Mafiáni v Bratislave

„Moja predošlá kniha na túto tému MAFIA V BRATISLAVE vyšla pred štyrmi rokmi a za tú dobu bolo viacero v nej spomínaných vyšetrovaní uzavretých, objavili sa nové fakty i celé prípady. Vďaka tomu môžem niektoré mafiánske príbehy dorozprávať, iné sa tu objavujú po prvý krát. Vďaka technickým danostiam e-knihy navyše pribudla pre čitateľa fascinujúca možnosť hľadať a osobne aj nachádzať vzájomné prepojenia medzi jednotlivými aktérmi i ich protivníkmi na scéne novodobého zločinu na Slovensku. Viac než odhaľovanie verejnosti neznámych faktov, pátraní po jedinej verzii daného zločinu či vierohodnosti jednotlivostí, ponúka táto kniha teda spoločné hľadanie súvislostí medzi opisovanými kriminálnymi skutkami a ich aktérmi i obeťami s cieľom pochopiť, prečo bol pôrod novej demokracie taký krvavý a bolestný a tiež nádejou, že takéto brutálne kriminálne činy sa už nebudú opakovať.“…povedal Gustáv Murín

Rozhodol som sa teda osloviť so žiadosťou o rozhovor pre môj blog – bývalého vysokoškolského masmediálneho pedagóga, biológa, publicistu  a v súčasnosti známeho slovenského spisovateľa, ktorý vydal do dnešného dňa už 29 kníh, k najznámejším patria, tie z mafiánskeho prostredia, také ako sú: „Gorily v podsvetí – Mafia.sk“, „Mafia na Slovensku“, „Boss všetkých bossov“ a ďalšie…

Jeho poviedky, články, eseje boli preložené už do 49 jazykov a jeho romány na pokračovanie boli publikované aj v denníku SME.sk a v denníku Pravda…

Pozvanie prijal pán Gustáv Murín (53), ktorému som položil, už „tradične“ v mojej rubrike, desať otázok a vznikol tak zaujímavý rozhovor, ktorého úryvok Vám prinášam…

Nedávno ste vydali svoju prvú hypertextovú E-knihu, novinku –  „Mafiáni v Bratislave“s podtitulom „Krvavá kronika hlavného mesta Slovenska“, ktorý sa dá zakúpiť aj prostredníctvom iTunes. Neuvažovali ste o inom názve, keďže tento názov sa dosť podobá na Vašu predchádzajúcu úspešnú knihu „Mafia v Bratislave“. A prečo práve hypertextová E-kniha? Čo Vás k tomu viedlo, pán Murín?

Ten názov musí byť podobný, pretože kniha je aktualizáciou a tematickým rozšírením i multimediálnym zdokonalením knihy „Mafia v Bratislave“. Nemôžem čitateľom sľubovať, že je to úplne nová kniha, keď ten základ sa s ohľadom na nových čitateľov nutne aspoň čiastočne opakuje. Ale verím, že to zaujme aj mojich skalných čitateľov, lebo je tam po prvý krát aj to, čoho sa už dávnejšie domáhali: fotografie, audio aj video doplnky. Navyše tiež doteraz nemožná príležitosť ponúknuť im plné citácie aj rozsiahlejších dokumentov, kde sa dozvedia naozaj všetko podstatné k jednotlivým kauzám. Ukážky začali vychádzať v sobotných internetových vydaniach Hospodárskych novín…

Tento typ kníh je budúcnosťou knižného trhu. Ak som dobre postrehol, tak dnes sa v Spojených štátoch predáva už viac E-kníh ako tých klasických. Len u nás je to ešte stále exotická rarita.

iTunes

Tom Nicholson spracoval knihu Gauneri, a vďaka spoločnosti Petit Press, ktoré posunulo vydavateľské práva spoločnosti Dixit – vyšla známa kniha, dnes už bestseller, pod názvom Gorila… Pán Nicholson aktuálne čelí trestným oznámeniam, ale i priamo žalobám od viacerých aktérov tejto kauzy. Aký máte na to názor? Čelili ste aj Vy nejakým súdnym dohrám, pre napísanie svojich knižiek? A aký je Váš názor na debut Toma Nicholsona v tejto žánrovej oblasti? Svojou prvotinou Gorila, z roku 2012, sa totiž vlastne prehupol do „Vašej oblasti“ spisovateľskej pôsobnosti… Ako to teda s odstupom času vnímate?

Investigatívni novinári sú málokedy dobrými spisovateľmi, to je celkom iná forma vyjadrovania, iná plocha, rytmus, nutnosť nadväznosti a udržania príbehu. Veď ani Saviano so svojou svetoznámou „Gomorrou“ práve autorsky neoslnil. A obávam sa, že Tom Nicholson nie je ani veľmi zručný novinár. Už to, že mal pôvodný názov Gauneri, keď jasným kľúčovým slovom bolo Gorila, je ukážka nielen neskúsenosti, ale aj nedostatku odstupu od témy. Čo je síce v jeho prípade pochopiteľné, ale zároveň kontraproduktívne. Ja som mal výhodu, že som nikoho z podsvetia nielen nepoznal, ale ani nestretol a nijako zvlášť som sa touto témou pred tým nezaoberal. Nebol teda pre mňa problém prísne selektovať, ktoré informácie sú zaujímavé a ktoré nie. To investigatívni novinári nedokážu už len preto, že pre nich je v rámci článku každá získaná informácia dôležitá.

A ešte jedna podobnosť Nicholsona so Savianom. Ten sa tiež postavil do pózy, ktorá je nezmyselná. Jedinec, hoci aj novinár, predsa mafiu jednou knihou neporazí. A osamelý novinár sa nemá tváriť, že on sám vyrieši kauzu, ktorú nevie dať dokopy celý tím vyšetrovateľov celé mesiace.

Tzv. investigatívne knihy na horúce témy sú v podstate aberácia žánru. Aberácia je biologický termín pre niečo, čo je pozmenené väčšinou nevhodným, nevydareným spôsobom. V tomto prípade ide o zásadný autorský omyl. Autor by mal mať ambíciu, aby jeho kniha bola písaná na roky, či dokonca desaťročia a stále čitateľná. Pri takých kauzách, ako Gorila, je veľa aj falošných informácií, zámerne prekrútených svedectiev alebo jednoducho omylov, či chýbajúcich súvislostí. Preto moje knihy o podsvetí píšem s odstupu dnes už vlastne dvoch desaťročí, kedy sa mnohé ujasní, či vyjde najavo. Investigatívci pracujú s instantnou informáciou a takéto aktuality sú výborné pre špecializovaný článok, ale už menej pre knihu.

Nakoniec Nicholson dopadol ako klasická „sľubotechna“. Najočakávanejšia kniha roka nepriniesla nič, čo by sme už pred tým  nepoznali z internetu, kam to vyvesil niekto, kto mal už plné zuby čakania, kedy po rokoch Nicholson tú kauzu „dovyšetruje“. Myslím, že najobjavnejšia informácia v tej knihe bola, že autor pije hruškovicu s pivom…

Keďže ja som nikdy netvrdil, že vo svojich knihách čosi „odhalím“ (naopak každá začína vyhlásením, že ide o už známe fakty, pretože pre mňa, a zjavne aj pre mojich čitateľov, je podstatnejší ten príbeh, ktorý Savianovi aj Nicholsonovi, žiaľ, uniká), nemusel som riešiť alergické reakcie postihnutých. Ja som kronikár, nie vyšetrovateľ, ani investigatívec…

Čo bolo dôvodom, prečo ste sa vybrali na dráhu spisovateľa? A prečo je Vašou dominantnou témou práve téma mafie? A nemáte niekedy obavy z prípadnej odplaty, zo strany ľudí, gangstrov, ktorých opisujete? Vaše knihy, aj tá aktuálna sú o gauneroch, ako boli Daniš, Diniš, Takáč, Piťovci, Sýkora, Svoboda, Surovčík, či Steinhűbel, zvaný aj “Žaluď”…. Ich „profesionálna kariéra“, je obvykle veľmi krátka. Ale nie všetci sú už „v nebi“, a aj tí ktorí tam už sú, majú ešte dobrých kamarátov, ktorí sú stále medzi nami… Nebojíte sa teda vyjsť von na ulicu? Nosíte aj Vy zbraň?

Dráhu spisovateľa som si nevybral, ocitol som sa na nej už na základnej škole, ale k spisovateľstvu bola ešte dlhá cesta. Prvá kniha mi vyšla po desiatich rokoch publikovania v časopisoch a zborníkoch, keď som sa blížil k tridsiatke. Skutočný prielom do sféry bestsellerov som zaznamenal svojou 18-tou knihou o dvadsať rokov neskôr. A to nemôžem povedať, že by moje predošlé knihy zapadli bez povšimnutia. Ale druhé vydanie zakrátko po prvom a predaj nad päť tisíc výtlačkov zaznamenala až moja kniha „Návod na manželstvo“. Krátko na to prišla moja prvá kniha o organizovanej kriminalite 90. rokov v Bratislave a neskôr na Slovensku. Tá druhá sa stala najpredávanejšou knihou roku 2009.

Mafia nie je mojou dominantnou témou, len najčítanejšou. Takmer rovnaký počet kníh som venoval napríklad téme ľudskej sexuality a partnerských vzťahov, esejam na spoločenské témy, ale aj
cestovným príbehom, ktoré mám najradšej.

Nebojím sa vyjsť von na ulicu, čo vyplýva z toho, že prísne dodržiavam formu, ktorú som si zvolil po vzore vedeckých prác. Píšem len z verejne dostupných zdrojov a tie dôsledne citujem. Nehrám sa na investigatívneho novinára a nesľubujem, že publikovaním nejakej svojej knihy vyriešim za nás všetkých takú kauzu, ako bola a je Gorila. Tiež nelákam čitateľov bludmi, že po vydaní danej knihy budem do troch mesiacov na druhom svete. Ja plánujem napísať ešte veľa kníh.

Keď sme mali mať prvú prezentáciu pre novinárov knihy „Mafia v Bratislave“, tak ma vydavateľ Albert Marenčin zaprisahával, aby som nehovoril, že nie som expert na mafiu. Ale ja naozaj nie som expert na mafiu a ani ma čerstvé kauzy nezaujímajú. Mňa „len“ fascinujú tie minulé príbehy a princíp mafiánskeho pokusu vytvoriť alternatívu štátu.

Nosiť zbraň je nezmysel, pokiaľ nie ste odhodlaný ju naozaj aj použiť. A na to nevidím najmenší dôvod.

Celé interview si prečítajte v rubrike „Mediálne desatoro“

Marián LUHA