Pavol Rusko a TV Markíza: Vzostup a pády televízneho magnáta (5. ukážka z knihy)

Založenie prvej a dodnes najúspešnejšej komerčnej televíznej stanice na Slovensku je taký dramatický príbeh, že sa stal v týchto dňoch súčasťou knihy Gustáva Murína Dvojhra bez pravidiel – Pavol Rusko vs Marián Kočner. Ukážky z knihy uvádzame s povolením autora i vydavateľstva Marenčin PT.

Vylúčenie silového riešenia

Šéf ukrajinskej mafie na Slovensku, Miško, dokázal zakrátko zorganizovať naozaj profesionálnu ochranku. Boli to veteráni z Afganistanu a ďalších vojnových konfliktov po rozpade Sovietskeho zväzu.

Mali bojovú aj spravodajskú zložku. Z tejto štruktúry bola viditeľná iba tá tretia – osôbka. Ako píše Peter Tóth v už zmienenej knihe, sprievod Pavla Ruska vždy pozostával z troch áut. V každom z dvoch vozidiel, ktoré jazdili pred a za Ruskom, sedeli vždy traja Rusi a jeden Slovák.

Každé auto bolo vyzbrojené štyrmi pištoľami, ktoré boli oficiálne evidované na slovenského člena ochranky. Rusi mali veľmi striktné bezpečnostné pravidlá a od svojho klienta vyžadovali, aby ich rešpektoval.

Keď Rusko nedodržal ich pokyny a vystúpil z výťahu skôr než jeho ochranca, dostal facku, aby si zapamätal, že ak chce prežiť, musí byť disciplinovaný.

Paradoxne, Ruskovi o život vôbec nešlo. Veď Kočner mohol dostať svoje peniaze len od živého šéfa Markízy. A tak, keď sa Lališ dozvedel, kde sa Rusko skrýva, poslal tam vraj svojich ľudí nie preto, aby ho zlikvidovali, ale aby dávali pozor, nech sa mu naopak nič nestane.

V pozadí totiž stále prebiehali rokovania. Bolo jasné, že Rusko nemá šancu vrátiť sa do Markízy, ak sa s Kočnerom nedohodne. Preto aj zakrátko prebehla v markízáckej reštaurácii Fajn tlačová beseda, kde obidvaja upokojovali verejnosť, že spor vyriešia bez násilia.

Kočner do vysielania nezasahoval, hoci právo by na to mal. Jeho záujmy obhajoval pôvodne Ruskov vedúci spravodajstva Robert Čulen, ktorý neskôr napísal o kauze knihu. Na svojej strane mal Kočner, okrem Volzovej a Gregora, aj viacerých redaktorov, ktorí rozpoznali Ruskove prešľapy.

Jeho spočiatku najbližší spolupracovník Gregor to vyjadril slovami: „Jeho správanie, kúsanie nechtov, jeho tiky, jeho spontánne grganie a zívanie na top manažmentoch. Áno, na topmanažmentoch grgal, kýchal do ruky, kapesník on nepoznal… S jeho asistentkou narábal ako s handrou. On nosil texasky a bundy, a keď prišiel do Markízy, zakázal texasky a bundy“.

Na druhej strane tu bol tlak verejnosti. Okrem opozičných politikov a umelcov tomu významne napomáhal aj František Mojžiš (z knihy František Mojžiš a DRUKOS proti mafii):

„Bolo pochopiteľné, že úspešnej Markízy sa chcel zmocniť kdekto. Na čele Markízy stál dobrodruh, ktorý ako by sa zrodil len preto, aby Markízu stvoril. Bezzásadovosťou svojho myslenia a konania však podhodil všetkým záujemcom o Markízu veľa patrónov. Rusko si myslel, že je majster sveta a okolia, bol arogantný, nectil právo, zmluvy a dohody. Bolo otázkou času, kedy boj o Markízu a cez ňu aj o duše ľudu začne.

My v DRUKOS-e sme sa pridali na obranu TV Markíza tým, že každý deň cez obed mali všetky naše prevádzky hodinový štrajk. Autá našej firmy cez obed jazdili po všetkých mestách, kde sme mali prevádzky.

Trúbili a boli ozdobené trikolórami, slovenskými vlajkami a nápisom ´Štrajk za demokraciu´. Pravdaže, to upútalo pozornosť Slovenska. Nebýva často, aby majitelia úspešnej firmy iniciovali vo svojej vlastnej firme štrajk. Že to dačo stálo?

Nuž určite. No omnoho menej, ako keby sa to nechalo tak. Marián Kočner, ktorý možno chcel získať Markízu pre nejaký svoj kšeft, napríklad so SIS, či inými orgánmi štátu, by bol možno úspešný, a Slovensko by išlo kdesi do záhuby.

Situácia ma tak naštvala, že keď prišiel o tom robiť so mnou redaktor z Markízy rozhovor pre hlavné správy a aj pre veľkoplošnú obrazovku na veľkej demonštrácii na záchranu Markízy, išlo to za mňa spontánne.

Moje úprimné a silné slová povzbudili nielen už aj tak nabudených redaktorov a demonštrantov, ale aj anonyma, ktorý mi veľmi povzbudzujúco napísal, že si to odskáčem.“

Kde bola SIS?

Pozornejší a veci znalý pozorovateľ si vtedy musel položiť túto otázku. Veď Lexovi tajní vyprovokovali nezmyselný akt agresie voči najsledovanejšej televízii na Slovensku. A odvtedy o nich nepočuť.

Pritom k zásahu vyzývaní boli. Čongi, a hlavne Lališ, sa domáhali u kontaktných dôstojníkov SIS, nech zakročia. Nebolo totiž nič ľahšie, ako Ruskových Ukrajincov vtedy úradne preklepnúť a vyhostiť. A hneď by bolo všetko inak.

Lenže SIS nezasiahla, a tak Ukrajinci postupne vyrovnávali silu „sýkoriek“ a dokonca získavali navrch. A políciu Rusko nevolal, lebo sa nemal na čo odvolať. Markíza mu nepatrila.

V nastalej patovej situácii mali odrazu obe strany záujem nájsť riešenie. Situácia v Markíze sa upokojila 17. septembra 1998 na zásah Licenčnej rady. Aj potom sa však Rusko a Kočner pohybovali iba v sprievode početných ochraniek.

Ruskovi to zjavne robilo dobre, a až neskoro zistil, že mať po rusky hovoriacich bodyguardov nemusí byť v konečnom súčte výhra.

Dňa 8. októbra 1998 vo Fajn-klube rokovali Kočner, Volzová a Gregor. Nešlo teda o likvidáciu Markízy, ale o odstránenie Ruska, ktorého maniere už viacerým v televízii liezli krkom. Ale tí traja na žiadne prevádzkyschopné riešenie zjavne neprišli.

A tak sa Rusko po krátkom čase vrátil do sídla televízie na čele komanda ukrajinských ochrankárov. Neskôr sa na účet Čongrádyho bojovníkov Rusko chválil slovami: „Ušli pred nami!“ Bola to typicky Ruskovská hyperbola.

V skutočnosti sa „sýkorky“ stiahli po ubezpečení, že Rusko sa vyplatí. Stálo ho to nielen výdavky na novú ochranku, ale Kočner z neho nakoniec vytiahol až okolo 100 miliónov korún (cca 3 milióny 319 tisíc eur), aby sa skončilo „obdobie neistoty“.

A to jediným právne schodným spôsobom – Rusko za tú sumu odkúpil v roku 2000 firmu Gamatex a jeho podiel na Markíze sa mu tak opäť dostal do rúk. Je otázne, kde Rusko zohnal tých 100 miliónov korún. Veď pred tými dramatickými udalosťami bol lakomý zaplatiť 5 miliónov, a odrazu musel zohnať dvadsaťnásobok.

Ukrajinskú ochranku, ktorá Kočnerových ľudí z televízie vytlačila, údajne aspoň na čas Ruskovi zaplatil minoritný vlastník CME. Rusko to potvrdil (SME.sk): „Dostali oveľa menej ako Kočner s Ághom, ale všetky tieto platby prešli zahraničím, a ja o nich veľa neviem.“

Rozhodnutie vo voľbách

Kauza s útokom na Markízu nahrala opozícii. Na protestoch verejnosti pred budovou Markízy sa zviditeľnili opoziční poslanci, Mikuláš Dzurinda a Robert Fico. Samotný Pavol Rusko sa zahral na mučeníka. Po urovnaní sporu s Kočnerom začala Markíza už otvorene propagovať opozičných politikov.

Na voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v dňoch 25. a 26. septembra 1998 sa aj vďaka tejto kauze zúčastnilo rekordných 84,24% voličov. Napriek tesnému víťazstvu HZDS vznikla nová vládna koalícia, SDK, SDĽ, SMK a SOP, ktorá získala ústavnú väčšinu a predsedom vlády sa stal Mikuláš Dzurinda.

Všetky publikované ukážky z knihy nájdete > tu

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu