Joe je živel. Joe je tajfún. Joe je kopec smiechu a dobrej nálady. Joe je vynikajúci fotograf.  Joe je kamarát, na ktorého sa dá spoľahnúť. Joe je len jeden.  Keby nebol, museli by sme si ho vymyslieť.

Jeden z najvýznamnejších slovenských fotografov  Karol Kállay  vždy vravieval: Dobrá fotografia musí mať veľký obsah, alebo veľkú formu. Joe Klamar vtesnal oboje do záberu z návštevy amerického prezidenta Baracka Obamu v Prahe. Minimálnymi prostriedkami, Obamom v ľavom a prezidentom T.G.Masarykom v pravom dolnom rohu, priniesol veľký obsah – posolstvo o návrate demokracie do našej zemepisnej šírky. Hmlisté počasie napomohlo veľkej forme, keď členitú panorámu stovežatej matky miest prekrylo mliečnym závojom, za ktorým môžete mnohé historické objekty skôr tušiť ako vidieť. To prispelo k čistému grafickému vyzneniu záberu. Nepochybne, treba mať pri fotografovaní aj šťastie. Ale to  vraj  zvykne chodiť v ústrety len pripraveným.

Klamar
foto: Joe Klamar, AFP

Životný príbeh Joe Klamara sa odvíjal ako detektívka.  Detstvo v Nízkych Tatrách, v najväčšom lyžiarskom stredisku na Slovensku. Dni ako cez kopirák: zmeny stereotypu prinášali len lyže a fotografia. V lyžovaní sa ako dorastenec prepracoval až na majstrovstvá republiky. Ale skoro si uvedomil, že to nie je pre neho tá správna cesta. Zanechal teda pretekárske lyžovanie. Rodičom to bolo viac ľúto  ako jemu.

Sníval farebné sny o živote vo veľkomeste, o ďalekých krajinách, akou je napríklad Japonsko, potom sa však prebudil do reality: do čiernobieleho neusporiadaného života asistenta kamery v televízii. Nevidel žiadnu perspektívu.  Riešením mohol byť odchod do zahraničia. S cestovkou sa vybral do Juhoslávie, s prázdnymi rukami do zberného tábora v rakúskom Treischkirchene.  Nasledoval dlhý čas čakania. Konečne vykúpenie: Kanada – Toronto. Krutá daň za slobodu: manuálne práce.  Samota. Oslavy narodenín na televíznej veži, v cudzom meste, sám so sebou a požičaným foťákom. Pár panákov a ospalá cesta domov. Vo vlaku zabudol spomienky i požičaný aparát. Nezostalo ani na dokument o sladkokyslej oslave.

Provincia Alberta – mestečko Medicine Hat. Ropná rafinéria,  odporné oškrabovanie a potom natieranie nekonečných  rúr.  Konečne svetlý bod: stretnutie s budúcou manželkou Kasiou.  Vďaka jej podpore sa Joe postavil na nohy. Z rafinérky vhupol priamo do školských lavíc umeleckej školy. Bez prijímačiek, s podmienkou – ak to zvládne, môže po prvom semestri pokračovať v štúdiu  výtvarného umenia a dizajnu.  Joe sa naučil v kritických chvíľach odolať, nepoddať sa.  Štúdium zvládol.  Popri tom skúšal šťastie v miestnych novinách. Jedného dňa sa naskytla príležitosť ukázať, čo je v ňom. Dohovorený fotograf neprišiel, redakcia  poslala Klamara, aby nafotil obilné silo. Čo už len na tom môžete ukázať?   Joe sa však chopil príležitosti, odfotil silo zhora. Tak ho predtým nik nefotografoval. V redakcii zavládla spokojnosť. Začala sa pravidelná spolupráca. Klamar mal každý deň priniesť niekoľko zaujímavých záberov. Ale kde ich vziať, keď sa tam nič nedialo? Bola to tvrdá, ale osožná škola života: naučiť sa  zaznamenávať bežné veci tak nevšedne, aby zaujali. Aby sa snímky na prvý pohľad odlišovali od záberov iných autorov. To Klamarovi zostalo dodnes.

Na prvý veľký úspech v novinárskej branži spomína: „Neuspel som so svetovou senzáciou, ale s fotografiou zatúlaného jazvečíka. Nafotil som policajtov, ako ho dolapili. Fotografiu priniesli noviny na titulnej strane. Čitatelia telefonovali do redakcie, chceli sa o psíka postarať.“

Joe Klamar, slovenský fotograf v službách francúzskej národnej agentúry  Agence France Presse,  začínal s otcovým Flexaretom. „Otec ho kúpil od miestneho fotografa, ktorý fotil návštevníkov Demänovských jaskýň. V Jasnej sa neskôr často konali medzinárodné lyžiarske preteky, ktoré vždy pútali pozornosť profesionálnych fotografov.  V kancelárii môjho otca si odkladali brašny s fototechnikou. Bol som v tranze, keď som si mohol poobzerať ich aparáty“ – spomína Joe.

Vraví, že vo fotografii ho zaúčal najmä jeho otec a prácu v tmavej komore  sa naučil od čašníka z vedľajšej chaty. Ako jedenásťročný si kúpil Zenit E. Nafotografoval ním šampionát v zjazdovom lyžovaní v Jasnej. Postupne si zaobstaral ďalšie aparáty – Polaroid, Minoltu, Praktiku. V Kanade  si kúpil Pentax, neskôr Yashicu a napokon Nikon F2, po ktorom veľmi túžil. Meranie expozície a celý rad ďalších vecí nefungoval, napriek tomu s ním Klamar urobil výborné snímky.

Keďže agentúra sa orientuje na málo svetelné zoomy, Klamar si kupuje kvalitné fixfokusové objektívy za svoje. Má ich neúrekom, na Nikony i Canony, lebo agentúra niekoľkokrát prešla z jednej značky na druhú. Posledných pár rokov Klamar fotí Nikonmi a v súčasnosti aj kompaktom pre profesionálov Fujifilm X100.  Uznává, že digitálna fotografia v oblasti profesionálnej novinárskej tvorby hrá prím. Možno trochu zo sentimentu, určite však pre vlastné potešenie,  rád fotografuje čiernobiele snímky, vracia sa k veľkoformátovému analógovému prístroju.

Joe Klamar - Pohár národov v Afrike, novinár z Pobrežia Slonoviny
Joe Klamar – Pohár národov v Afrike, novinár z Pobrežia Slonoviny

V Kanade Klamar postupne začal spolupracovať aj s celoštátnymi denníkmi i kanadskou tlačovou agentúrou. Stal sa známym fotografom. Často mu skomolili krstné meno Jozef, skrátil si ho teda na Joe.  Túžba po domove  však bola  čoraz silnejšia. Vrátil sa na Liptov, ale veľmi  si ho neužil. Po krátkej epizóde v slovenskej tlačovej agentúre začal pracovať pre Reuters a od roku 2003 pre Agence France Presse. Stal sa šéffotografom pre strednú Európu, mal na starosti aj iných kolegov, fotografoval hlavne šport. Nechýbal na Africkom pohári národov ani na  Majstrovstvách sveta vo futbale v Afrike, na olympijských hrách v Aténach i Číne, exkluzívne zábery hľadal na dvorcoch Wimbledonu i na cestách Tour de France. Údelom agentúrneho fotografa je cestovanie. Klamar niekedy za päť dní vystriedal rovnaký počet krajín.

„Človek by mal svoju prácu robiť na sto percent,“ hovorí Joe. „To si však vyberá svoju daň. Pre mňa najbolestnejšou cenou je fakt, že som málo so svojou ženou a deťmi. Počas jedného roku vytváram niekoľko mesačných reportáží, štrnásťdenné a týždenné akcie, absolvujem veľké politické samity, olympiády a popritom rôzne  drobnosti. Najdlhší čas, keď som sa nevidel s rodinou, bol sedem mesiacov.“

Joe Klamar - Olympiáda v Pekingu 2008
Joe Klamar – Olympiáda v Pekingu 2008

V Európe vraj žil free-style život, fotografoval prevažne športové podujatia, po návrate do Ameriky fotografuje najmä umelcov, občas i šport. V jeho diári dominujú akcie, ktorým tam vravia Red Carpet – červený koberec. Od udeľovania Oscarov, cez Grammy, filmové premiéry a rôzne spoločenské akcie hviezd, na ktoré sa dostanú len akreditovaní fotografi. Neraz sa tlačí medzi dvoma stovkami kolegov, potom treba rýchlo snímky editovať a poslať do agentúrneho servisu. Napriek tomu sa pri každom džobe snaží pridať k rutine niečo nové, trebárs použije ultra široké objektívy. Vždy fotografuje trochu ináč, nikdy nearanžuje, sústreďuje sa na príbeh. Na jeho stvárnenie využíva svetlo, uhol pohľadu, daný objektív, kombináciu clony a expozičného času. Vďaka tomu je autorom obrazového spravodajstva, ktoré má nielen výpovednú, ale aj výtvarnú kvalitu, vysokú  estetickú i emotívnu hodnotu. Neodrádza ho ani skutočnosť, že najlepšie sa predávajú priamočiare, najjednoduchšie snímky. Postupne v jeho archíve pribúdajú najväčšie hollywoodské hviezdy. Teší sa, že osobité miesto má medzi nimi Woody Allen, ktorého si váži ako filmového tvorcu, herca i muzikanta. Naživo vraj vyzeral oveľa starší ako na filmovom plátne, ale stále je to veľmi šarmantný pán.

Klamarove  snímky sa pravidelne sa objavujú na stránkach  významných svetových periodík, spomeňme časopisy ako Newsweek, Time, Paris Match, Sports  Illustrated, L´ Equipe, Stern, National Geographic, čestné miesto majú v novinách ako New York Times, Washington Post, International Herald Tribune, The Guardian, Asahi Shimbun a mnohých ďalších.

Aké vlastnosti by mal mať podľa Klamara fotoreportér?

„Fotografia by mala byť pre neho hobby, mal by jej podriadiť celý život. Fotografovanie by mal mať ako životný štýl. So štipkou talentu a šťastia sa tak môže dostať medzi najlepších aj vo svetovej agentúre. Ja vždy hovorím, že som fotograf. Ja sa totiž fotografiou stále a všade bavím. Preto si myslím, že budem fotografovať ešte dlho.“

Marián Pauer

 

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu