Novú baletnú sezónu v SND otvoril Balet síce netradične, ale veľkolepo. Večer 10. septembra patril predstaveniu iTMOi (in the mind of Igor / v Igorovej mysli) svetoznámeho súboru Akram Khan Company.

Choreograf Akram Khan a jeho súbor sa v Bratislave predstavili vôbec po prvý raz a to s jeho posledným dielom, ktoré je inšpirované  hudobným velikánom Igorom Stravinským a jeho nadčasovým baletom Svätenie jari. Khan svoj balet iTMOi uviedol presne po sto rokoch od svetovej premiéry Svätenia jari v Paríži (29. máj 1913, Théâtre des Champs-Élysées, hudba: I. Stravinsky, choreografia: V. Nižinsky). Márne by ste však čakali Stravinského strhujúcu hudbu (ako odkaz na nesmrteľné dielo sme zachytili slabučký fragment len v závere baletu), Svätenie jari so svojím nepravidelným rytmom, živelnosťou a pohanským slovanstvom sme však vnímali prostredníctvom krokov a gest.

Cestu do Stravinského mysle odštartoval zvuk zvonov a text s odkazom na Abraháma a Izáka. Úvodná „biblická“ scéna naznačila, že Khan neostane len pri  staroslovanskom pohanskom zvyku obetovania panny, ale ponúkne divákom strhujúce predstavenie. Na scénu prichádza tanečný zbor, z ktorého sa vyníma Žena v bielej krinolíne. Symbol života, matka, kráľovná. Tanečníci k nej vzhliadajú ako k modle a ona uvedomujúc si svoju nadradenosť manipuluje dav, ktorý štylizovanou formou predvádza slovanskú choreografiu. Jej pohnútky vychádzajúce z jej postavenia a možno tradícií vedú k hroznému rozhodnutiu. Len ľudská obeť môže upokojiť bohov a jej postavenie. Vo sfanatizovanom dave sa však nájde mladík, ktorému sa slepé nasledovanie autority zdá nezmyselné a snaží sa ostatných oslobodiť od zažitých konvencii. Khan cez jeho postavu ukazuje dôležitosť každej individuality, každého živého stvorenia a zároveň odsudzuje modernú formu otroctva. Mladý revolucionár však ide hlavou proti múru, pretože manipulovaný dav si spomedzi seba vyberá pannu, ktorej obetovanie má priniesť úľavu od bolesti každodenného života. Dievča s výrazom až infantilnej čistoty sa postupne stotožňuje so svojím osudom. V konečnom dôsledku je to česť obetovať sa pre dobro ostatných. Je „pomazané“ bielym púdrom a pripravené odovzdať svoje telo bohom. Mladý muž cítiaci k dievčine hlboké city sa snaží za každú cenu zachrániť mladý život, ale kocky sú hodené. Uvedomujúc si svoju bezmocnosť v boji proti nezmyselnej tradícii sa rozhodne obetovať svoj život za život človeka, ktorého miluje. Jeho rozhodnutie sa zo začiatku stretáva s nevôľou kráľovnej. Čo ak takúto obeť bohovia neprijmú? Na horizonte sa pomaly plazí animálne vyobrazenie božstva v kľude očakávajúc svoj dar. Kráľovná prijíma chlapcovu ponuku a ten je odvedený. Mladá panna, zachránená pred istou smrťou tancuje svoj poetický monológ a ja napriek hlasnej hudbe počujem biť svoje srdce. Jej plastický pohyb je plačom, poďakovaním i beznádejou. Vyhrala život a zároveň prišla o lásku, ktorú práve spoznala. Stáva sa z nej žena, ktorá vďaka skúsenosti nebude slepo nasledovať rozkazy iných. Emocionálny zážitok umocňuje stále prítomné rohaté božstvo, možno tieň dogmatického myslenia a možno tradičnej viery, ktorá robí ľudstvo ľudstvom. Zmena hudby prináša obraz hrôzy. Obeta: bičovaný mladý muž sa zvíja v bolesti spôsobenej svojimi katmi. Expresionistický živý obraz miestami evokuje trhanie vnútorností a obeť v smrteľnej agónii odovzdáva svoju dušu večnosti. Moju myseľ zaplavuje množstvo otázok.  Zmení nezmyslená smrť pohľad bohov? Musíme prejsť bolesťou, aby sme spoznali radosť? Musí naše telo zomrieť, aby duša mohla žiť? Kde sa končia hranice viery a kde začína fanatizmus? Kto nám dá rozhrešenie? A bude vôbec nejaké?

Na scénu sa spúšťa zlatá guľa, akési kyvadlo, symbol času, nekonečnosti a možno len  predmet predstavujúci sakrálne kadidlo. Nekonečnosť prináša úľavu a v jej plynutí vidíme oslobodené duše milencov, ktoré sa stretli oslobodené od telesných schránok. V závere počujeme zvony a Izákove meno. Chce nás Boh len podrobiť skúške ako Abraháma, keď od neho žiadal , aby obetoval svojho syna?

iTMOi nie je len tanečným predstavením. Je to filozofický masterpiece bojujúci proti ľudskej hlúposti, nezmyselným tradíciám a predsudkom, odsudzujúci slepotu mysle a popieranie ľudskosti.

Priznávam, čakala som od Akrama Khana duchovno skryté v rytmickej choreografii. On vo svojom diele skryl mystiku a pritom  stále ostal verný pohybovému slovníku, ktorý vychádza z indického kataku a súčasného tanca. Mágia predstavenia by nefungovala bez spolupráce všetkých zložiek, ktoré ako diváci vnímame. Hudba , scéna , kostýmy, svetlá sa v tomto predstavení stretli a absolútnej harmónii.

Stravinského revolučné dielo založené na nových kompozičných postupoch a inštrumentácii sa vo svojej dobe nestretlo s pochopením, genialita jeho diela bola pochopená oveľa neskôr. Khan pre iTMOi spolupracoval s tímom hudobných skladateľov, ktorí vytvorili pôvodné skóre korešpondujúce s novou dramaturgiou predstavenia. Dejom nás sprevádza neústupne indiánsky rytmus z dielne Nitina Sawhney-a, trochu folku Jocely Pook a agresívne industriálna sprcha skomponovaná Benom Frostom. Zlúčením zdanlivo nezlúčiteľných žánrov vznikol fascinujúci základ pre vytvorenie choreografie, ktorá podobne ako Nižinského choreografia spred sto rokov vyvoláva vlnu emócii. Jednoduchou  a symbolickou scénografiou (Matt Deely), nápaditými kostýmami (Kimie Nakano) a rafinovaným svetelným dizajnom (Fabiana Piccioli) získalo predstavenie výtvarno – spirituálny rozmer.

iTMOi odštartovalo novú tanečnú sezónu s obrovským úspechom a mne neostáva iné, ako len dúfať, že aj repertoárové predstavenia Baletu SND sa stretnú s podobnými pozitívnymi reakciami publika.

 

Zuzana BURANSKÁ

 

Ilustratívna grafika: Marián LUHA, masmediálne.info

REKLAMAadv.: