Pavol Rusko a TV Markíza: Vzostup a pády televízneho magnáta (4. ukážka z knihy)

Založenie prvej a dodnes najúspešnejšej komerčnej televíznej stanice na Slovensku je taký dramatický príbeh, že sa stal v týchto dňoch súčasťou knihy Gustáva Murína Dvojhra bez pravidiel – Pavol Rusko vs Marián Kočner. Ukážky z knihy uvádzame s povolením autora i vydavateľstva Marenčin PT.

Útok hlúpym omylom

Kočner s Ághom čelili odrazu dvom zásadným slabostiam – o samotnom útoku nerozhodovali, a vlastne ani nevedeli, čo s televíziou po jej obsadení. Veď Kočner nemohol mať záujem o samotnú televíziu, ale len o speňaženie jasnej pohľadávky.

Do pôvodne jasného sporu sa však zamiešali iní. Lexova SIS zavetrila šancu, keďže sa tu odrazu naskytla príležitosť zabiť dve muchy jednou ranou. Jednak sa pomstiť „zradcovi“ Ruskovi, a tiež v predvolebnom boji na svoju stranu buď celkom získať, alebo aspoň umlčať mimoriadne vplyvnú televíznu stanicu.

To by ale nebol Ivan Lexa, keby sa nesprával ako slon v porceláne – veď rozmery na to vtedy mal. Mečiar si ho vydržiaval na špinavé práce, hoci sa Lexa nevyznal v práci tajných služieb a nedokázal domyslieť následky svojich amatérskych činov.

Zato bol ale schopný všetkého, a to sa Mečiarovi hodilo. Bol tu ale ešte tretí do mariášu. Jaroslav Svěchota, Lexov námestník a istú dobu aj Mečiarov dôverník, bol podľa zverejnených informácií riadiacou spojkou medzi SIS a mafiánmi.

O Kočnerovej „kulehe“ (triku, ako zarobiť), samozrejme, vedel a ako profesionál si zrejme dokázal domyslieť následky akýchkoľvek násilných činov v prostredí média, ktoré vysiela fakticky nepretržite.

Robil s mafiánmi tajne aj kšefty, a teda mu nebolo proti srsti aj niečo zarobiť. Ale žeby sa len kvôli tomu odhodlal prezradiť Lexov plán akurát Ruskovi – to je odvážna hypotéza.

Faktom ale je, že pri šetrení úniku informácií zo SIS, spravodajskí dôstojníci 52. Oddelenia zistili, že Ruskovi cenné informácie za prijateľnú sumu 2 miliónov korún (cca 66 300 eur) predal cez sprostredkovateľa sám námestník riaditeľa SIS Jaroslav Svěchota. Teda ich nadriadený!

Kočnerovi, nech je, aký je, sa do to priameho útoku na Markízu nechcelo, lebo tušil problémy. A hlavne s tajnou službou nie sú nikdy dobré kšefty. Raz sa im vydáte do rúk a netušíte, ako skončíte.

Najmä, ak je vedená takým amatérom, ako bol Lexa. Preto Kočner odmietol vydať pokyn na obsadenie Markízy. Ibaže tu zapracoval ďalší hráč. Pomerne čerstvý a veľmi ambiciózny nástupca zakladateľa mafiánskej bandy Petra Sýkoru, menom Lališ, s prezývkou Kýbel.

Ten zavetril šancu na veľký a hlavne dlhodobý kšeft. Robiť ochranku Markíze oficiálne, a pritom ju dojiť neoficiálne – tomu predsa nemohol odolať. A tak rozhodol, že „sýkorky“ prostredníctvom svojej bezpečnostnej služby, televíziu predsa len obsadia.

„Neberte nám Markízu!“

Tak vypukla najskôr revolta redaktorov a zamestnancov, ktorá postupne prerástla do masového protestu. A ten, čo pred Ruskom opozíciu najviac varoval, bol na mieste prvý. Takto o tom po rokoch prehovoril pre denník Postoj Vladimír Palko:

„…´zachraňovanie´ Markízy bola viacrozmerná udalosť. Politici, ktorí tam vtedy išli, neriešili majetkové spory. Bolo pár dní pred voľbami a Mečiar sa snažil tutlať zločiny, ktoré sa stali počas jeho vlády, napríklad vďaka udeleniu amnestií. Slovenská televízia bola jeho dezinformačným nástrojom. Hrozilo, že Markíza, ktorá bola protipólom, prestane vysielať. Tomu sa opozícia postavila a to bol ich záujem, o to išlo na mítingu. Ruskovo aktuálne obvinenie na veci nič nemení.

Mimochodom, tiež je to milý paradox, na ten míting som dorazil ako prvý z politikov. Pamätám si, ako to potešilo redaktorov Markízy. Oznámil som kolegom v strane, že napriek všetkému, čo o Ruskovi vieme, tam treba byť, pretože v tom momente nešlo o Ruska. Postupne prišli všetci politici.“

Tak ako víkend predtým prišli tisíce občanov s Markízou oslavovať, tak prišli za ňu aj bojovať. A program bol opäť pestrý, lebo šance sa chytili opoziční politici a pod egidou záchrany slobody slova a demokracie si celkom prirodzene vybavovali svoju predvolebnú kampaň.

Demonštrácia pred televíziou a vysielanie Markízy sa zmenili na veľký 48-hodinový happening. Okrem bežných ľudí a politikov prišli zabojovať aj umelci.

V rámci živých vstupov sa pri mikrofóne neustále striedali známe tváre, a čoskoro bolo jasné, že „okupanti“ morálne prehrali. Útok na Markízu sa neplánovane premenil na vítanú predvolebnú kampaň opozície. Pravý opak toho, čo plánoval Lexa pre Mečiara.

Rusko zháňa vojsko

To, že Rusko z boja ušiel a za sebou zanechal aj rodinu, mu na sympatiách nepridáva. Ale pod dojmom správ o úspešnej spontánnej obrane Markízy sa veľmi rýchlo spamätal. A opäť, typicky pre neho, nehľadal zmierlivé, ale násilné riešenie.

Peter Tóth vo svojej knihe Komando 52 uvádza detaily po obsadení sídla TV Markíza: „…Už dva dni po tejto udalosti sa za Kočnerom zastavil Milan E., prezývaný Sližo, zo skupiny podsvetia Eduarda Diniča…

Podľa Sližových slov mal Rusko Diničovi navrhnúť, že ak spacifikuje Kočnera, dá mu za to dva milióny… Potom Sližo vyrukoval s návrhom. ´Ak sa stiahneš, vytiahneme z Ruska tri milióny. Dva si necháme a jeden dáme tebe.´…“ Ibaže pohľadávka nebola na milión, ale päťdesiatnásobok. Tak sa nedohodli…

Dinič, podľa Tótha, posunul Ruska na svojho ukrajinského komplica, Ivana Ivanoviča Miška. Dinič s Miškom vraj mali vedľa seba vily vo francúzskom Saint-Tropez. Iná správa hovorí, že Miško sa ukrýval priamo v Diničovej vile, a po násilnej smrti Diniča si ju privlastnil.

K najsilnejšiemu ukrajinskému gangu u nás, vedenému Ivanom Ivanovičom Miškom, mal údajne blízko aj Jozef Majský. Patril, podobne ako Rusko, k tým, čo sa dostali k plnému válovu vďaka Mečiarovi, ale časom sa mu otočili chrbtom.

A aj Majský sa v dôležitých sporoch obracal na mafiu. Podľa knihy Petra Tótha Komando 52 mal mafiánsky boss Sýkora dostať zákazku od SIS (tlmočenú zrejme Svěchotom), aby zabili z pomsty za „zradu“ práve tohto jedného z prvých miliardárov, Jozefa Majského.

Ten sa to vraj dozvedel a pozval si Sýkoru na debatu s jasným odkazom: „Ty máš 150 vojakov, ja mám 400. Ak sa začneme strieľať, kto nakoniec vyhrá?“ Sýkora potom objednávku vraždy zrušil.

Ak sa Rusko zháňal po vojsku, ktorým znovu dobyje svoju Markízu, Majský mu mohol voľbu ukrajinského gangu, vedeného bossom Miškovom, len odobriť…

V auguste 1998 Pavol Rusko pre týždenník Domino fórum dokonca potvrdil, že v spore o vlastnícke práva v televízii Markíza sa musel dohodnúť s mafiou: „A čo som sa mal obrátiť na opozíciu? V tomto štáte sa musím dohodnúť s podsvetím. Nič iné mi neostáva.“

A ako to už býva, časom si to rozmyslel a o svojej ochranke začal tvrdiť, že sú to poctiví a čestní chlapci, čo sa asi prihlásili Ruskovi na inzerát, lebo majú radi slobodu slova a demokraciu.

Dokument vtedajšej televíznej stanice VTV konštatoval, že s riaditeľom TV Markíza Pavlom Ruskom a s jeho ochrankou nie je niečo v poriadku. Minister vnútra Pittner vyhlásil, že mali pozoruhodný ukrajinský prízvuk.

Rusko sa v roku 1998 zaprisaháva, že v jeho malej armáde sú len Slováci. V roku 1999 otvoreným listom v denníku Národná obroda, ktorý vtedy ovládal, protestuje proti vyhláseniu toho istého ministra tvrdením, že „…nedá sa povedať, že celá ochranka pána Ruska pozostáva z mafiánov“.

A o dva roky sám pre Nový Čas odpovie na otázku, či sa dobre pozná s Miškom, ktorého ten istý minister označil za bossa ukrajinskej mafie: „Bol kontaktnou osobou ľudí, ktorých sme požiadali o pomoc v čase, keď bolo treba v kauze Markíza vylúčiť silové riešenie konfliktu. Tí ľudia, ktorí tu z Ukrajiny boli, to nebola žiadna tlupa gaunerov…“

A inde upresnil: „Viem, že takto pracovali aj pre iných podnikateľov v krajinách EÚ, ktorí sa dostali do problémov. Išlo o psychologickú zbraň, na tom sme to celé stavali.“

Staré slovenské porekadlo hovorí „Reči sa hovoria a chlieb sa je“. Nová Ruskova ochranka na reči nedala. Títo chlapci sa s ničím veľmi nehrali. Začalo sa otvorene hovoriť, že sa bude strieľať a že na uliciach Bratislavy vypukne vojna.

A boli dôslední – pri obsadzovaní Markízy si totiž Čongi privlastnil ako trofej Ruskove služobné Audi A8. Ale len dovtedy, kým nenastúpili Ukrajinci. Našli si Čongiho, zastavili ho na Dolnozemskej ulici, vyložili z auta, a to vrátili Ruskovi.

Vtedy vládli na Slovensku metódy Divokého východu. A mimochodom, jedného z nových Ruskových ochrankárov našli v aute pred bytovkou, kde vtedy Rusko býval, ráno už tuhého. Malo to byť varovanie, že ani táto ochrana mu proti odhodlanému súperovi nepomôže?

Všetky publikované ukážky z knihy nájdete > tu

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu