Detektívka je aj na slovenskom knižnom trhu veľmi populárny žáner, no z domácich autorov sa jej systematicky venuje iba Dominik Dán. Otázka, či sa niekto iný pokúsi vstúpiť na toto pole, je zodpovedaná: známy autor fantasy a historicko-dobrodružných románov Juraj Červenák prichádza s Mŕtvym na Pekelnom vrchu, prvým príbehom zo série historických detektívok z čias protitureckých vojen za vlády Rudolfa II.

Juraj Cervenak-Mrtvy na peknom vrchu_titulkova_fotografia_k_clanku
Juraj Červenák (autor fotografie: Marián Garaj, zdroj: Slovart, foto-koláž: masmediálne.info)

 

Dado Nagy: Prečo si mal po slovanskej fantasy a historických románoch chuť vyskúšať detektívnu sériu?

Juraj Červenák: Všetko, čo som dosiaľ napísal, čerpalo z mojich obľúbených žánrov z detských a študentských čias, keď som bol veľký knihomoľ a hltal som aj tri knihy za týždeň. Knihy bájí a povestí, historické romány, dobrodružné príbehy o šermiaroch a pirátoch, indiánky, verneovky. To všetko som už vo svojej tvorbe nejako použil. A konečne nastal čas na detektívku. To je v rámci oddychového čítania asi top žáner, nejaká improvizácia nie je možná, všetko musí súvisieť so všetkým a zapadať do seba ako kolieska švajčiarskych hodiniek. Asi preto som si na detektívku trúfol až po mnohých iných románoch, potreboval som sa vypísať, získať remeselnú istotu.

Detektívky sú aj na Slovensku veľmi obľúbené, no autorov, ktorí sa im venujú, spočítaš na prstoch jednej ruky…

Možno to súvisí práve s tým, že je to taký precízny žáner. Keď píšeš trebárs „veľkomestskú vzťahovku“, nepotrebuješ mať až tak dopodrobna vymyslenú a rozvrstvenú zápletku, starať sa o rytmus a gradáciu textu či prekvapivé zvraty. Nuž, a prečo to nepriznať, detektívku som skúsil aj preto, že je v slovenskej literatúre taká zriedkavá. Ale nemám ambíciu konkurovať Dánovi. Napokon, on píše kriminálky zo súčasnosti, tá moja je historická, je to napriek žánrovej príbuznosti niečo výrazne iné.

Aké pravidlá musí autor pri detektívke dodržať?

Podstatná je tá spomínaná remeselná istota – autor nesmie plytvať slovami, detektívka je veľmi strohý žáner, nejaké rozvláčne opisy prostredia či vnútorných pochodov v nej nemajú miesto. Charakteristika postáv by sa mala vytvárať prostredníctvom dialógov, nie v zdĺhavých opisoch vnútorného súženia hrdinov. Detektívka potrebuje aj výrazného vyšetrovateľa, ak ich je viac, mali by byť kontrastní, aby sa dobre dopĺňali. Samozrejme, autor musí vedieť budovať napätie a neustále čitateľa prekvapovať, najmä v závere. Tradičná detektívka je vlastne tvorená dvoma príbehmi, ktoré sa odvíjajú od okamihu vraždy – jeden sa odohráva po nej, to je samotné vyšetrovanie, druhý pred ňou, to je to, čo zločinu predchádzalo a čo musí detektív postupne odkryť. Tieto dve línie treba vedieť poprepletať tak, aby čitateľ až do konca obracal stránky s túžbou vedieť, kto je páchateľ a ako a prečo vlastne k zločinu došlo. Teraz to možno znie, že detektívka je vlastne schematická, ale ide práve o to, vedieť narábať s rôznymi klišé a dávať im nový prekvapivý tvar.

Mŕtvy na Pekelnom vrchu má prvky trileru. Nemal si ambíciu napísať modernú detektívku?

Chvíľu som uvažoval aj o napísaní trileru zo súčasnosti, a možno to jedného dňa vyskúšam, ale popravde, v historických súvislostiach som viac doma. Vyrastal som na detektívkach Van Gulika a Conana Doyla, to je v rámci žánru moja šálka kávy. Dnešné veľkomestské prostredie s jeho kriminálnym, politickým a celkovo sociálnym prostredím je mi cudzie, neorientujem sa v ňom, napríklad v našom hlavnom meste sa cítim ako na inej planéte.

Z čoho vychádzala zápletka Mŕtveho na Pekelnom vrchu?

Román sa odohráva na konci 16. storočia v Banskej Štiavnici. V zápletke som splietol dve línie. Jednu takpovediac lokálnu, tunajšie strašidelné povesti o zhýralej meštianke Barbore Rösslovej, ktorú za jej hriechy údajne zavliekli pod zem pekelné psy. S touto takmer hororovou zápletkou nejako súvisí vražda šľachtica Velického – on je ten mŕtvy, ktorého nájdu na Pekelnom vrchu, v údajnom Barborinom hrobe. Druhú líniu tvorí politické sprisahanie – v tej dobe prebiehala krvavá vojna s Osmanskou ríšou a Turci sa snažili ovládnuť bohaté banské mestá v Hornom Uhorsku. V románe sa o to pokúsia prostredníctvom zradcu, niekoho významného medzi štiavnickými mešťanmi. Práve tohto tajomného zradcu sa pokúsi vypátrať kapitán Stein, a do cesty sa mu pripletú ďalšie zločiny.

Pekelný vrch existuje alebo je vymyslený?

Tak napoly. Aj v knihe uvádzam, že je to ľudový názov pre Studený vrch, ktorý skutočne pri Štiavnici existuje. Hľadal som lokalitu pre onen Barborin hrob, teda prepadlisko, z ktorého vraj vybehli pekelné psy. V povesti sa neuvádza, kde by sa malo nachádzať, nuž som ho umiestnil na Studený alebo Pekelný vrch.

Ako sa v mentalite tvojich hlavných hrdinov – Steina a Barbariča – prejavuje historická perspektíva?

To je vždy výzva – aby postavy v historickom románe mysleli dobovo, ale zároveň mali nejaké styčné body s vnímaním dnešného čitateľa. V Pekelnom vrchu mi na to poslúžil kontrast medzi hlavnými hrdinami. Kapitán Stein je vojak, prísny mrzút takmer bez zmyslu pre humor, navyše tuhý katolík, jemu som teda dal dobové zmýšľanie. Z dnešného pohľadu je to nekorektný radikál s veľmi vyhraneným názorom na iné náboženské skupiny, etniká a sexuálne menšiny. Je skrátka tak výživne dobovo zadubený. Proti nemu stojí Matej Barbarič, notár a mestský právnik, vzdelanec s názormi, ktoré sú na tú dobu veľmi pokrokové. Z toho ťažím dynamiku medzi týmito postavami.

Prekvapuje ma, že ich berieš ako rovnocenné postavy. Mal som pocit, že kapitán Stein je motorom a Barbarič skôr brzdou vyšetrovania, hoci práve mne je táto postava najsympatickejšia…

Snažil som sa vyhnúť konceptu Holmes / Watson, teda „génius a jeho nechápavý pobočník“. Snažil som sa, aby boli hlavné postavy rovnocenné. Každý svojím spôsobom ťahá vyšetrovanie dopredu, Barbarič je možno z dvojice ten, čo by radšej sedel doma pri pohári vína, ale zároveň má právnické vzdelanie, je hlava bystrá, otvorená. Ani Stein nie je hlupák, práve naopak, ale on plní skôr úlohu toho buldoga, ktorý nezaváha, keď treba podozrivého rázne priškripnúť. Ich Watsonom a akýmsi dobovým forenzným asistentom je kaprál Jaroš, syn pražského kata, ktorý má znalosti ľudskej anatómie a vyzná sa v mučení. To sa pri vyšetrovaní zločinu okolo roku 1600 môže zísť.

Spôsob, akým je v tvojom románe realizovaná spravodlivosť, dáva čitateľovi frustrovanému naším právnym systémom veľkú satisfakciu. V čom bolo právo na konci 16. storočia iné ako to dnešné?

Bolo omnoho dôraznejšie a ukrutnejšie. Ukradol si čriedu kráv? Tak ti narežeme celé telo, zašijeme ťa do čerstvej konskej kože a necháme visieť na slnku, až kým nesčervivieš zaživa. Podotýkam, že toto som si nevymyslel, je to z dobového dokumentu. Prirodzene, aj v tej dobe existovali nepotrestané korupčné kauzy, krivé obvinenia, vynútené priznania, justičné omyly. Lenže keď už raz niekoho usvedčili a odsúdili, buď sa už jakživ nedostal z temnice, alebo v priebehu niekoľkých dní skončil v pokľaku pri kláte, na háku, na špicatom kole, na lámacom kolese, bolo to pestré. Ja som Steinovi v románe dal dekrét s plnými právomocami, takže môže dupnúť na prsty aj „nedotknuteľným papalášom“. Skúšajú to naňho známym: „Viete, kto ja som?!“ „Viem. A nezaujíma ma to.“ A šup s papalášom na škripec. Nechcel som ďalšieho vyšetrovateľa, ktorý musí bojovať ešte aj so systémom, hoci aj k tomu v ďalších častiach akiste dôjde.

Ako teda bude tvoja detektívna séria pokračovať?

V každej časti sa Stein, Barbarič a Jaroš vyberú z poverenia Mateja Habsburského (brata Rudolfa II.) do iného mesta, aby tam vyšetrovali zločiny a sprisahania. V druhej časti sa dostanú do Prahy, bude nasledovať Viedeň, Prešporok, možno Košice, Brno, prístavný Terst, zaujímavých miest na výber je dosť. Dokonca sa mi v hlave liahne aj zápletka s „výletom“ do Istanbulu, kde by museli vyšetrovať v dokonale nepriateľskom prostredí. Prirodzene, rozsah série závisí na čitateľských ohlasoch. Zatiaľ sú prevažne pozitívne, ale uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

Zhováral sa Dado Nagy

 

– rozhovor vznikol v októbri 2013

REKLAMAadv.: