„Nič nás tak neohromí ako čistá pravda, nič nie je exotickejšie ako svet vôkol nás, nič nie je fantastickejšie než večnosť. A niet na svete nič senzačnejšie než doba, v ktorej žijeme“, tieto slová E.E. Kischa sú novinárskym krédom významného slovenského novinára Slava Kalného, ktorý sa v nedeľu 27. apríla dožíva 85. narodenín.

Slavo Kalný je popredným predstaviteľom reportérskej generácie, ktorá v 60. rokoch uplynulého storočia vyrástla v mládežníckom denníku Smena. V tom čase mal priestor na tvorbu reportáží a príbehov o dovtedy tabuizovaných spoločenských a historických témach (masové deportácie do stalinských gulagov, vyčíňanie banderovských skupín, násilné združstevňovanie, či úteky ľudí cez tzv. železnú oponu).

Pri svojej práci využíva archívy, svedectvá kroník, citáty dobovej tlače, ale predovšetkým výpovede a spovede aktérov a svedkov príbehov tej doby. Jeho knihy apelujú na ľudské svedomie. Popredný slovenský novinár Juraj Vereš ho za jeho prístup k novinárskemu remeslu nazval Pánom novinárom so všetkým, čo k tomu patrí.

Jaroslav (Slavo) Kalný sa narodil 27. apríla 1929 vo Veľkom Rovnom. V rokoch 1940-1949 študoval na gymnáziách v Trenčíne a Skalici, dva roky pôsobil ako vychovávateľ učňovského dorastu. Pôvodne študoval právo, ale po vzniku Katedry žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave v roku 1952 prestúpil na žurnalistiku.

V roku 1956 patril spolu s Richardom Blechom, Jánom Kmeťom a Jurajom Verešom medzi jej prvých štyroch absolventov. Od roku 1954 pracoval v denníku Smena, stal sa jej reportérom. V rokoch 1965-1968 bol jej šéfredaktorom. S nástupom normalizácie musel v roku 1969 z redakcie odísť. Stal sa redaktorom Československého rozhlasu v Bratislave. Nesmel však písať pod svojím menom ani vystupovať pred mikrofónom. Pod pseudonymom Karol Ilavský napísal takmer dve desiatky rozhlasových hier, vytvoril množstvo pásiem a fíčrov a bol aj dlhoročným spoluautorom rozhlasového seriálu „Čo nového Bielikovci?“.

Knižne debutoval vydaním zážitkov z ciest s folklórnym súborom Lúčnica do Škandinávie. V spoluautorstve s J. Verešom napísal Boli sme v Nórsku, Švédsku a Dánsku (1957) a Okienka do Škandinávie (1958). V knihe Cigánsky plač a smiech (1960) opísal negatívne dôsledky násilnej socializácie rómskej komunity v 50. rokoch 20. storočia na východnom Slovensku. V roku 1961 mu vyšla kniha Na križovatkách života. Spolu s Ivanom Tänzerom napísal v roku 1964 Posledné senzácie a Prvý gól. Osudom ľudí, ktorí sa nesklonili ani pod tlakom represií komunistického režimu venoval knihu Ako umiera hotelier (1998).

V roku 1999 napísal knihu Americkí prezidenti a vyšiel aj výber z jeho tvorby Pronobis. Dramatické príbehy o ľuďoch, ktorí sa pokúsili po komunistickom prevrate vo februári 1948 ilegálne odísť zo Slovenska na Západ zrekonštruoval v knihe Drámy na hraniciach (2004). V knihách Páni novinári I. (2004) a Páni novinári II. (2006) sú zachytené osudy celej generácie novinárov, ktorí po roku 1968 dostali zákaz publikovať. Odpísaní (2006) sú svedectvom o absurditách a krutostiach  komunistického režimu.

V knihách Bombardovanie Apolky (2007) a Zabudnite na Kocha (2008) sa čitateľ ocitne v novšej histórii Bratislavy. Prvá je príbehom najmladšej špiónky Európy, vtedy 17 ročnej Beatrix Pospíšilovej a druhá je o vysokoškolskom profesorovi, uznávanom chirurgovi, majiteľovi sanatória, protifašistickom odbojárovi Karolovi Kochovi, ktorý bol v roku 1951 odsúdený na doživotie, ale podarilo sa mu v roku 1968 emigrovať. Božie muky (2009) je názov knihy reportáží, v ktorých sa prelínajú časy druhej svetovej vojny s tragickými udalosťami roku 1948 a dejmi o dvadsať rokov neskôr, keď sa ľudia nechceli vzdať ilúzií o cti, slušnosti a radosti z práce. V knihe sú ilustrácie jeho syna Igora Kalného. V roku 2011 mu vyšla kniha Svedkovia mojej doby.

Slavo Kalný získal za svoju tvorbu rad ocenení: Cenu Slovenského literárneho fondu za rozhlasový cyklus Čo nového Bielikovci? (1984), víťazstvo na Festivale rozhlasových hier v Piešťanoch s hrou Čierny bocian (1989), medailu J. Murgaša za dramatickú tvorbu v Slovenskom rozhlase (1996), poctu J.M. Hurbana od ministra kultúry SR (1998), medailu Slovenského literárneho fondu za dramatickú tvorbu v Slovenskom rozhlase (1998), Kryštálový mikrofón – Cena Združenia rozhlasových umelcov (2001), Cenu Vojtecha Zamarovského za literatúru faktu (2002), Výročná cenu asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za literatúru faktu (2004), je štvornásobným laureátom medzinárodnej Ceny E. E. Kischa a držiteľom najvyššieho novinárskeho ocenenia Mercuriusveridicus ex Slovakia (Pravdovravný posol Slovenska).

Srdečne blahoželáme!

 

Zdroj: TASR, autor ilustračnej fotokoláže: Marián Luha, masmediálne.info

REKLAMAadv.: