(angl. media culture; nem. e Medienkultur) – pojem zahŕňa skupinu mediálnych produktov (napr. artefakty alebo produkty ako filmy, knihy, hudobné nahrávky, printové médiá a formáty sprostredkovávané internetom) a komunikatívne praktiky a činnosti súvisiace s využívaním masmédií a médií. Mediálna kultúra ovplyvňuje kultúru danej spoločnosti (ideológiu, vierovyznanie, postoje, názory, hodnotovú orientáciu, vkus, životný štýl či rozhodovacie procesy). Mediálna kultúra sa chápe ako fenomén zahŕňajúci oblasť mediálnej tvorby a produkcie, rovnako ako oblasť vplyvu médií na jednotlivca i spoločnosť.

Štúdium mediálnej kultúry je multidisciplinárne, stretajú sa v ňom metódy sociológie, umenovedy, literárnej kritiky, lingvistiky a kultúrnych štúdií. Rámec analýzy mediálnej kultúry určuje metodológia príslušného vedného odboru. Rozsah analýzy závisí od predpokladaného vplyvu médií (výklad významov, dekódovanie mediálnych obsahov a posolstiev recipientmi a miera ich miera účinkov na postoje a názory publika). V 30. až 40. rokoch minulého storočia sa začali realizovať výskumy pôsobenia mediálnej komunikácie v rámci sociálnych vied, najmä sociológie. Na výskumnú tradíciu, ktorú začal Paul Lazarfeld, nadviazal celý rad teoretikov (E. Katz, R. Wright, H. Laswell, H. Mendelsohn, W. Schulze, D. McQuail, M. DeFleur a S. Rokeachová-Ballová).

Významný je tiež prístup k problematike vzťahu kultúry a médií z hľadiska kritickej lingvistiky s využitím semiotickej analýzy (Roger Hodge, Roger Fowler, Gunther Kress) alebo filozoficko-antropologická tradícia výskumu (Jean Baudrillard, Paul Virilio, Neil Postman, Wolfgang Welsch, Alain Finkielkraut, Gilles Lipovetsky, Gilles Deleuze, Félix Guattari, Umberto Eco, Vilém Flusser alebo Antonio Baggio, a i.). Významný prínos vo výskume mediálnej kultúry v 20. storočí možno pripísať trom školám, ktoré priniesli nové metódy a teórie: Frankfurtská škola (Theodor W. Adorno, Herbert Marcus, Erich Fromm, Leo Lowenthal, Walter Benjamin, Max Horkheimer, Jürgen Habermas), Birminghamská škola, (Richard Hoggart, Raymond Williams, Stuart Hall, Dick Hebdige, Dorothy Hobsonová alebo David Morley) a Torontská škola (Harold A. Innis, Marshall McLuhan).

Mediálna kultúra vyvolala širokú škálu úkazov, tém a teoretických problémov. Typické štúdium mediálnej kultúry sa zameriava na prepojenosť masovokomunikačných technológií s tvorbou masovej kultúry, kultúrne zmeny spôsobené komunikačnými technológiami, publikum mediálnej kultúrypraktiky komercionalizácie a komodifikácie mediálnej kultúry, privatizáciu verejného sektora v oblasti masových médií, internacionalizáciu výroby a distribúcie mediálnej kultúry a pod. Mediálnej kultúre sa vyčíta kultúrny imperializmus.

Slovník mediálnej komunikácie zostavil IMEC. Viac, nielen  o mediálnych pojmoch si môžete prečítať na www.medialnavychova.sk

IMEC_mini banner

Použitá literatúra:

BENJAMIN, Walter. Iluminácie. Bratislava : Kalligram, 1999.
GAŽOVÁ, Viera. Súradnice kultúry. Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2003.
PLENCNER, Alexander. Masová kultúra a pop-kultúra ako systém kultúry. In: GAŽOVÁ, Viera – SLUŠNÁ, Zuzana. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005.
PRAVDOVÁ, Hana. Mediálna kultúra v procese globalizácie. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2003.

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu