Pavol Rusko a TV Markíza: Vzostup a pády televízneho magnáta (1. ukážka z knihy)

Založenie prvej a dodnes najúspešnejšej komerčnej televíznej stanice na Slovensku je taký dramatický príbeh, že sa stal v týchto dňoch súčasťou knihy Gustáva Murína Dvojhra bez pravidiel – Pavol Rusko vs Marián Kočner. Ukážky z knihy uvádzame s povolením autora i vydavateľstva Marenčin PT.

I.
Generálny riaditeľ a spolumajiteľ

Po voľbách v roku 1994 sa Mečiar vrátil druhýkrát do vlády a začal sa mstiť za svoje predošlé odvolanie. Tak vznikla horúca parlamentná noc, keď jeho čerstvo nastúpení poslanci odvolávali každého štátneho funkcionára, na ktorého si spomenuli. O prvej súkromnej televízii bolo vopred rozhodnuté, lebo Mečiarom ovládaní poslanci hlasovali s prísnou disciplínou. Nie ako tí predošlí. A kto nehlasoval, ako chcel Mufti, letel…

Podľa na YouTube dosiahnuteľného dokumentu televízie VTV, neskôr vzniknutej a čoskoro aj zaniknutej konkurencie TV Markíza, k licencii na vysielanie TV Markíza sa Rusko dostal s aktívnou podporou HZDS. Došlo to tak ďaleko, že Rada pre rozhlasové a televízne vysielane SR, ktorá nebola ochotná pre neplatnú dokumentáciu licenciu Ruskovi udeliť, bola parlamentom odvolaná.

Ale Rusko sa poistil. Zašiel za Silošom Pohankom, ktorý vtedy vlastnil najlepšie vybavené štúdio, a zaistil si, aby sa Pohankove ESPE o licenciu ani len nepokúšalo. Za to Pohankovi sľúbil, že bude mať v Ruskovej Markíze dlhodobo isté zákazky. Podpísali aj zmluvu, ktorej nedodržanie malo byť sankcionované pokutou 50 miliónov korún. Siloš Pohanka na revanš pomáhal aj pri lobovaní v novom parlamente, napríklad, keď oslovili Jána Slotu, predsedu vládnej strany SNS.

Licenciu mal teda Rusko istú. Len peniaze mu chýbali. Podľa Gabriely Rothmayerovej mu rozhodujúci kontakt našiel Ľuboš Jurík, kancelár šéfa parlamentu Ivana Gašparoviča. Jurík bol spisovateľ, ale tiež úspešný novinár s dobrými kontaktmi na zahraničie. Známa je jeho kniha rozhovorov s výberom vtedy svetoznámych amerických spisovateľov.

A riešenie nakoniec aj prišlo z USA. Americký podnikateľ Ronald S. Lauder vycítil šance veľkého mediálneho trhu, ktorý sa v strednej a východnej Európe otváral, a založil práve v roku 1994 nadnárodný mediálny koncern CME (Central European Media Enterprises). Začal veľmi úspešne vo februári 1994 spustením prvej českej súkromnej televízie Nova, ktorú viedol Vladimír Železný.

CME ovládla trh v šiestich krajinách strednej a východnej Európy s potenciálom viac ako 50 miliónov divákov. Lauderov biznis-plán bol krištáľovo jednoduchý. Nakúpil staré osvedčené americké televízne seriály a vedel, že diváci post-komunistických krajín sa ich nebudú vedieť nabažiť. Kúpil lacno, predal draho a opakovane.

Televízia Nova sa stala príkladom, keď licenciu získala skupina intelektuálov s naivnými ambíciami, od ktorých ich šikovný Železný čoskoro odhovoril a dobre vyplatil. Na Slovensku teda Rusko už nemusel nič objavovať. Sprostredkovateľom kapitálu sa podľa Gregora mala stať emigrantka Sylvia Volzová (N. Čas): „Jej muž bol významný profesor z Bavorska, ktorého najlepší kamarát bol riaditeľ najväčšej nemeckej štátnej banky“.

Tu pamäť pána Gregora mierne zlyháva. Podľa svedectva novinára Ľuboša Juríka profesor Volz z Heidelbergu bol dokonca bratom prezidenta Deutche Bank. O to ľahšie sa rokovalo. Volzovci sa totiž po roku 1989 vrátili na čas do Bratislavy a spriatelili sa s Ľubošom Juríkom a jeho rodinou. Takže Gregor s Ruskom dostali dobrý tip a zároveň ich Jurík úspešne odporúčal Gašparovičovi.

V spoločnosti Markíza Slovakia s. r. o. sa Rusko a Volzová na začiatku delia rovným dielom o jej 51-percentný majetkový podiel. Z Ruskovho podielu má mať Gregor 15 percent. Zvyšných 49 percent získava CME. Tá prináša aj kapitál, ohromujúcu jednu miliardu korún (cca 33 150 000 eur), a aj kompletné zaškolenie pracovníkov televízie. Rusko, ako generálny riaditeľ a spolumajiteľ, nemusí nič vymýšľať, stačí keď sa dôsledne riadi inštruktážou CME. A to má okamžitý úspech.

Rusko ako vymenený

Sú také chvíle v ľudskom živote, keď sa zdá, akoby danému jedincovi pomáhali všetci svätí. Rusko je aktívny, ako nikdy predtým, a úspešný, ako nikdy potom. Trpezlivo a vytrvalo stavia televíziu doslova na zelenej lúke, na okraji Záhorskej Bystrice.

Dáva dokopy štúdiá a ich technické zázemie. Vyberá si vhodných ľudí na niečo, čo nikto z nich predtým nerobil. Mimochodom, manželka pána generálneho riaditeľa a pôvodne televízna hlásateľka, Viera Rusková, sa stáva šéfkou spravodajstva. Rusko v tom rodinkárstve nevidí problém (SME):

„Je profesionálka, ktorú dnes rešpektuje celá redakcia. Jej šéfovanie vnímame ako dočasnú záležitosť, kým nenájdeme vlastného šéfredaktora.“ A nenašiel ho celé roky, až kým sa nedal na politiku a svoju ženu na to zlákal tiež.

Ľubo Gregor šéfuje Centru umeleckej tvorby. Štýl moderovania je celkom nový, výber tém reportáží a ich spracovanie má presne určenú partitúru. Rusko sa vyhne predčasným a nikdy nekončiacim oslavám na rozdiel od mečiarovských privatizérov filmových štúdií Koliba, ktorí vraj nevytriezveli ani týždeň potom, čo ich získali. Je trpezlivý, zodpovedný, cieľavedomý.

A svoju úlohu splní vzorne. So svojimi novými podriadenými zvládne vysielanie naslepo „do steny“, a štart novej televízie pripraví najlepšie, ako sa len dá. Takmer dvojročná námaha sa dočkala neprehliadnuteľnej odmeny.

Markíza valcuje televízny trh

TV Markíza začína vysielať 31. augusta 1996. Už o rok neskôr má podľa vtedajších prieskumov 33-percentnú priemernú sledovanosť Televíznych novín. STV si udržala s ich Novinami 28,43 percenta. Podľa výsledkov spoločnosti Visio má Markíza 47-percentný podiel na trhu.

STV spadla zo 40-percentného podielu na 20,5 percenta. Podiely sa pre Markízu stále zvyšujú, veď je reklamnou jednotkou na mediálnom trhu. Bolo by zaujímavé pozastaviť sa podrobnejšie pri tomto požehnaní, ale aj dileme novej doby.

Vznikajú stovky a tisíce nových firiem, kde-kto chce mať reklamu v úspešnom médiu. Horšie je to s platením. Taký prestížny časopis ako Playboy na to začiatkom roka 1995 doplatí a jeho česko-slovenská verzia krachuje. Vedenie sa márne pokúša vydolovať peniaze za už publikovanú reklamu, podnikavci neplatia a vydavateľstvo časopisu Playboy to pochová.

Ak len tento akútny problém tej doby Pavol Rusko dokázal zvládnuť, tak klobúk dolu. Možno by tu jedno vysvetlenie bolo – berme to však ako hypotézu.

Mnohí dnešní zbohatlíci sa dostali k svojmu majetku na hrane zákona, viacerí za tou hranou. V tej dobe o tom čvirikali aj vrabce na strechách. A Rusko mal pod sebou rotu mladých a dravých redaktorov. Nebolo teda núdze o reportáže, ktoré by takýchto zbohatlíkov usvedčovali, či aspoň zneisteli.

Novinár Slovenskej televízie Pavol Jacz, vtedy nakrútil pre STV reportáž o tom, ako sa z veksláka Steinhübela stáva podozrivý privatizér a zbohatlík. A vzápätí dostáva za to Jacz od Steinhübela doslova po hube. Ale, aká náhoda, aký kontrast – práve privátna televízia, kde by mali mať takéto správy prednosť, je pozoruhodne krotká.

Keď sa ma kolegovia na výročnej konferencii Zväzu novinárov Fínska v Helsinkách v roku 2003 po mojej prednáške pýtali na tie divoké časy a úlohu médií v nich, až vtedy mi to došlo. Čo je výhodnejšie? Usvedčovať privatizérov a zbohatlíkov reportážami za cenu mnohých nepríjemnosti a zloby, alebo zarábať na ich neodvysielaní?

Veď pri tej druhej možnosti je odmena, vlastne mediálne výpalné, hneď poruke! Podozrivá firma rada zaplatí za reklamu, a ešte si aj robí dobré meno a vynaložené financie si môže dať do nákladov. Je to len hypozéza, ktorú som sa nikdy nepokúšal overovať. Jedno je však isté, Markíza v tej dobe s reklamami a platbami za ne ako jedno z mála médií problémy nemala. A to bola nepochybne Ruskova zásluha.

Všetky publikované ukážky z knihy nájdete > tu

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu