Predposledný abonentný koncert sezóny 2012/2013 venovali bratislavskí rozhlasáci dvestoročnému výročiu narodenia dvoch operných legiend, Giuseppe Verdiho a Richarda Wagnera.

Prvá polovica koncertu patrila talianskemu rodákovi z LeRoncoly, z ktorého bohatej opernej kompozície odznelo v podaní SOSR pod taktovkou dirigenta orchestra Mária Košíka dovedna šesť ukážok, tri predohry k operám Sicílske nešpory (I Vespri Siciliani, 1855), Nabucco (Nabucco, 1842) a Sila osudu (La forza del destino, 1862). Najmä predohry opier vyvolali v publiku zreteľne počuteľný šum. Keďže išlo o notoricky známe melódie, do posledného miestečka zaplnená sála sa hneď chytila a interaktívne reagovala, pohmkavala si známe popevky, ktoré storočiami zľudoveli. Dokonca jedna dáma sa neostýchala neprimerane hlasným šepotom pochváliť svojmu susedovi upelešenému v mäkkom rozhlasáckom kresle pri chronicky známom motíve z Nabucca:„jééééééé, toto máme doma na cédečku!“. Rečnícka otázka: prečo si niektorí jedinci myslia, že keď svojráznym spôsobom šepkajú, nezačuje to minimálne polovica sály? Späť však k samotnému koncertu, ktorý bol svojím spôsobom naozaj jedinečný.

kocan
Štefan Kocán, Zdroj foto: RTVS

Tri basové árie z opier Sicílske nešpory, Nabucco a Simon Boccanegra odzneli v podaní mladého slovenského basistu, sólistu Metropolitnej opery v New Yorku, Štefana Kocána, ktorý zaujal veľmi dobrou technickou dispozíciou, vyváženou pevnosťou tónu a nádhernou farebnosťou vo výškach.

V árii Zachariáša z druhého dejstva opery NabuccoVieni o Levita, Tu sul labro odviedli vynikajúci výkon aj hráči na violončelá. Posledné číslo Štefana Kocána, ária Fiesca z prvého dejstva opery Simon Boccanegra A te l´estremo addio…Il lacerato spirito,odznela síce celá, no orchester po záverečnom Fiescovom Fis ustal a ďalej nepokračoval v hudobnej časti uzatváracej obraz, čo pôsobilo mierne rušivo. Aspoň pre pravoverných fanúšikov, ktorí majú naštudované tieto diela do bodky. Sólista večera, Štefan Kocán, podal precízny a vyvážený výkon napriek drobným intonačným nepresnostiam a parciálnymi nesúladmi s orchestrom. Tieto drobné chybičky boli priam šokantné, pretože od fenomenálneho speváka s vycizelovanou, priam dokonalou technikou, obdivuhodným rozsahom, kultivovanosťou prejavu a prirodzene krásnou farbou, ktorú dostal od Boha do vienka, sa očakával bezchybný výkon. Po koncerte sme sa však z kuloárov dozvedeli, že spevákove mierne indispozície súviseli s chorobou priedušiek, čo je v prípade operných spevákov doslova živá katastrofa. Nočné mory z vízií choroby dýchacích ciest či nebodaj hlasiviek, ktoré prežívajú všetci speváci sveta, si my bežní smrteľníci ani nedokážeme predstaviť. Preto sa pri hodnotení výkonu Kocána žiada absolútna empatia a zainteresovanie ľudského faktoru, ktorý spravidla slovenským „prestížnym“ kritikom chýba. Ak predsa poslucháč privrie oči, odmyslí si drobné chybičky a vezme si z výkonu speváka len to krásne (a toho veru nebolo málo), lyrické, dojímavé, dramatické a najmä Kocánovu profesionálnu prácu s registrami, aj nedostatky sa javia ako kvapôčka vody v nedoziernom oceáne. Nie každý basista totiž dokáže vykúzliť taký kultivovaný tón ako práve tento spevák. Spravidla sa pri basistoch stretávame so „surovým“ a expresívnym prejavom (najmä ak majú tendenciu dokázať celej planéte, že niet nad podmanivý bas). Klobúk dole pre Kocánom aj preto, že zvládol svoju osobnosť a tieto egocentrické tendencie v jeho výkone absentujú.

eva-suskova
Eva Šušková, Zdroj foto:RTVS

Druhá polovica koncertu patrila výraznej umeleckej osobnosti opery 19. storočia, Richardovi Wagnerovi, ktorého dve sté výročie pripadalo práve na deň konania koncertu. V podaní mladej slovenskej sopranistky Evy Šuškovej odzneli v úvode wagnerovského bloku piesne Richarda Wagnera na texty Matilde Wesendonk (Wesendonk Leider). Spevácky náročný repertoár (nie nadarmo volajú Wagnera ničiteľom hlasov) zvládla vynikajúco. Táto mladá speváčka má pozoruhodné dispozície: v prvom rade zaujímavú, netuctovú farbu hlasu, ktorá úžasne ladí s tým, čo étericko-zádumčivé, zároveň ťaživé piesne potrebujú. Nechýba jej ani pedantne zvládnutá technika, aj keď sa objavili mierne dynamické a dychové nedostatky, najmä pri konci niekoľkých fráz. Celkový dojem po jej vystúpení bol však očarujúci. Veď zvládnuť natoľko intonačne náročné skladby si vyžaduje nielen talent, ale najmä úmornú prácu a rovnako intelektuálne dispozície na pochopenie Wagnerových koncepčne náročných diel.

Koncert zavŕšila predohra k opere Tristan und Isolde,v ktorej orchester odviedol vynikajúci výkon na čele s dirigentom Máriom Košíkom. Wagnerove striktné dikcie v partitúre na začiatku, Langsam und schmachtend…Nicht schleppend, Košík do bodky naplnil a zbytočne nekŕmil orchester ani publikum pátosom a lyrikou. Vsadil na svižnejšie tempo v závere predohry a dosiahol tak celistvosť kompozície, ktorá je pri Wagnerových opusoch kladúcich veľký dôraz na dynamiku a rytmus dôležitá, najmä pre menej skúseného poslucháča Wagnerovej hudby. Poslucháč sa nemohol zbaviť pozitívneho pocitu, že dirigent odovzdal hudbe celú svoju dušu a z hudobníkov vydoloval absolútne maximum. Natoľko zainteresovaný, zanietený prejav, veľké hudobné plochy, v ktorých sa publikum nestratilo vďaka dômyselnému frázovaniu a najmä pochopeniu Wagnerovho diela, sa v našich pomeroch často nevída. Z pódia sálala obrovská energia – pri nežných pasážach sa človeku zatajil dych a pri zúrivých forte sa rozbúšilo srdce a nekompromisne sa zrýchlil tep. A keď hudba v človeku vyvolá emócie, dokonca spojené s takýmito spontánnymi fyziologickými prejavmi, ktoré určite nie sú dôsledkom diagnózy hypochondria, znamená to jediné – excelentný koncert korunovaný katarziou poslucháčov.

Anna Weiss, Matúš Pupák

Katarzia pod pyramidou-2
Živá fotografia z koncertu. Zdroj: Archív autorov recenzie
REKLAMAadv.: