Pavol Rusko a TV Markíza: Vzostup a pády televízneho magnáta (2. ukážka z knihy)

Založenie prvej a dodnes najúspešnejšej komerčnej televíznej stanice na Slovensku je taký dramatický príbeh, že sa stal v týchto dňoch súčasťou knihy Gustáva Murína Dvojhra bez pravidiel – Pavol Rusko vs Marián Kočner. Ukážky z knihy uvádzame s povolením autora i vydavateľstva Marenčin PT.

Zázraky na počkanie

Generálny riaditeľ úspešnej súkromnej televízie a na druhej strane zasa iný majiteľ v tej dobe najúspešnejšej súkromnej firmy sa na malom Slovensku nemohli minúť. Takto na to spomína v knihe František Mojžiš a DRUKOS proti mafii samotný František Mojžiš:

„Moje prvé stretnutie s Pavlom Ruskom bolo niekedy v roku 1993 na pôde STV v Bratislave, kde sme vybavovali spoluprácu s STV v oblasti reklamy cez barter, že my dáme STV autá na leasing a STV nám dá reklamu. V rámci reklamnej kampane pre zápalkáreň Banská Bystrica, že sa ukáže naše meno za v tej dobe horibilnú sumu niekoľko miliónov korún s reklamným efektom pre nás zanedbateľným. Zdvorile som Ruska odmietol, on zareagoval podráždene. Po nejakej dobe vznikla TV Markíza a v nej bol jeden z majiteľov Paľo Rusko, a keďže táto televízia sa vypracovala na lídra, považovali sme ju za vhodné využiť ako reklamný nosič. Ceny za reklamu boli pre slovenskú firmu neprijateľné, tak sme našli spôsob bartrov, kde my dáme naše produkty, hlavne autá, a oni budú za to našu reklamu vysielať. Po niekoľkých jednaniach s pani Silviou Volzovou a Pavlom Ruskom sa nám podarilo dotiahnuť to do úspešného konca.“

Rusko však časom začal trpieť šéfovskými maniermi. Miriam Žiaková, ktorá v tých časoch pracovala v Markíze ako redaktorka spravodajstva, to potvrdzuje (aktuality.sk): „Na jednej strane bol nepochybne dobrým manažérom, ktorý vybudoval úspešnú televíziu, ktorá v tom čase nemala žiadnu konkurenciu na trhu. Bol veľmi dôsledný a pracovitý. Na druhej strane sa s ním veľmi ťažko komunikovalo pre jeho zložitú povahu. Občas nemal problém byť aj vulgárny a vyjadrovať sa nevhodne, bez ohľadu na to, či sa rozprával s mužom, ženou, podriadeným alebo seberovným.“

V priestoroch TV Markíza volal ženy „medvedíkmi“ a mužov „muflónikmi“. Asi preto, že si pri ich množstve mená všetkých nepamätal. Pokiaľ išlo o „medvedíkov“, Rusko bol vraj pri ich výbere taký dôsledný, že podľa týždenníka Slovenka „niektoré moderátorky prechádzajú jeho osobným konkurzom“.

Mal len šťastie, že u nás ženy neskočili na kampaň zamrežovaného MajTú, takže detaily ostanú zrejme milosrdne zabudnuté. A jeho bývalá žena nad tým už dávno mávla rukou.

Na Ruskov cynizmus sa rozpamätal aj herec Ľubo Gregor. Z televízie vraj Rusko vyhodil rozvedenú redaktorku s dvoma deťmi len pre akúsi „banálnu blbosť“. V dokumente televízie VTV z roku 1999 jeho vtedajší spoločník Gregor hovorí: „Nemilosrdne, bez citu. Hovoril som mu, veď to je matka dvoch detí, ona ich živí.“

Vraj si svoju suverenitu potvrdzoval aj tým, že rád hostil vo vychytených bratislavských reštauráciách veľkú spoločnosť svojich vtedajších pochlebovačov, a potom nezaplatil. Mali byť radi, že sa u nich mal dobre?

A keď bol majiteľ veľmi neodbytný, vraj mu sľúbil reklamu, ktorej sa dotyčný nikdy nedočkal. Možno to patrí k jednej z „urban legends“ tej doby, ktorú nevieme potvrdiť. Zato poznám autentický príbeh divadelného impresária, ktorý sa s Ruskom dohodol na reklamnom plnení, čo sa nikdy neuskutočnilo.

Vďaka zmluve mohol tento prehrešok proti dobrým mravom v obchodnom styku dať na súd a, čuduj sa svete, ten pomerne rýchlo (po roku a pol) rozhodol po právu, teda v jeho prospech.

Len čo vyšiel zo súdnej siene s prísľubom solídneho vyrovnania vo výške takmer štvrť milióna korún (cca 8 000 eur), zazvonil mu mobil. Volal Pavol Rusko osobne. Pogratuloval mu k úspechu v súdnom spore a zároveň pripomenul svojmu obchodnému partnerovi, že ak bude trvať na vyplatení tých vysúdených peňazí, tak ich aj tak nikdy neuvidí.

Ale ak na ne zabudne, Markíza mu to vynahradí v reklamných časoch. Ten divadelný impresário pochopil a súhlasil, že bude odškodnený takýmto mediálnym barterom. A tak tie vysúdené peniaze nikdy nevidel, no a reklamu ako náhradu za ne tiež nie. Ešte mu pribudla škoda za vyplatenie právnikov. Taký bol Pavol Rusko.

Markíza vstupuje do politiky

Príklad Ruskových momentálnych, spontánnych rozhodnutí uvádza Mária Vaškovičová, iniciátorka ocenenia Krištáľové krídlo, vo svojej knihe Sny premenené na hodnoty: „Na historicky prvý scenár som oslovila pána Ľubomíra Feldeka, a on na moju veľkú radosť súhlasil. To mi otvorilo dvere na rokovanie s vtedajším riaditeľom televízie Markíza Pavlom Ruskom o možnosti vysielania prenosu. Bohužiaľ, odišla som s dlhým nosom, pretože Rusko tvrdil, že majú vlastný, lepší námet a vraj by som ho mohla financovať zo zdrojov Krištáľového krídla. Neostávalo mi nič iné, len osloviť verejnoprávnu televíziu. Stretla som sa teda s Igorom Kubišom, ktorý o projekt prejavil záujem, a onedlho sme podpísali zmluvu. Tri dni pred začiatkom prenosu mi však volali z vedenia televízie, že im nevyhovuje jedno meno v nomináciách, a ak ho nevymením, odstupujú od zmluvy. Túto podmienku som, samozrejme, nemohla prijať. Odhodlala som sa teda zájsť ešte raz za Pavlom Ruskom do Markízy. Ukázal sa ako špičkový manažér a stratég. Privolil, že galavečer odvysielajú, no cena za túto službu pre mňa nebola jednoduchá. V hlavnom večernom spravodajstve som mala rozpovedať story so Slovenskou televíziou. V tom období mali televízie medzi sebou napäté vzťahy a toto Ruskovi výrazne prihralo body v jeho prospech“.

Všetky publikované ukážky z knihy nájdete > tu

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu