Jeden z našich najtalentovanejších huslistov, ktorý naštartoval svoju kariéru už ako zázračné dieťa, exceloval na domácej pôde. A napriek tomu, že dnes už je krásny, charizmatický a najmä príťažlivo vysoký mladý muž, všetci ho familiárne volajú „malý“ Karvay.

Otvárací koncert sezóny 2013/2014 slovenských filharmonikov patril dielam veľkých hudobných pojmov- Johannesa Brahmsa a Ludviga van Beethovena, no v kombinácii so sólistom svetového formátu, Daliborom Karvayom bezpochyby išlo o návnadu či už pre pravoverných abonentov alebo hudobných kritikov. Aj v tomto prípade si dovolíme zopakovať, že interpretovať notoricky známe diela je pre zainteresovaných vždy veľké sústo, obzvlášť keď ide o často uvádzané kompozície a Beethovenovu hudbu, ktorej harmonickou analýzou sme sa takmer denno-denne zaoberali aj na univerzite, pre mnohých poslucháčov je často Beethovenova hudba prvou skúsenosťou s vážnou hudbou taktiež aj prvou kompozíciou, podľa ktorej bolo treba dvihnúť ešte priťažký slák a začať hrať…

Ešte pred samotným koncertom sa prichádzajúcemu publiku v nápadne vysvietenom foyer prihovoril dramaturg Slovenskej filharmónie Ivan Marton a oboznámil poslucháčov, čo ich v nasledujúcej sezóne čaká a neminie. Napriek kultivovanému prejavu publikum počúvalo len „na pol ucha“, veď vzrušenie z Dalibora Karvay bolo priam citeľné v celom okolí a príliš hlasitý šum naznačoval, akú radosť prežívajú návštevníci vypredaného koncertu orgazmickej kombinácie Brahms-Karvay. Aj milé pani šatniarky na piatkovom koncerte pošuškali, že „malý“ Karvay bol „včera úžasný! A musel dať až tri prídavky!“ Nezabudli doplniť, že koncert si tiež so záujmom pri zimných kabátoch vypočuli a sú patrične na „malého“ Dalibora hrdé. Pri taktnej poznámke, že tento „malý“ huslista už časom vyrástol do pomerne závideniahodnej výšky a tiež krásy, a zároveň dozrel ako interpret, len s úsmevom poznamenali: „pre nás bude aj tak vždy len „malý“ Dalibor!“

Späť však ku koncertu. Aj keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že program koncertu je prikrátky, hrali sa totiž „iba“ dva opusy, s ich výberom do dramaturgie otváracieho koncertu ako aj počtom možno iba súhlasiť, napokon, ide o vypäté a náročné partitúry, pri ktorých letmom prelistovaní a Brahmsových dikciách v prípade sólového nástroja ako aj požiadavkách na celkový výraz skladby nás napáda citát z  prednášok istého muzikológa „je to pekná výplata pre husle“… Perfekcionista Brahms, ktorý svoju romantiku stelesňoval osobitým spôsobom a je častým sporom odborníkov, či ide o vypočítavý, chladný nemecký romantizmus, alebo skutočné emócie, stvoril vskutku náročné dielo tak po kompozičnej, technickej, výrazovej stránke, s ktorým veru nie je ľahké popasovať sa.

Možno, že je to aj tým, že sme mali k dispozícii originálnu verziu partitúry Brahmsovho koncertu pre husle orchester č.1 D dur. Op. 77 s Maestrovými škrtmi ceruzkami piatich farieb a korektúrami v inštrumentácii. Detailnejšie štúdium nás iba utvrdilo v tom, že Brahms v ňom siahol až na dno svojich možností a nič nenechal na náhodu, rytmická dikcia je dokonca napísaná veľkými neprehliadnuteľnými písmenami a k tomu ešte podčiarknutá a podobné usmernenia, ako napr. espressivo  sú často adresované aj sólistovi, ktorým bol v prípade otváracieho koncertu domáci rodák Dalibor Karvay. Za dirigentským pultom stál skúsený Alexander Rahbari.

Talentovaný slovenský huslista sa úvodného opusu večera vyslovene zmocnil a Brahmsovu náročnú partitúru interpretoval s veľkým srdcom a bez najmenšieho zaváhania. V prípade virtuózov formátu Dalibora Karvaya sa už akosi technický perfekcionizmus a dobrá rytmická dispozícia považuje za základný výrazový prvok a poslucháč podvedome očakáva viac ako „iba“ hru spamäti, zvládnutie kadencií alebo príznačné zmeny dynamiky, najmä keď sa jedná o notoricky známe diela, ktoré sú v repertoári azda každého husľového virtuóza a k dispozícii je bohatý fond nahrávok, kde tento opus interpretovali také pojmy ako Itzak Perlman, David Oistrach alebo Yehudi Menuhin.

Intonačná presnosť, obrovská zanietenosť a frázovanie sólistu bolo priam dych vyrážajúce, jeho podanie Brahmsa bolo presne také, aké od sólistov svetového formátu možno očakávať.  Umelec do svojho prejavu vniesol aj istú mieru invencie, dielo interpretoval spontánne ako komplexný jednoliaty celok s ucelenou myšlienkou v predpísanej forme a jeho Brahms niesol aj interpretačný rukopis talentu, s ktorým sa človek musí iba narodiť. A náš  „malý“ Dalibor sa veru narodil…

Otvárací koncert zakončila Symfónia č. 3 Es dur Op.55 Ludivga van Beethovena známa ako Eroica. Alexander Rahbari dirigoval obe skladby koncertu spamäti a v  symfónii  sa „vyhral“ s rytmikou a frázovaním orchestra najmä v druhej vete Marcia funebre: Adaggio assai a v tretej vete Scherzo, čím dielo získalo na výraze. Neváhal nahlas adresovať svoje požiadavky orchestru a jeho polohlasné zvolanie Presto, presto padlo na úrodnú pôdu. Najmä pohrebný pochod v druhej vete znel kompaktne, orchester tu  zvládol aj „presun“ do paralelnej stupnice c mol bez náznakov disonancie pričom  symfónia preverila sólistické dispozície sólových hráčov a to najmä na dychové nástroje. Dirigent svojou prácou s orchestrom docielil celistvosť kompozície, v ktorej drobné intonačné nepresnosti zanikli a koncert nemožno hodnotiť inak ako dôstojný sviatok hudby v podaní slovenských filharmonikov.

Anna Weiss, Matúš Pupák

 

Zdroj fotografie hore archív autorov

REKLAMAadv.: