu na Slovensku hrali tiež svoju úlohu.

 

Jaroslav STRÁNSKÝ

 

Zdroj: Rozhlas a televízia Slovenska

Preklad článku a ilustratívna foto-koláž: Marián LUHA, portál masmediálne.info

REKLAMAadv.: