Oslovil som so žiadosťou o rozhovor pre môj blog – bývalého vysokoškolského masmediálneho pedagóga, biológa, publicistu a v súčasnosti známeho slovenského spisovateľa, ktorý vydal do dnešného dňa už 29 kníh, k najznámejším patria, tie z mafiánskeho prostredia, také ako sú: „Gorily v podsvetí – Mafia.sk“, „Mafia na Slovensku“, „Boss všetkých bossov“ a ďalšie…
Jeho poviedky, články, eseje boli preložené už do 49 jazykov a jeho romány na pokračovanie boli publikované aj v denníku SME.sk a v denníku Pravda…

A keďže otázky, bez odpovedí by nemali zmysel…pozvanie tak prijal pán Gustáv Murín (53), ktorému som položil, už „tradične“ v mojej rubrike, desať otázok a vznikol tak zaujímavý rozhovor, ktorý Vám prinášam…

Blogujete? Čo si myslíte o blogovaní, ako o spôsobe publikovania? A aký je Váš vzťah k médiám?

Blogujem už niekoľko rokov. Odvtedy, keď som pochopil, že redaktori aktuálne komentáre zvonku nepustia, lebo sa tým sami živia. Je to instantné publikovnie. O čo ľahšie sa takto publikuje, o to viac chýb sa v takých instantných textoch robí a o to ťažšie je v záplave takýchto textov získať naozaj signifikantnú pozornosť čitateľov. Mňa o to viac teší, že moje texty majú výbornú odozvu. Na Pravda.blog je to v priemere 1500 čitateľov na jeden článok, najviac za minulý rok to bolo takmer 7 500 čitateľov na článok (určite nejaký môj politický komentár, ktorý by inak trčal na redaktorských stoloch, kým by nezostarol), rekord na SME.blog bolo takmer 16 000  čitateľov na jeden článok (detto). Dokopy za štyri roky na všetkých mojich blogoch, stránkach a hosťovaniach na web-stránkach denníkov moje texty zaznamenali viac ako dva milióny čítaní (z toho viac ako 600 000 pripadá len na sériu ukážok z mojej knihy Mafia na Slovensku na www.sme.sk).

Gustáv Murín
profesor Gustáv Murín so svojimi študentmi

 

V ktorom roku ste zakončili štúdium? Na ktorej univerzite a fakulte ste presne študovali? Pracovali ste ako vysokoškolský pedagóg na masmediálnej univerzite, ste biológ,  publicista a spisovateľ. Píšete príbehy z prostredia mafie, ktoré sa radia v predajnosti k najúspešnejším knižným titulom na Slovensku.  Prečo ste prestali prednášať na univerzite? A aké predmety ste vlastne prednášali? 

To je priveľa otázok naraz, takže budem stručný.

Absolvoval som vedný odbor cytológia na Prírodovedeckej fakulte UK, ale pokračoval som ašpirantúrou, takže moje vzdelávanie trvalo od základnej školy pozoruhodných 23 rokov.

Na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave som začal prednášať po štvrťstoročí publikačnej praxe v médiách doma i v zahraničí. Prednášal som „Psychológiu a sociológiu médií“ a tiež „Autorskú literárnu tvorbu“, viedol „Seminár kreativity“ a kurz pre stredoškolských pedagógov na tému „Zábavný priemysel“. Učil som denných, externých, korešpondenčných i dištančných študentov, viedol bakalárske a posudzoval bakalárske a doktorandské práce, aktívne pracoval v štátnicových komisiách. A naozaj ma to bavilo. Študenti boli skvelí, výborné vedenie katedry a viacero priateľov i dobrých známych medzi kolegami, ktorých som si naozaj vážil a naďalej vážim. Skutočne skvelé prostredie na prácu.

Odišiel som z viacerých dôvodov (napríklad som si dovolil ohradiť sa voči prezeraniu práce profesorov úradníčkami za to, že profesori podľa niektorých „len“ prednášajú a nesedia za stolom celých osem hodín; tiež som si dovolil upozorniť na nedôstojné zmätky pri výučbe externistov), ale rozhodujúci bol pohľad na tachometer nášho auta. Za dva semestre som najazdil až 3 400 kilometrov a to nie vždy za príjemného počasia a stavu ciest. Bolo to neúnosné.

Čo bolo dôvodom, prečo ste sa vybrali na dráhu spisovateľa? A prečo je Vašou dominantnou témou práve téma mafie? A nemáte niekedy obavy z prípadnej odplaty, zo strany ľudí, gangstrov, ktorých opisujete? Vaše knihy, aj tá aktuálna sú o gauneroch, ako boli Daniš, Diniš, Takáč, Piťovci, Sýkora, Svoboda, Surovčík, či Steinhűbel, zvaný aj „Žaluď“…. Ich „profesionálna kariéra“, je obvykle veľmi krátka. Ale nie všetci sú už „v nebi“, a aj tí ktorí tam už sú, majú ešte dobrých kamarátov, ktorí sú stále medzi nami… Nebojíte sa teda vyjsť von na ulicu? Nosíte aj Vy zbraň?

Dráhu spisovateľa som si nevybral, ocitol som sa na nej už na základnej škole, ale k spisovateľstvu bola ešte dlhá cesta. Prvá kniha mi vyšla po desiatich rokoch publikovania v časopisoch a zborníkoch, keď som sa blížil k tridsiatke. Skutočný prielom do sféry bestsellerov som zaznamenal svojou 18-tou knihou o dvadsať rokov neskôr. A to nemôžem povedať, že by moje predošlé knihy zapadli bez povšimnutia. Ale druhé vydanie zakrátko po prvom a predaj nad päť tisíc výtlačkov zaznamenala až moja kniha „Návod na manželstvo“. Krátko na to prišla moja prvá kniha o organizovanej kriminalite 90. rokov v Bratislave a neskôr na Slovensku. Tá druhá sa stala najpredávanejšou knihou roku 2009.

Mafia nie je mojou dominantnou témou, len najčítanejšou. Takmer rovnaký počet kníh som venoval napríklad téme ľudskej sexuality a partnerských vzťahov, esejam na spoločenské témy, ale aj cestovným príbehom, ktoré mám najradšej.

Nebojím sa vyjsť von na ulicu, čo vyplýva z toho, že prísne dodržiavam formu, ktorú som si zvolil po vzore vedeckých prác. Píšem len z verejne dostupných zdrojov a tie dôsledne citujem. Nehrám sa na investigatívneho novinára a nesľubujem, že publikovaním nejakej svojej knihy vyriešim za nás všetkých takú kauzu, ako bola a je Gorila. Tiež nelákam čitateľov bludmi, že po vydaní danej knihy budem do troch mesiacov na druhom svete. Ja plánujem napísať ešte veľa kníh.

Keď sme mali mať prvú prezentáciu pre novinárov knihy „Mafia v Bratislave“, tak ma vydavateľ Albert Marenčin zaprisahával, aby som nehovoril, že nie som expert na mafiu. Ale ja naozaj nie som expert na mafiu a ani ma čerstvé kauzy nezaujímajú. Mňa „len“ fascinujú tie minulé príbehy a princíp mafiánskeho pokusu vytvoriť alternatívu štátu.

Nosiť zbraň je nezmysel, pokiaľ nie ste odhodlaný ju naozaj aj použiť. A na to nevidím najmenší dôvod.

Majiteľka vydavateľstva, ktorú však nebudem bližšie menovať, v rozhovore „off record“ – medzi štyrmi očami uviedla, že sú to práve manželky policajtov, ktoré dávajú médiám informácie o rôznych kauzách, prípadoch a gauneroch, aby tie o nich písali… Odkiaľ teda čerpáte zdroje na námety pre svoje knihy Vy? Môžete to vôbec prezradiť naším čitateľom?

Už som to vysvetlil a ja naozaj nemám viac, čo prezrádzať. Najlepšie o tom vedia kritici, čo mi vyčítajú, že „len“ rešeršujem. No, veď nech to skúsia, Keď je to také „ľahké“, rád si to prečítam :-)

Prečo počúvate bludy „off record“? Manželky policajtov vedia o prípadoch, ktoré riešia ich manželia to, čomu sme ako deti v Krasňanoch hovorili „trt makový“. A keby aj niečo vedeli, tak nevedia komu by to mali asi prezrádzať. Skutoční investigatívni novinári minulosti, ktorých s úctou citujem a ich skutočne ťažkú prácu si vážim, mali celkom iné zdroje informácií.

Ako sa Vy ako autor takmer troch desiatok úspešných knižiek staviate  k tomu, že niekto Vám „ukradne“ knihu, ktorú niekedy píšete a pripravujete aj dva roky!? …Naskenuje ju a umiestni na nejaký online server, kde je dostupná „grátis“ na stiahnutie… „Neutrhli“ by ste mu za to hlavu?!

Len drobná oprava, moje knihy píšem aj s prípravou viac ako desať rokov. Rekord je dvadsať rokov, ale tá ešte dokonca ani nevyšla, takže to bude viac.

Keď som po prvý krát prišiel na existenciu pirátskych kópií mojich kníh (po obrovskom úspechu „Mafie v Bratislave“ sa ich objavilo niekoľko), pokúsil som sa utrhnúť hlavu môjmu vydavateľovi. Lebo podcenil enormný záujem čitateľov (hoci už po prvom i druhom vydaní bolo signálov dosť) a knihu jednoducho nebolo dostať. Takže rozumiem snahe „dopriať ju“ aj iným. Keď sa vydavateľ konečne rozhýbal a začal riešiť tie pirátske kópie, dosiahol ich stiahnutie behom 24 hodín. Lenže vymazávať to neustále by asi chcelo špecializovaného pracovníka, ktorého si také vydavateľstvo nemôže dovoliť.

A aj tak mi potom jeden čitateľ napísal, že mám byť na tie pirátske kópie vlastne hrdý. Veď kto by si dal takú námahu s nevydarenou knihou?

Nedávno ste vydali svoju prvú hypertextovú E-knihu, novinku –  „Mafiáni v Bratislave“ s podtitulom „Krvavá kronika hlavného mesta Slovenska“, ktorý sa dá zakúpiť aj prostredníctvom iTunes. Neuvažovali ste o inom názve, keďže tento názov sa dosť podobá na Vašu predchádzajúcu úspešnú knihu „Mafia v Bratislave“. A prečo práve hypertextová E-kniha? Čo Vás k tomu viedlo, pán Murín?

Ten názov musí byť podobný, pretože kniha je aktualizáciou a tematickým rozšírením i multimediálnym zdokonalením knihy „Mafia v Bratislave“. Nemôžem čitateľom sľubovať, že je to úplne nová kniha, keď ten základ sa s ohľadom na nových čitateľov nutne aspoň čiastočne opakuje. Ale verím, že to zaujme aj mojich skalných čitateľov, lebo je tam po prvý krát aj to, čoho sa už dávnejšie domáhali: fotografie, audio aj video doplnky. Navyše tiež doteraz nemožná príležitosť ponúknuť im plné citácie aj rozsiahlejších dokumentov, kde sa dozvedia naozaj všetko podstatné k jednotlivým kauzám. Ukážky začali vychádzať v sobotných internetových vydaniach Hospodárskych novín…

Tento typ kníh je budúcnosťou knižného trhu. Ak som dobre postrehol, tak dnes sa v Spojených štátoch predáva už viac E-kníh ako tých klasických. Len u nás je to ešte stále exotická rarita.

A ešte jedna podobnosť Nicholsona so Savianom. Ten sa tiež postavil do pózy, ktorá je nezmyselná. Jedinec, hoci aj novinár, predsa mafiu jednou knihou neporazí. A osamelý novinár sa nemá tváriť, že on sám vyrieši kauzu, ktorú nevie dať dokopy celý tím vyšetrovateľov celé mesiace.

Tzv. investigatívne knihy na horúce témy sú v podstate aberácia žánru. Aberácia je biologický termín pre niečo, čo je pozmenené väčšinou nevhodným, nevydareným spôsobom. V tomto prípade ide o zásadný autorský omyl. Autor by mal mať ambíciu, aby jeho kniha bola písaná na roky, či dokonca desaťročia a stále čitateľná. Pri takých kauzách, ako Gorila, je veľa aj falošných informácií, zámerne prekrútených svedectiev alebo jednoducho omylov, či chýbajúcich súvislostí. Preto moje knihy o podsvetí píšem s odstupu dnes už vlastne dvoch desaťročí, kedy sa mnohé ujasní, či vyjde najavo. Investigatívci pracujú s instantnou informáciou a takéto aktuality sú výborné pre špecializovaný článok, ale už menej pre knihu.

Nakoniec Nicholson dopadol ako klasická „sľubotechna“. Najočakávanejšia kniha roka nepriniesla nič, čo by sme už pred tým  nepoznali z internetu, kam to vyvesil niekto, kto mal už plné zuby čakania, kedy po rokoch Nicholson tú kauzu „dovyšetruje“. Myslím, že najobjavnejšia informácia v tej knihe bola, že autor pije hruškovicu s pivom…

Keďže ja som nikdy netvrdil, že vo svojich knihách čosi „odhalím“ (naopak každá začína vyhlásením, že ide o už známe fakty, pretože pre mňa, a zjavne aj pre mojich čitateľov, je podstatnejší ten príbeh, ktorý Savianovi aj Nicholsonovi, žiaľ, uniká), nemusel som riešiť alergické reakcie postihnutých. Ja som kronikár, nie vyšetrovateľ, ani investigatívec…

Tom Nicholson spracoval knihu Gauneri, a vďaka spoločnosti Petit Press, ktoré posunulo vydavateľské práva spoločnosti Dixit – vyšla známa kniha, dnes už bestseller, pod názvom Gorila… Pán Nicholson aktuálne čelí trestným oznámeniam, ale i priamo žalobám od viacerých aktérov tejto kauzy. Aký máte na to názor? Čelili ste aj Vy nejakým súdnym dohrám, pre napísanie svojich knižiek? A aký je Váš názor na debut Toma Nicholsona v tejto žánrovej oblasti? Svojou prvotinou Gorila, z roku 2012, sa totiž vlastne prehupol do „Vašej oblasti“ spisovateľskej pôsobnosti… Ako to teda s odstupom času vnímate?

Investigatívni novinári sú málokedy dobrými spisovateľmi, to je celkom iná forma vyjadrovania, iná plocha, rytmus, nutnosť nadväznosti a udržania príbehu. Veď ani Saviano so svojou svetoznámou „Gomorrou“ práve autorsky neoslnil. A obávam sa, že Tom Nicholson nie je ani veľmi zručný novinár. Už to, že mal pôvodný názov Gauneri, keď jasným kľúčovým slovom bolo Gorila, je ukážka nielen neskúsenosti, ale aj nedostatku odstupu od témy. Čo je síce v jeho prípade pochopiteľné, ale zároveň kontraproduktívne. Ja som mal výhodu, že som nikoho z podsvetia nielen nepoznal, ale ani nestretol a nijako zvlášť som sa touto témou pred tým nezaoberal. Nebol teda pre mňa problém prísne selektovať, ktoré informácie sú zaujímavé a ktoré nie. To investigatívni novinári nedokážu už len preto, že pre nich je v rámci článku každá získaná informácia dôležitá.

Čítali ste aktuálne nejakú zaujímavú knihu? A o čom bola? A akú knihu si budú môcť najbližšie prečítať  Vaši fanúšikovia? A s akou tematikou bude?… Vaše knihy totiž nie sú len o mafii…napísali ste aj zbierky článkov o kultúre a médiách, encyklopédie ale aj zbierky cestovných príbehov…knihu „Návody na manželstvo“ ale aj „Abecedu sexu a erotiky“…

Momentálne čítam knihu Kmotr Mrázek III od českého investigatívneho novinára Jaroslava Kmentu, aby som si pripomenul, ako sa za vlády Zemana darilo mafiánom v Čechách. A s prekvapením zisťujem, že veľa českých voličov o tom nielen nevie, ale ani nechce vedieť. Mimochodom, Kmenta kauzu podobnú Gorile nijako siahodlho nevyšetroval a radšej včas publikoval na niekoľko pokračovaní skutočne pútavou formou.

V počítači mám teraz hneď dva rukopisy. Predovšetkým príbeh najslávnejšieho slovenského kuchára minulosti, pána Ondreja Antovszkého. To, čo on zažil je na hollywoodsky film a jeho originálne recepty patria dnes k už evergrínom slovenskej kuchyne, ani nevieme, že vďaka nemu: napríklad Černohorský rezeň, či šunková rolka s chrenovou penou.

Druhý rukopis je klasickým príkladom, že niektoré knihy sa rodia až dlhých dvadsať rokov. Toľko totiž trvalo, kým som sa dostal k pánovi Jiřímu Suchému, aby som ho vyspovedal na tému jeho klaunovskej tvorby a života. Pred dvadsiatimi rokmi to odmietol, mal obdobie presýtenia rozhovormi :-( Bude to teda kniha viacerých takýchto rozhovorov, ale podrobnosti si nechám, až to bude konečne hotové.

Ako oddychujete po práci? Čo máte rád? Máte psa? Chodíte si zabehať? Bicyklujete?… Chodíte na huby?

Tenis, tenis a zase tenis. Ten ma sprevádzal aj na cestách riadnym kusom sveta a všade som našiel okolo tenisu skvelých známych a priateľov. Občas zužitkujem bicykel.

Hoci vďaka dcéram máme doma permanentný zverinec, väčšie zviera bola len mačka Čipsy. Skvelá parašutistka, dva krát vypadla zo šiesteho poschodia a druhý krát už išla domov sama. Dali sme jej slobodu na Orave, kde sa jej páčilo najviac. Tam sú budovy podstatne nižšie :-)

Máte nejaký kontakt, na ktorom Vás môžu naši čitatelia zastihnúť ?

Som na FCB, existujú kontakty cez môj blog na Pravda.sk a web-stránku http://gustavmurin.webgarden.cz.
Takže, dovi-dopo!

Ďakujem za rozhovor.

Marián Luha

 

– rozhovor vznikol koncom januára 2013

 

REKLAMAadv.:

2 KOMENTÁRE

Comments are closed.