Pavol Rusko a TV Markíza: Vzostup a pády televízneho magnáta (3. ukážka z knihy)

Založenie prvej a dodnes najúspešnejšej komerčnej televíznej stanice na Slovensku je taký dramatický príbeh, že sa stal v týchto dňoch súčasťou knihy Gustáva Murína Dvojhra bez pravidiel – Pavol Rusko vs Marián Kočner. Ukážky z knihy uvádzame s povolením autora i vydavateľstva Marenčin PT.

Rusko pred voľbami mieša karty

Mečiarovci logicky očakávali Ruskovu vďačnosť, alebo aspoň lojalitu, ale tej sa nedočkali. Ruskova Markíza sa stáva opozíciou voči mečiarovskej STV a ponúka opačné pohľady na politickú scénu.

Pred kľúčovými voľbami na jeseň 1998 sa Markíza netají podporou SDK s jej volebným lídrom Mikulášom Dzurindom. Veď to bol Pavol Rusko, kto v zákulisných rokovaniach presadil, aby sa práve Dzurinda stal hovorcom a neskôr aj lídrom hlavnej opozičnej sily – Slovenskej demokratickej koalície.

Že nie každý bol z týchto Ruskových nečakaných aktivít nadšený, dokladuje aj rozhovor s Vladimírom Palkom pre denník Postoj: „Verejnoprávna Slovenská televízia sa zmenila na úplne bezcharakternú dezinformačnú inštitúciu, ktorá bola ochotná odvysielať hocičo, aj úplne vymyslené obvinenia na opozičných politikov. Pripomeniem vystúpenia anonymných utajených svedkov, ktorí tvrdili, že prezidentovho syna unieslo KDH, ja som bol obvinený, že spolu s Jánom Čarnogurským a ďalšími zarábame veľké peniaze pašovaním obrazov, jednoducho úplné absurdnosti a výmysly…

Paradox je v tom, že jediným kontramédiom, ktoré malo vplyv na krajinu, bola televízia Markíza… Na jednej strane bol Mečiar a hlavné nebezpečenstvo pre krajinu, na strane druhej ľudia typu Pavla Ruska. To, že sa Markíza postavila proti Mečiarovi a na stranu opozície, nebolo od neho niečo nezištné… Už v roku 1997 sa snažil politicky usmerňovať opozíciu, najmä najsilnejšiu opozičnú stranu KDH.

V roku 1997 bolo krátko po straníckom súboji medzi Čarnogurským a Dzurindom. Mikuláš Dzurinda a Ivan Šimko prehrali a zmenili stratégiu, začali hovoriť o čo najširšej koalícii, ktorej by malo byť KDH členom.

Niektorí novinári otvárali otázku lídra, Markíza vystupovala proti Čarnogurskému a podporovala Dzurindu. Stretol som sa vtedy s Pavlom Ruskom a povedal som mu, že o personálnych veciach KDH môže rozhodovať iba KDH a nikto iný.

Spomínam si na jedno stretnutie Pavla Ruska s opozičnými politikmi ešte v roku 1997, keď Rusko navrhoval, aby sme sa vzdali straníckej suverenity v mediálnom zmysle. Chápal to tak, že vznikne nejaká koalícia a niekto iný, nie politici týchto strán, by mal rozhodovať o mediálnej stratégii týchto strán.

To sme, samozrejme, odmietli. Bolo to také neprijateľné, že každému dochádzalo, že s tým nemožno súhlasiť. Charakterizuje to však istú brutálnu priamočiarosť Pavla Ruska.“

Hoci karty sa snažil takto rozdávať Rusko, netušil, že túto jeho hru prebije karta, o ktorej síce vedel, ale dúfal, že je schovaná hlboko v rukáve jeho protivníkov. Schyľovalo sa k spektakulárnemu mariášu. A v hre bola samotná existencia televízie Markíza.

Útok na Markízu

V utorok 18. augusta 1998 sa v sídle televízie Markíza v Záhorskej Bystrici stalo niečo nepredstaviteľné. „Medzi deviatou a desiatou hodinou dopoludnia vystriedali vykravatovaných fešákov z Ruskovej strážnej služby Noble Day drsnejšie typy v rifliach, maskáčoch a slnečných okuliaroch,“ popísal pre médiá situáciu Róbert Čulen, vtedajší šéf spravodajstva Markízy.

Ešte víkend predtým Rusko veľkoryso oslavoval tretie výročie svojho úspešného televízneho podnikania Dňom otvorených dverí, za veľkej účasti vďačných divákov, prilákaných bohatým programom. A odrazu šéf Markízy uteká v obave o svoj život do zahraničia. Azyl našiel v moravskom Mikulove.

Kým sa hrubokrkým útočníkom podarilo obsadiť vysielacie štúdio, stihli sa v ňom zatvoriť redaktori Stanislav Pavlík a Anna Ghannamová. Vstúpili do živého vysielania a celému národu oznámili, že demokracia, sloboda a Markíza sú v ohrození, pretože ju obsadila mafia.

V tom mali pravdu, pešiakmi tejto dramatickej udalosti boli naozaj príslušníci vtedy najväčšej mafiánskej bandy na Slovensku – sýkorovcov. Viedol ich Peter Čongrády, prezývaný Čongi, jeden z pobočníkov bossa Lališa, s prezývkou Kýbel.

Ruskov blízky spolupracovník, herec Ľubo Gregor, sa o tejto nečakanej dráme dozvedá z telefonátu, ktorý ale niečo preruší. O pol hodinu volá už Rusko osobne a tvrdí, že je opretý o stenu a pri hlave má samopal.

Gregor je práve na dovolenke na Sicílii, ale nezaváha a ponáhľa sa do Bratislavy. Po rokoch spomína (Nový Čas): „Paľa som v televízii nenašiel, v jeho kancelárii sedeli Kočner s Ághom. Fajčili, na stole mali pivo a pod oknom stál chlapík s bejzbalovou palicou. Rusko zmizol. Prišiel pre mňa čierny bavorák, ktorý ma odviezol cez hranice do Mikulova. Tam sa Paľo schoval pred (Kočnerovým a Ághovým) Gamatexom a rodinu nechal v Bratislave…“

Rusko neskôr verejne tvrdil, že bol ohrozovaný až tak, že ho prepadli v kancelárii mafiáni a chvíľu mal samopal pri hlave. K násilnostiam a ani ich náznaku však nedošlo. Rusko všetko zdramatizoval, aby prekryl fakt, že ho dobehla jeho vlastná, nečistá minulosť.

„…Predstavitelia spoločnosti Gamatex, Marián Kočner a Štefan Ágh, včera prišli s vlastnou súkromnou bezpečnostnou službou do priestorov Markízy, aby oznámili jej generálnemu riaditeľovi Pavlovi Ruskovi, že na základe rozhodnutia súdu už nie je oprávnený vykonávať žiadne právne úkony v mene televíznej spoločnosti, a stratil v nej vlastnícke práva. Počul som také reči, že tu držíme pána Ruska za zatvorenými dverami pod hlavňou nabitej pištole. Nič také sa nestalo. My sme sem prišli so spoločnosťou Gamatex, vysvetlili sme bezpečnostnej službe, ktorá chráni objekty Markízy, že sme sem prišli na základe rozhodnutia súdu a k žiadnym násilnostiam nedošlo,“ komentoval situáciu pre SME jeden z vedenia súkromnej bezpečnostnej služby, ktorou sa sýkorky kryli.

Prečo práve takto?

V tomto prípade môžeme názorne ukázať na zámenu toho, ČO sa stalo, tým, AKO sa to stalo. Pretože, ak by sa na scéne neobjavili mafiáni, ale do Ruskovej kancelárie by vstúpili len Kočner, Ágh a Pohanka, všetko by bolo inak.

Mali totiž v rukách právoplatné súdne rozhodnutie, že Kočnerova a Ághova spoločnosť Gamatex je už štyri dni 51-percentným podielnikom v Markíze. Pohankova pohľadávka sa totiž aj s úrokmi rozrástla na 80 miliónov korún (2,6 milióna eur).

A rovnocenná spolumajiteľka Sylvia Volzová tento nárok potvrdila. Kočner tak právne získal rozhodujúci vplyv v Slovenskej televíznej spoločnosti, ktorá spolu s americkou spoločnosťou CME prevádzkovala televíziu.

Rusko sa, ako väčšina podvodníkov, do poslednej chvíle tváril ako suverén, aby vzápätí pustil do gatí a ušiel pred vlastnou zodpovednosťou.

Právne jasnú vec skomplikoval práve ten „útok na Markízu“ v ruskom štýle. Mafiánska skupina „sýkorovci“ pod hlavičkou Detektívnej kancelárie Františka Borbélyho (ktorý je už medzičasom odsúdený ako pobočník mafiánskeho bossa Lališa na smiešnych sedem rokov za mrežami) boli na verejnosti príliš známi a správali sa ako amatéri.

Kočner sa to po rokoch pokúšal zľahčovať, keď v roku 2006 pre aktualne.sk povedal, že na obsadenie televízie Markíza si najal firmu Petra Čongrádyho (SME): „My sme ho nezamestnávali, ale najali sme si ho na zabezpečenie ochrany. Ale v tom čase bolo v Bratislave možno päť až šesť súkromných bezpečnostných služieb.“

V skutočnosti Čongrády len velil obsadzovaniu Markízy z poverenia DKFB. Aj toto tvrdenie neskôr Kočner poprel (SME): „Čongrády nikdy nerobil ochranku pri obsadení Markízy.“ Faktom ostáva, že Čongiho mnohí videli, ako aktívne riadi útok na Markízu.

Sám Rusko k tomu povedal: „Mne kedysi prišiel Jano Slota povedať – chcú ti zobrať Markízu. Tri dni predtým, ako sa to stalo. Neveril som mu. A o tri dni ma vyhodil Čongi aj s celou bandou kočnerovcov.“

Televízna moderátorka, ktorá vtedy zastupovala „chýbajúceho“ šéfa, to pre periodikum Slovo komentovala slovami: „…ak bol pán Kočner presvedčený o svojej pravde a sile právneho dokumentu, s ktorým do Markízy prišiel, prečo k svojmu príchodu potreboval ‚Sýkorove siroty‘? Vari si nemyslel, že ich budeme považovať za nevinnú bezpečnostnú službu… Účasť sýkorovcov v predvolebnom čase v najsledovanejšom médiu rozuzleniu nepridala…“

A nezabudnime na Ruskovu verziu (SME): „Treba si uvedomiť, že celé slovenské podsvetie sa dohodlo, že sa pokúsi získať Markízu. Vtrhli do televízie bez môjho vedomia, žiadali odo mňa stovky miliónov. My sme sa pokúšali dovolať policajnej ochrany, všetci sa na nás vykašľali. Museli sme teda hľadať niekoho, kto by zabránil silovému riešeniu sporu. Niekoho, kto by podsvetie presvedčil, že ak sa nám niečo stane, bude nás mať kto pomstiť. To bola vtedy jediná vec, ktorej oni rozumeli.“

Ak by Kočner s Ághom prišli radšej s advokátom, než s hrubokrkými, mnohé by bolo inak. Najmä ak mali na svojej strane Volzovú, ku ktorej sa (na veľké rozčarovanie Ruska) pridal čoskoro aj Gregor.

Nemohla byť väčšia hlúposť, než rozrážať nasilu dvere do tak silnej mediálnej centrály, ktorej osadenstvo (nech si o Ruskovi mysleli čokoľvek) to nevyhnutne muselo najskôr len vystrašiť a potom prinútiť k odporu.

Veď odrazu nebojovali za Ruska, ale za vlastnú profesionálnu budúcnosť. Aká by sa im asi črtala s mafiánmi za krkom? A tak sa Ruskovo zlyhanie zvrtlo odrazu na politický zápas o úplne iné hodnoty.

Z podvodníka Ruska sa stal razom hrdina, a z právneho sporu boj o záchranu slobody médií. Veľmi to pripomínalo volanie Českého rozhlasu pri Pražskom povstaní na konci II. svetovej vojny. Agresori nepochopili, že aj slovo je zbraň. Najmä, ak ho môže počuť celý národ.

Všetky publikované ukážky z knihy nájdete > tu

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu