Pavel Vilikovský sa stal dvojnásobným laureátom literárnej ceny Anasoft litera. V utorok 16. septembra si prevzal ocenenie za knihu Prvá a posledná láska, ktorá vyšla vo Vydavateľstve SLOVART.

Ústrednou témou oboch noviel v knihe je láska – láska utajená, nepriznaná a často neopätovaná, láska o ktorú hrdinovia napriek všetkých svojim neúspechom a zlyhaniam neprestávajú bojovať. Je to láska k životu – k svojmu vlastnému a i k životu ostatných, bez ktorých by ten náš nemal zmysel.

Pavel Vilikovský sa dnes, vo štvrtok 18. 9. 2014 o 18.00 stretne na besede s čitateľmi a novinármi v kníhkupectve Martinus.sk na Obchodnej ulici a potom 7. 10. 2014 v kníhkupectve Artforum na Kozej ulici v Bratislave.

Víťaz Anasoft litera Pavel Vilikovský si prevzal odmenu 10 000 eur od generálneho partnera literárnej ceny softvérovej spoločnosti Anasoft. Ocenenie udelili autorovi „predovšetkým za prácu s individuálnou rodinou a spoločenskou pamäťou a zároveň za zdržanlivé hľadanie možnej katarzie zoči-voči minulosti i prítomnosti.“

Pavel Vilikovský sa narodil v roku 1941; študoval filmovú réžiu na FAMU v Prahe, po dvoch rokoch prestúpil na štúdium angličtiny a slovenčiny, ktoré absolvoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Tatran a ako zástupca šéfredaktora v literárnom mesačníku Romboid. Vo svete literatúry začínal ako prozaik, neskôr sa venoval prekladom z anglickej a americkej prózy.

Vilikovsky_Letmy_sneh_prebal.inddAutorovi práve vyšla aj novela Letmý sneh:

Bolo by to pekné povedať, že novela Pavla Vilikovského dáva odpovede na základné otázky života, ale nebola by to pravda. Hlavný hrdina a rozprávač príbehu sa len pokúša klásť tie odveké otázky trochu ináč, tak ako mu ich vnucujú na jazyk jeho vlastné zážitky a skúsenosti. No ako vieme, dobre položená otázka je už polovicou odpovede, a druhú polovicu si iste doplní sám učiteľ. Dozvie sa popritom všeličo o láske, lavínach, kožuchoch, duši, materských znamienkach, zen budhizme a na neposlednom miest aj o bilabiálnych konsonantoch v jazyku algonquinských Indiánov. Nie všetkému, čo rozprávač vraví, sa dá veriť, ale to nie je čudné, on si len píska na ceste tmavým lesom, aby si dodal odvahu. Iste ho poteší, ak ho čitateľ na kuse odprevadí a prípadne sa aj pridá svojím vlastným popiskovaním – vo dvojici sa ani ten najhustejší les už nezdá taký temný.

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu