foto: pixabay.com

Vyfabulovaný príbeh, ktorým chcel Projekt Veritas dokázať nedôveryhodnosť denníka The Washington Post vyvolal v žurnalistickej spoločnosti odmietavé postoje. V určitých prípadoch je, ale použitie takejto praktiky v novinárskej práci povolené.

Cieľom Projektu Veritas, ktorý v roku 2010 sformoval James Edward O’Keefe, je odhaľovať a objasňovať korupciu, nečestnosť, podvody a iné nekalé konanie.

Posledná misia projektu, v ktorej mal byť zdiskreditovaný denník The Washington Post sa pseudo novinárovi, žiaľ, nepodarila. O praktikách, ktoré sú vysoko neetické, ale predsa len používané, informoval politico.com.

James Edward O’Keefe sa prostredníctvom Projektu Veritas pokúsil v minulosti rozpútať „vojnu“ s mnohými ľavicovými aktivistickými skupinami a napríklad aj so zamestnancami americkej súkromnej a verejne financovanej neziskovej mediálnej organizácie National Public Radio, ktorá slúži ako národný syndikátor siete pre 900 verejných rozhlasových staníc v USA.

Pokus Projektu Veritas zničiť denník The Washington Post bol, ale omnoho zákernejší.

James Edward O’Keefe do hry nasadil ženu, ktorá mala mať vo svojej mladosti údajný pomer s kandidátom na senátora štátu Alabama Roy Moorom.

Dokonca s ním mala otehotnieť a následne absolvovať umelé prerušenie tehotenstva. Denník The Washington Post, ale klamstvo odhalil.

Hoci sú spôsoby Projektu Veritas poburujúce, podvodné praktiky nie sú v žurnalistike ničím neobvyklým.

Napríklad, ako uviedli latimes.com, v roku 2007 sa investigatívny novinár Ken Silverstein, ktorý píše pre Harper’s magazine, vydával za riaditeľa londýnskej energetickej spoločnosti.

Ako riaditeľ spoločnosti, ktorá má obchodné záujmy v Turkmenistáne chcel, aby mu lobistické skupiny pomohli zmeniť chudobný medzinárodný obraz tejto krajiny.

Oslovené lobistické skupiny boli ochotné za ročný poplatok 1,5-milióna dolárov poslať do Turkmenistanu kongresovú delegáciu, napísať a zverejniť v novinách názory a vyjadrenia, ktoré by boli podpísané akademickými pracovníkmi a odborníkmi na think tanky, ktorých by si najali.

Ken Silverstein chcel týmto pokusom poukázať na slabiny zákona, ktorý reguluje zahraničných lobistov, ktorí sú schopní manipulovať s verejnými a politickými názormi.

Denník NY Times zverejnil informáciu, že v roku 1992, tvorcova zo spoločnosti ABC News použili množstvo lží, aby získali zamestnanie v spoločnosti Food Lion. Ich cieľom bolo dostať sa do „zákulisia“ spoločnosti, aby mohli natočiť príbeh o neštandardných zdravotných postupoch reťazca.

Najslávnejší prípad investigatívnej žurnalistickej praktiky, ako uviedli www.wbez.org, je spájaný s denníkom Chicago Sun-Times , ktorý zakúpil miestny bar v Chicagu, aby preukázal verejnosti, akí skorumpovaní sú mestskí a štátni inšpektori, ktorí boli za úplatok ochotní privrieť oči nad všetkým a postarať sa o všetko.

Pre spresnenie, denník Chicago Sun-Times kúpil starú rozpadnutú budovu, ktorú chcel premeniť na miestny bar a počas tejto premeny na bar, zisťoval ktorí inšpektori sú za úplatok ochotní privrieť oči nad nedokonalosťami či poradiť ako obabrať štát.

Denník sa rozhodol po dvoch mesiacoch bar zavrieť, aj z toho dôvodu, že utajovanie skutočnej identity sa stávalo čoraz ťažším. Začiatkom januára 1987 vydal denník Chicago Sun-Times prvú časť svojej 25-dielnej série zistení, ktoré sa mu podarilo urobiť prostredníctvom fiktívneho baru.

Denníku sa za svoj výkon takmer podarilo získať Pulitzerovú cenu, udelenie ceny prekazili námietky šéfredaktora denníka The Washington Post Bena Bradlee, ktorý tvrdil, že metódy, akými Chicago Sun-Times získal svoje poznatky boli príliš neetické, aby si zaslúžili túto cenu.

A toto je len zlomok prípadov, v ktorých novinári siahli po podvodných spôsoboch na získanie informácií.

Využívanie takýchto nekorektných praktík je v súčasnej žurnalistike považované za neetické. Vo väčšine prípadov je klamstvo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom ako spracovať nejaký príbeh.

Zástancovia agresívnej tajnej tvorby reportáži ospravedlňujú svoje metódy tvrdeniami, že niektoré druhy vyšetrovacích prác nemôžu byť bez takýchto praktík zrealizované.

„Ibaže, čo ak začnú byť takéto praktiky sankciované?“ pýta sa Jack Shafer vo svojom článku na politico.com.

Na rad by prišli iné špinavé triky, ako napríklad vydieranie, odpočúvanie a podobne. Všetky tieto metódy by priniesli bohaté výsledky, ale za cenu, ktorá je morálne a niekedy aj legálne neprípustná.

Klamanie a porušovanie zákona je plným právom považované za temné umenie žurnalistiky.

Takmer každý novinár pri svojej práci používa „ľahšie podvodné praktiky“. Ide, napríklad o „blafovanie“, aby novinár dostal zo svojho zdroja potrebné informácie, alebo napríklad pozorovanie ľudí na nejakom verejnom mieste, bez toho, aby bol najskôr uvedený dôvod, alebo vstup do úradov, či spoločností počas úradných hodín, bez formálneho ohlásenia a mnoho ďalších praktík.

Ale, vytvoriť fiktívny príbeh na citlivú tému, akou je intímny nemanželský styk s mladistvým dievčaťom, doplnený o tehotenstvo a následne umelé prerušenie tohto tehotenstva, je priveľmi neetický spôsob získavania potrebných informácií, respektíve dokazovania podvodných činností.

V určitých prípadoch sú ale aj takéto praktiky povolené. Dokonca aj vysoko postavení mecenáši žurnalistickej etiky z Poynter Institute, schvaľujú použitie skrytej kamery, klamstva či skreslených skutočností.

Podmienkou je, ale dodržanie všetkých kritérií, ktoré odôvodňujú takéto konanie. Jednou z týchto podmienok je napríklad aj to, že krivda, ktorú takéto konanie odhalí, respektíve ktorej zabráni, musí prevážiť škodu spôsobenú podvodom.

Podľa Jacka Shafer bez ohľadu nato, či sa Projektu Veritas podarilo alebo nepodarilo narušiť povesť denníka The Washington Post, dôležité je uvedomiť si, že nemôžeme dôverovať organizácii, ktorej prvou voľbou je použitie klamstva.

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu