Vždy som mala rada marec, pretože vo vzduchu už bola cítiť jar. Tu v Tanzánii však jar neexistuje, a my sme ju predsa vo vzduchu zažili. V našich deťoch, v tom, že sme mohli byť s nimi. Prebaľovať ich, spievať im, kŕmiť, či sa len jednoducho hrať. Okrem nich nám „naša jar“ priniesla aj nové zážitky v podobe výletov. Hneď v prvý marcový týždeň prišli dva z nich.

Marcové chvíle (7.)
Najviac na nás zapôsobili žirafy. Boli blízko nás a takmer sa usmievali. (zdroj foto: autorka článku)

3. marca sme sa vybrali do Mikumi – národného parku. Vstávali sme o pol šiestej ráno, len pri sviečke, keďže elektrinu vypli. Cesta trvala dve hodinky, a zaujímavá bola už len brána, ktorá signalizovala vstup do národného parku. Kým sme však naozaj dorazili ku závorám, ktoré nás mali priviesť k zvieratám, cesta trvala ešte 30 km po klasickej ceste.

Prečo to bolo tak zaujímavé? Nečakali sme to, ale zvieratá sme videli už po tejto ceste. Bernarda sme zastavovali každých 5 minút, aby sme si zvieratá mohli odfotiť. Skutočná nádhera však prišla až skutočne v areáli. Je to tisíckrát krajšie ako zoologická záhrada. Bol nám pridelený sprievodca Crispin. S Julkom sme sa pobavili už len nad jeho menom – vyslovil ho Krišpín.

Keď sme mali zaplatené, a mali sme už aj sprievodcu, mohlo sa  začať naše prvé dobrodružstvo. Videli sme stáda byvolov, ako si odpočívali pod stromom, obrovskú skupinu antilop, či zebier. Najviac na nás zapôsobili žirafy. Boli blízko nás a takmer sa usmievali. Je nádherné vidieť zvieratá pri svojich rodinách, vo svojom prirodzenom prostredí, a nie zavreté v klietkach.

V ZOO človek totiž nevidí ich rodinu, často iba jeden exemplár. A my ďakujeme Bohu, že nám doprial vidieť ich tak, ako ich stvoril. Okrem zvierat sme sa pokochali aj jedným krásnym baobabom. Museli sme sa pri ňom zastaviť. Naozaj taký krásny a mohutný strom sme ešte nevideli.

Čo sme však túžili vidieť najviac bolo stádo slonov. V parku sa nám ich nepodarilo vidieť, z čoho sme boli smutní. Ale Boh nám pripravil cestou naspäť jedno veľké prekvapenie. Po 30 kilometrovej hlavnej ceste, ktorá vedie cez park, sa začalo čosi veľké predierať z kríkov. Julko hovorí Bernardovi: Stop, niečo ide cez cestu. Áno, boli to slony, respektíve krásna slonia rodinka. Prechádzali pomaly, a zastavili sa pohľadom pri nás, akoby nám odovzdali pozdrav Zhora, že posiela nás váš Boh.

Marcové chvíle (7.) - obr.2
Stop, niečo ide cez cestu. Áno, boli to slony, respektíve krásna slonia rodinka. (zdroj foto: autorka článku)

Naše Mikumi sme zakončili vynikajúcim obedom a po ceste domov sme si kúpili aj zmrzlinu. O dva dni na to sme sa vybrali na druhý výlet. Mestečko Mgeta – rodisko biskupa diecézy Morogoro. Keďže Mgeta sa nachádza v horách, cesta bola nádherná. Prekrásne výhľady, skaly, zelená Tanzánia, ako ju poznáme. Pred Mgetou sme sa zastavili taktiež v jednej dedine – Mlali.

Zoznámili sme sa s kňazom farnosti – Otcom Serafínom, ktorý nás pozval k sebe niekedy na víkend (máme si sami vybrať ktorý), tak sa tešíme, že aj toto miesto spoznáme lepšie. Náš cieľ, Mgetu bolo možné vidieť už z vrcholu kopca. Je to totiž mestečko medzi horami, a jeho dominantou je prekrásny kostolík zasvätený Panne Márii Škapuliarskej. Po menšej návšteve kostolíka, a miestnej nemocnice, ktorú majú na starosti sestričky, sme sa vybrali na obed do centra a nakoniec domov.

Marcové chvíle (7.) - Kostol v Mgete
Kostol v Mgete (zdroj foto: autorka článku)

Po ceste sme sa zastavili ešte na jednej návšteve. Boli sme pozrieť domov jedného z dievčat, ktoré do januára bývalo u Bernarda – u Mwadawy. Má ešte troch bratov. Otec im zomrel, keď bola Mwadawa veľmi malá. Momentálne s nami býva zase, keďže si našla prácu blízko Bernardovho domu. Náš prvý marcový týždeň sme v piatok zakončili jazerom Mindu.

Je veľmi blízko Morogora, preplnené rybármi, ktorí si zarábajú lovom rýb, ktoré nakoniec predávajú v meste, či už pri samotnom jazere. Aj my sme si tu kúpili dve ryby, a večer sme uskutočnili barbecue, menšiu rybaciu grilovačku. Druhý marcový týždeň nás už čakali naše deťúrence a práca.

Aj to nám trošku chýbalo. Sestričky sa vypytovali, kde sme boli, čo sme zažili a zároveň dodali, ako sme im chýbali. Momentálne prebieha tretí marcový týždeň, už je takmer na konci. Strávili sme ho celý u Bernarda, pretože sestričky mali v Mgolole duchovné cvičenia, a museli sme im prenechať aj našu izbu. A tak tento týždeň iba oddychujeme. V pondelok sme sa boli prvýkrát niekde okúpať.

V Hoteli Oasis majú bazén, tak sme sa rozhodli, že ho vyskúšame. Bolo to naozaj úžasné osvieženie v týchto horúcich dňoch. V stredu sme absolvovali také priateľské osvieženie na návšteve u jednej priateľky – volá sa Catherine, s ktorou sme sa zoznámili v Suase – v reštaurácii, kam sa chodíme stravovať, keď sme u Bernarda.

Poznáme ju od decembra, a veľmi sme sa zblížili. Ak by ste do Suasy chodili pravidelne, veľmi rýchlo by ste pochopili, že je jednoducho najlepšia čašníčka na svete. A tak nás pozvala k sebe domov na obed. Jej dom pozostáva z jednej miestnosti, v ktorej spí aj varí. Má 24 rokov, priateľa Denisa, a vyštudovala hotelovú školu, takže jej obed bol vynikajúci. Jedli sme zemiakové pyré so zeleninou a hovädzím mäsom.

Marcové chvíle (7.) - U Catherine
U Catherine (zdroj foto: autorka článku)

Porozprávala nám aj niečo o sebe. Mama jej zomrela, keď mala 10 rokov. Bola jej jedinou dcérou. Otec si po smrti manželky vzal inú ženu, a tak okrem seba má ešte 5 súrodencov. Keď sme prišli do jej domu, Bernard poznamenal: „That´s how life begins.“ – takto začína život. A naozaj, pre mnohých mladých ľudí je niekedy začínať život, obzvlášť tu, v Afrike, ťažké. Ale čo je na Catherine najkrajšie je jej úsmev a otvorenosť.

To, čo milujeme na ľuďoch tu – nemajú veľa materiálneho, ale srdcom by sa rozdali, a rozdali by naozaj všetko. Čo nás učí Afrika? Jednoduchosti a vďačnosti. A to vám prajeme do nasledujúcich dní. Ďakujeme za vaše modlitby a komentáre. Prežite požehnanú Veľkú noc.

Stanka a Julko

Ďalšie správy blogu Život v Afrike môžete nájsť > TU

[message_box title=“Blog: Život v Afrike“ color=“red“]Stanislava Laurinčíková, redaktorka masmedialne.info po úspešnom zakončení štúdií na masmediálnej fakulte sa vydala a rozhodla sa aj s čerstvým manželom Júliusom pre potulky Afrikou. Bude vám odtiaľ pravidelne prinášať svoje dojmy a zážitky vo forme blogu „Život v Afrike“. A máte sa veru na čo tešiť! [/message_box]

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu