zdroj foto: karolsamuelcik.com

Nedávno vyšla v titule Hudobný život recenzia o debute Karola Samuelčíka. Kým v zahraničí ho chvália a označujú jeho debutové CD superlatívami, v rodnej krajine jeho interpretáciu označujú za akademickú a odborná hudobná obec sa len nečinne prizerá. Vyhovuje jej skôr sivý priemer alebo výnimočný talent medzinárodných rozmerov? Krutý boj medzi umelcami, alebo ako sa za talent a úspech na Slovensku trestá… Celá situácia je o to smutnejšia, že spomínaný odborný časopis Hudobný život vychádza v Hudobnom centre, ktoré je štátnou príspevkovou organizáciou, a teda dostáva dotácie z Ministerstva kultúry SR.

Karol Samuelčík je talentovaný slovenský gitarista, v súčasnosti je doktorandom na VŠMU pod vedením profesora Jozefa Zsapku, zakladateľa slovenskej gitarovej školy, celosvetovej kapacity či už v oblasti interpretačnej, pedagogickej alebo publikačnej.

Jeho žiak skončil štúdium klasickej gitary na VŠMU, pričom dostal najvyššiu poctu – Cenu rektora. Mladý nádejný interpret otváral aj tohtoročný gitarový festival J. K. Mertza, pričom vydal aj debutové CD. A práve to vzbudilo v slovenskej hudobnej obci búrlivú diskusiu, nakoľko v odbornom časopise Hudobný život bola publikovaná recenzia
neznámej autorky Zuzany Székelyovej.

Vetné konštrukcie a hodnotenia svedčia o tom, že dotyčná publicistka zjavne s písaním odborných článkov nemá bohaté skúsenosti, čo by bolo ospravedlniteľné, ak by sme to vysvetlili skutočnosťou, že časopis chce dať priestor aj mladým, začínajúcim autorom.

Ak sa však do článku začítate, zistíte, že Székelyová operuje s termínmi ako „páči sa mi, nepáči, som sklamaná“ a absolútny nonsens je, keď v recenzii tvrdí, že radšej by zniesla drobné chyby v interpretácii, keby hral interpret radostnejšie a spontánnejšie…

Čitateľ ostane naozaj zarazený, pretože hodnotiť interpretáciu európskej hudby a vysloviť takýto negatívny súd na základe mylného dojmu, vyvoláva množstvo otázok. Rovnako aj mnohé ďalšie vyjadrenia autorky Székelyovej – napríklad – „korektné tempo“ sú slovné spojenia, ktoré vyvolávajú dojem hrubého amaterizmu a nedostatočnej vzdelanosti v oblasti gitarovej interpretácie a európskej hudby vôbec, nielen autorky článku, ale aj členov redakcie odborného časopisu, ktorí bez redigovania publikovali v Hudobnom živote takéto bohapusté nezmysly (v tomto prípade zrejme skôr dôsledkom ľahostajnosti).

Slávnostný bonmot prichádza na záver, keď autorka síce píše o Samuelčíkovi, že je talentovaný, zároveň však jeho interpretáciu označuje za „akademickú“. Je to obľúbený prívlastok recenzentov, ak chcú niečo nudné a nevýrazné nazvať distingvovane, je však natoľko sprofanovaný, že všetci, ktorí recenzie čítajú, majú naň okamžitú alergickú reakciu.

V zahraničí superlatívy, na Slovensku zatracovaný

zdroj foto: karolsamuelcik.com

Pozreli sme sa preto na recenzie zahraničných recenzentov, interpretov a pedagógov, ktorí sú skutočne renomovaní a akonáhle vyslovíte ich meno, v gitarovom svete vzbudzujú rešpekt. Profesor József Eötvös ArtD. Pôsobí v maďarskej Liszt Ferenc Zeneművészeti Egyetem a je poprednou kapacitou, pričom Samuelčíkov debut zhodnotil nasledovnými slovami: „…Každý moment interpretácie je zrozumiteľne vedený, popritom nie akademicky, práve naopak, je plný vášne, citu a výpovednej hodnoty. …“

Nachádzame teda prvý rozpor a nemusíme ani vynaložiť veľa námahy, aby sme v dnešnom svete „dr. Googlu“ našli ďalšie vyjadrenia špičkových svetových umelcov, napríklad uruguajská gitaristka Cecilia Siqueira a brazílsky gitarista Fernando de Lima z Duo Siqueira Lima, o ktorých píšu chvály také médiá ako New York Times (Cecilia Siqueira, from Uruguay, and Fernando de Lima, from Brazil were more geographically diverse in pieces as finely detailed as a Fabergé egg.” The New York Times – January 21, 2014) sa na margo Samuelčíkovho debutu vyjadrili ešte pred publikovaním „nešťastnej“ recenzie, ktorá priam srší rétorickým ohňostrojom, takto:

„Počúvaním CD Karola Samuelčíka môžeme povedať, že je jeden z najexpresívnejších talentov jeho generácie. S veľkým technickým nadhľadom nás necháva zabudnúť na technické náročnosti diel, aby sme si mohli vychutnať plynulý a energetický hudobný prejav. Jeho interpretácia chráni estetický charakter každého skladateľa, podčiarkujúc brilantnosť, rozvinutosť a lyrickosť španielskej hudby, tak ako bohatú polyfóniu a hĺbku hudby Bacha.“

Záverom prajú celosvetovo uznávaní interpreti Karolovi Samuelčíkovi úspech. A tu je kameň úrazu. Evidentne nepoznajúc slovenské reálie, mu zo srdca želajú to najlepšie v obrovskej konkurencii gitaristov, nevediac, že úspech sa na Slovensku neodpúšťa, naopak, trestá sa zaň.

Ako inak si možno vysvetliť negatívne hodnotenia slovenskej recenzentky a chvály celosvetovo úspešných gitaristov? A príkladov by sa našlo mnoho ďalších… V zahraničí je náš interpret hodnotený superlatívami, na domácej pôde ostro kritizovaný…

Mlčanie nad zlato…

Oslovili sme preto aj šéfredaktora časopisu Hudobný život, aby vysvetlil publikovanie takejto prazvláštnej a najmä zaujatej recenzie a po niekoľkých týždňoch mlčania naša redakcia poslala ďalšiu žiadosť na zodpovedanie otázok, avšak redakcia ich opätovne prešla mlčaním.

Rovnako riaditeľ Hudobného centra Igor Valentovič nereagoval. Jediný, kto prisľúbil odpovede po oboznámení sa so situáciou, bol člen redakčnej rady Hudobného života, Vladimír Zvara. Následne namiesto prisľúbených odpovedí ostala namiesto svetla v tuneli tma a odpovedí sme sa nedočkali ani od neho.

Oslovili sme aj autorku recenzie Zuzanu Székelyovú, ale na naše otázky neodpovedala. Žeby platilo, že ten, kto mlčí, ten svedčí?

Vyše milión eur od ministerstva

Celá situácia je o to smutnejšia, že spomínaný odborný časopis Hudobný život vychádza v Hudobnom centre, ktoré je štátnou príspevkovou organizáciou, a teda dostáva dotácie z Ministerstva kultúry SR. Naša redakcia preto zaslala otázky aj tlačovému odboru Ministerstva kultúry, ktoré poskytlo niekoľko zaujímavých linkov, aj keď sa od celej situácie dištancovalo tvrdením:

„Ministerstvo kultúry sa k ostatným otázkam, ktoré nespadajú pod kompetenciu zákona o slobode informácií nevyjadruje,“ vyjadrila sa PhDr. Eva Bednáriková, CSc. z Kancelárie generálnej tajomníčky služobného úradu, Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

Ministerstvo však poslalo rozpočet pre Hudobné centrum na rok 2017, ktoré koncom roka podpísal riaditeľ Hudobného centra Igor Valentovič a za ministerstvo Marek Maďarič. Rozpočet Hudobného centra je v súlade s § 7 ods. 1 zákona o slobode informácií verejne dostupnou informáciou, zverejnenou na webovom sídle Hudobného centra. Zo zmluvy sa dozvedáme nasledovné: „Príspevok zo štátneho rozpočtu na plnenie činností (ďalej len „príspevok“) je v rámci bežných výdavkov stanovený v celkovej sume 1 125 881,00 € (slovom: jeden milión stodvadsaťpäťtisíc osemstoosemdesiatjeden eur). Príspevok sa rozpisuje do konkrétnych činností (Príloha č. 2 vrátane Prílohy č. 3). Hudobné centrum (ďalej len „HC“), štátna príspevková organizácia…“

L.A. Confidential…

Ministerstvo sa vyjadrilo aj k otázke, či vykonávajú kontroly v štátnych príspevkových organizáciách: „Ministerstvo kultúry pravidelne vykonáva kontroly v organizáciách, ktoré sú v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti. Plán kontrolnej činnosti je zverejnený na webovom sídle Ministerstva kultúry.

V Hudobnom centre zjavne nebolo všetko s kostolným poriadkom, lebo pri podrobnejšom čítaní podkladov zaslaných z ministerstva, sa dozvedáme: Kontrola plnenia opatrení prijatých na odstránenie nedostatkov ktoré boli zistené kontrolou v predchádzajúcom období, Subjekt kontroly: Hudobné centrum, Bratislava. O čo konkrétne však išlo, podklady nešpecifikujú a keďže oslovené strany odmietajú novinárom poskytovať odpovede, o nedostatkoch v Hudobnom centre sa nedozvedáme žiadnu konkrétnu informáciu. Ostanú teda dobre utajenými skutočnosťami ako v kultovom filme L.A. Confidential, ktorý síce môže dnes pripadať niekomu ako retro, ale táto téma je skrátka nadčasová a vždy aktuálna.

Z podkladov zaslaných z Ministerstva kultúry sa ďalej dozvedáme, že „Hudobný život je jediným periodikom na Slovensku reflektujúcim dianie vo svete vážnej hudby, džezu a alternatívnych žánrov na Slovensku. Prináša recenzie koncertov a kompaktných diskov, úvahy, aktuálnu publicistiku, polemiku, profily, rozhovory atď. Vydávanie mesačníka Hudobný život je stálou činnosťou HC. Mesačník má aj svoju internetovú stránku, na ktorej sú uverejnené vybrané texty a je sprístupnené diskusné fórum s témami reagujúcimi na aktuálne problémy hudobného života na Slovensku. Kvantitatívny ukazovateľ: náklad: 800 kusov mesačne, za rok vychádza 10 čísiel, z toho 2 dvojčísla.“

Garantuje skutočne odbornosť?

Ak teda má byť Hudobný život jediným odborným časopisom reflektujúcim dianie vo svete vážnej hudby, džezu a alternatívnych žánrov na Slovensku, predpokladá sa aj odbornosť autorov… V redakcii ani nemusíme dlho pátrať a dozvedáme sa, že Zuzana Székelyová je absolventkou Pedagogickej fakulty a v súčasnosti vyučuje na ZUŠ gitaru.

Na tom by nebolo ešte nič podozrivé ani scestné, aj keď je trošku zvláštne, ak sa pedagóg Základnej umeleckej školy venuje písaniu recenzií do odborného časopisu. Keď sa však pýtame ďalej, zisťujeme, že pani učiteľka je v namočená až po uši v obrovskom konflikte záujmov, nakoľko je veľmi dobrou kamarátkou a zároveň kolegyňou Dávida Hnata a jeho partnerky Dariny Jókaiovej.

Títo dvaja si založili gitarový duet, čo je veľmi chvályhodná a pozoruhodná iniciatíva, ale nedarí sa im preraziť, dokonca sa o ich debutovom CD kritici vyjadrovali veľmi nelichotivo. Autorka článku a zároveň dobrá kamarátka Zuzana Székelyová, ktorá s dotyčnými dvoma interpretmi dokonca vyučuje v tej istej triede na ZUŠ, preto promptne zareagovala a zaslala do Hudobného života rozhovor s jedinou motiváciou – aby „očistila“ ich meno…

Môže byť autorka článkov nezaujatá a teda objektívna? Už z otázok publikovaného rozhovoru je jasné, že sa im snaží „nahrávať“, hlavne však aj príležitostný čitateľ vycíti, že pani Székelyová veru bohaté skúsenosti s novinárčinou nemá. Otázky sú prvoplánové, miestami až hraničia s naivitou a s odbornosťou, ako ju garantuje časopis, nemajú nič spoločné. Aká teda môže byť jej skutočná motivácia? > Link na rozhovor.

Je však minimálne zamyslenia hodné, prečo takéto články autorov, ktorí sú zaujatí a v konflikte záujmov, Hudobný život publikuje – a to v hrubej, nezredigovanej podobe so štylistickými chybami, plné dojmológií, no najmä články autorky, ktorá neovláda ani základnú hudobnú terminológiu.

Keď si totiž prečítate iné články, napríklad autora Miroslava Záhradníka, muzikológa, vyštudovaného odborníka, okamžite, po prvej vete, pochopíte, ako má vyzerať odborný článok. A od takýchto erudovaných recenzií majú tie od pani Székelyovej na míle ďaleko.

Úspech sa neodpúšťa

Odpoveď vôbec nie je zložitá. Medzi umelcami na Slovensku panuje závisť a úspech sa na Slovensku jednoducho neodpúšťa. Zsapkov žiak Samuelčík je talent, ktorý je už v súčasnosti lepší ako akýkoľvek iný jeho konkurent, dokonca aj starší umelci. Absolvoval štipendium v Španielsku, chystá sa na rok do Barcelony, má na konte špičkové debutové CD a pred sebou perspektívu obrovskej kariéry.

Na rozdiel od dua Jókaiová Hnat, ktoré sa utápa vo svojej priemernosti a pravdepodobne ich kariéra sa začala aj skončí na Základnej umeleckej škole, Samuelčík má už teraz predpoklady stáť na svetových pódiách. Musíme však podotknúť, že v našej redakcii nevidíme nič dehonestujúce na učení na ZUŠ. Naopak, vychovávať a vzdelávať deti, učiť ich láske ku klasickej gitare je vážne poslanie každého pedagóga…

Názor profesora Zsapku

Ako sme sa už zmienili, reakcie z Hudobného života, ani z Hudobného centra a napokon ani od člena redakčnej rady Vladimíra Zvaru, sme sa nedočkali, preto sme sa spýtali zakladateľa gitarovej školy na Slovensku, celosvetovo uznávaného interpreta, profesora Jozefa Zsapku, akú perspektívu vidí vo svojom žiakovi, ako hodnotí jeho debut a aký je jeho názor na publikovanú recenziu v Hudobnom živote.

„Karol Samuelčík je fenomén, ktorý sa rodí raz za niekoľko desaťročí. Okrem vysokej miery talentu je nesmierne pracovitý, inteligentný a mentálne vyspelý. Má úspechy na domácich a zahraničných pódiách a je laureátom veľkých medzinárodných súťaží. Skladby v jeho podaní sú nielen technicky dokonalé, ale i myšlienkovo prepracované, s hlbokou hudobnou logikou,“ začína rozprávanie profesor Zsapka.

Následne sa pýtame na publikovanú recenziu v časopise Hudobný život. Považuje ju profesor za odbornú a objektívnu? „Vôbec ju nepovažujem za objektívnu. Tzv. recenzentka síce nehodnotí priamo negatívne, ale používaním kódovaných slov, ktoré sú medzi muzikantmi ekvivalentmi – nudné, nezaujímavé, priemerné, zanecháva v čitateľovi pocit negativizmu a vyvoláva ďalší nezáujem o CD. Budem citovať :

…“nádejala som sa , že kvalita zvukového záznamu bude lepšia ako pri väčšine slovenských gitarových nahrávok. Žiadne prekvapenie sa však nekonalo a zostala som sklamaná“ …“Albenizova hudba vyznieva na môj vkus priveľmi akademicky“ …“nevadilo by niekoľko chybičiek, keby výsledkom bola väčšia radosť“ … „korektné tempo“(???) …„CD ako celok považujem za vydarené, hoci možno trochu akademické a nevýrazné“.

Tieto vyjadrenia, pri všetkej úcte, nie sú názorom. Sú protichodné, alibistické a vyjadrujú ambivalentný postoj autorky. To pre mňa znamená a potvrdzuje názor, že recenzentka je neskúsená a podľa mojich informácií ovplyvniteľná. Profesor Zsapka potvrdzuje aj našu domnienku, ktorá je v podstate verejným tajomstvom:

„Závisť vytvárajú vždy tí slabší jedinci, ktorí nie sú schopní dosiahnuť úroveň špičkového hráča a to nehovorím iba o gitaristoch. Syndrom „Mozart – Salieri“ sa vyskytuje na celom svete. Ale na rozdiel od nášho teritória, v zahraničí nakoniec vždy zvíťazia tí najlepší, ktorí sú uznávaní ako domáci poklad.“ A ako hodnotí konkurenčné duo Jókaiová/Hnat?

„Odkiaľ vznikla myšlienka, že je konkurenčné? Toto duo tvoria dvaja ešte nevyprofilovaní študenti, ktorí si hľadajú miesto na interpretačnej scéne. Len čas ukáže ich hodnotu a je zbytočné glorifikovať niečo, čo je vo vývoji. Mienkotvorné názory vznikajú práve na základe podobných kritík. Ľudia oveľa viac čítajú a slovo zanecháva väčšiu váhu, ako prebiehajúca hudba. Práve preto som reagoval na kritiku v HŽ ohľadom Karola Samuelčíka.“

Profesor Zsapka je skúsený pedagóg a celosvetovo známy interpret. Na svete sa o ňom médiá píšu, vychádzajú mu platne, koncertuje v zahraničí…Ako je teda možné, že v slovenských odborných periodikách nie je o ňom a jeho práci veľmi počuť? „Toto je otázka skôr pre redaktorov jednotlivých periodík. V zahraničí som dosiahol absolútne uznanie, o čom svedčia pozvania na stovky koncertov na najväčších svetových pódiách a mimoriadne pozitívne kritiky. Doma to prešlo vždy, okrem pár výnimiek, bez povšimnutia.“

Boj o teplé fleky?

Nedalo nám nespýtať sa, ako jeho s pedagogickou činnosťou na Slovensku. Profesor totiž nedávno oslávili životné jubileum, 70 rokov a jeho „alma mater“ sa mu odvďačila tak, že mu dala najavo, že keďže dosiahol tento vek, nebude môcť ďalej ako profesor na VŠMU prednášať, len v pozícii asistenta. Aká bola jeho reakcia?

„Nevinil by som z tejto situácie moju „alma mater“. Existuje zákon, ktorý prikazuje vysokoškolským pedagógom ukončiť svoje pôsobenie. Zaujímavé je, že sa to netýka Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde pôsobia pedagógovia oveľa starší v plnom pracovnom pomere. Chápal by som tento zákon v súvislosti napr. s prírodnými vedami, alebo technickými smermi, v ktorých sú mladí skutočne oveľa progresívnejší ako staršia generácia. V hudbe je to inak. Máme kvalitných mladých koncertných umelcov, ale pódiové skúsenosti, desaťročia pedagogickej praxe a celoživotné štúdium hudby nemôže nič nahradiť a v tomto prípade skutočne platí, že skúsenosti staršieho pedagóga sú nenahraditeľné. A v tomto je ten zákon zlý. Apropo – predstava, že po rokoch fungovania v profesorskej funkcii sa dostanem na asistentskú pozíciu s asistentským platom, je dehonestujúca a tristná,“ uzatvára profesor.

Zdá sa však, že na jeho pozíciu na VŠMU si už teraz brúsia zuby mnohí a preto vyslovujeme domnienku – nie sú negatívne recenzie na jeho žiaka tak trochu aj organizovanou činnosťou?

Veď profesor je zakladateľom aj Medzinárodného gitarového festivalu J. K. Mertza, avšak počas posledného ročníka ho k organizácii prizývali len sporadicky, pričom mladšia generácia sa chopila „žezla“ a dala mu najavo, že už nie je potrebný. A čuduj sa svete, skúste si tipnúť, kto písal recenziu na posledný ročník festivalu?

Nepotrebujete tri tituly pred menom a zopár za menom, aby ste uhádli, že to nebol nik iný ako opäť Zuzana Székelyová. A nepotrebujete byť členom MENSA, aby ste dedukovali, že opäť si nezabudla rypnúť do Karola Samuelčíka.

Nazvučenie zašumeného zvuku a cigarety…

Keď teda diskreditovať, tak so všetkými zbraňami, ktoré sa nájdu… Ak však niekto interpretovi vyčíta, že zvolil pomalé tempo (áno, zase raz nebolo podľa autorky korektné), možno by bolo vhodné zamyslieť sa, či sa interpret na klasickú gitaru „náhodou“ nemusel prispôsobiť kvartetu, s ktorým hral.

Vyzeralo by to tak trochu rozpačito, keby si gitarista trucovito zvolil vlastné, rýchlejšie tempo na rozdiel od toho, v ktorom hralo Muchovo kvarteto. Rovnako výčitka, že jej prekážal „zašumený“ zvuk (pozn. všetci, ktorí čo i len trošku nazreli do akustiky, prosím odpustite, ide o citáciu z odborného časopisu) spôsobený ozvučením (autorka v texte píše o nazvučení –pre našu redakciu je tento termín pomerne záhadný), ale zároveň si neuvedomuje základnú skutočnosť:

ako by asi v publiku bolo možné počuť gitaru, keby sa doslova „utopila“ v mohutnom zvuku sláčikového kvarteta? Máme silné obavy, že pomerne „zašumene“… A ďalší dôkaz svedčiaci o jej absolútnej zaujatosti je, že „standing ovations“ v prípade koncertu španielskej gitaristky Anabel Montesinos nezabudla patrične prízvukovať, ale v prípade burácajúceho potlesku a standing ovations, na otváracom koncerte, kde hral Samuelčík, akosi tento fakt opomenula…

A to je len jeden z príkladov 4-stranovej recenzie publikovanej v aktuálnom čísle Hudobného života. Čo je však zaujímavé, nejde o prvý prípad publikovania takto neodbornej a zaujatej recenzie v Hudobnom živote.

Podobne „vysoko“ odbornú recenziu zverejnil Hudobný život v minulom roku proti ktorej sa vzbúrili zástupcovia Hudobného fondu a na publikovanú recenziu aj reagovali:

V spomínanej recenzii nájdeme aj takéto perly ducha: „…ide o hudbu na úrovni kaviarenskej improvizácie…“ / „… Andante je štýlovo opäť skôr vhodné k zapálenej cigarete pri červenom svetle…“ / „…ako autor/skladateľ na scéne etablovaný asi ako študent kompozície bez konkrétnej predstavy o svojom profesionálnom hudobnom začlenení.“

Takže červené svetlo či zapálená cigareta – to je hodnotenie hudobných kompozícií, ktoré si trúfa tvrdiť, že je odborné? Zástupcovia Hudobného fondu, ktorí tak búrlivo reagovali, skôr vytýkali autorke a redakcii, že sa vyjadrovala k edičnej činnosti bez akejkoľvek znalosti fungovania tejto inštitúcie. Ale priznajme si – aj tie „odborné hodnotenia“ vyčarujú úsmev na tvári, nie? Aj keď skôr kyslý, keď sa nad tým všetkým hlbšie zamyslíme… Trpké a úsmevné zároveň. Také sú reálie slovenské…

Názor docenta Labanta

Vráťme sa však opäť k Samuelčíkovi a jeho cédečku. Naša redakcia oslovila aj ďalšieho významného interpreta a pedagóga docenta Jána Labanta. Na webovej stránke Hudobného centra sa dočítame: Ján Labant sa venuje sólistickej a komornej hre. Ako sólista sa predstavil na mnohých domácich festivaloch (Prehliadka mladých koncertných umelcov Trenčianske Teplice, ďalej Gitarové dni, Medzinárodný gitarový festival J.K.Mertza, Hudba na Hrade Bratislava, Cithara aediculae Nitra, Spišské gitarové dni a na festivale Gitara v kaštieli (Budimír), Gitara v Galérii (Košice), Dunajsko-Stredské hudobné dni a i.) a na gitarových festivaloch v zahraničí: v Poľsku (Cieszyn, Kościan, Czeņstochowa, Krakov, Gdańsk, Koszalin, Lublin, Krynica, Sanok, Szczawno-Zdrój, Tychy, Zory), v Českej republike (Bienále Kutná Hora, Brno, Rychnov nad Kněžnou, Ostrava, Štramberk, Hukvaldy, České Budějovice, Přerov), Anglicku (Kernow Guitar Festival) a Francúzsku (Bordeaux).

Okrem toho koncertoval v Poľsku (Varšava, Krakov), Maďarsku (Debrecín), Bulharsku (Sofia), Českej republike (Hukvaldy, Brno, Ostrava, Litomyšl, Vsetín, Odry), Francúzsku (Bordeaux, Limoges, Tulle, Guéret), Španielsku (Barcelona, Sabadell), Rakúsku (Viedeň, Oberpullendorf, Gaming – Kartause, Gresten), Anglicku (Truro, Saltash) a Austrálii (Sydney, Melbourne, Canberra, Adelaide, Cooma, Deniliquin). V roku 1983 založil v Nitre spoločne s Pavlom Sikom cyklus gitarových koncertov Cithara aediculae, ktorý prerástol v medzinárodný festival a na ktorom každoročne participuje ako dramaturg a interpret.

Viedol majstrovské kurzy na festivaloch a konzervatóriách na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Francúzsku (konzervatóriá v Bordeaux, Limoges, Tulle) a na vysokých školách v Austrálii (Victory University Melbourne, School of Music pri National University Canberra). Je členom odborných porôt na domácich (Bratislava, Bojnice, Dolný Kubín, Giraltovce, Nitra, Handlová) a zahraničných gitarových súťažiach (Krynica, Lublin, Sanok – Poľsko; Zruč nad Sázavou, Kutná Hora – ČR).

Docent Labant si servítku pred ústa nekládol a o recenzii Zuzany Székelyovej sa pre našu redakciu vyjadril: „S recenziou sa nestotožňujem, lebo zvukovo je CD úplne v poriadku, nepočuť žiadne skreslenie zvuku gitary, je reálny ako na koncerte s príjemným dozvukom. Akademická, nevýrazná hra, v ktorej by nevadilo niekoľko chybičiek… to snáď autorka nemyslí vážne. Nepísala recenziu na flamenco, ale na CD s klasickou gitarou. Nechápem, ako mohla vyjsť taká recenzia na CD Karola Samuelčíka, keď ju písala gitaristka alebo skôr učiteľka gitary.“

Zároveň podotkol, že recenzia podľa neho nespĺňa kritériá odborného hodnotenia obsahovo a miestami ani štylisticky. A ako sám docent Labant hodnotí debutové CD Samuelčíka? „Ide o nesmierne vydarený debut. Dramaturgické zameranie na tvorbu španielskych autorov hodnotím pozitívne, keďže Karol študoval v Španielsku u svetoznámej gitaristky Margarity Escarpy. Práve španielsku hudbu hrá na CD virtuózne, technicky a interpretačne dokonale, no ukázal, že vie rovnako dobre interpretovať aj barokovú suitu. CD Karola Samuelčíka môžem len odporučiť.“

Tohto mladého interpreta považuje za perspektívneho umelca: „Má za sebou a verím, že aj pred sebou, množstvo úspešných súťaží a koncertov nielen v Európe.“ A ako si vysvetľuje, že v zahraničí vyšli na CD pozitívne ohlasy, kým na Slovensku vyšiel v jedinom odbornom časopise takýto negatívny článok? „Kedysi platilo, že najskôr sa musel umelec presadiť v zahraničí, až potom ho uznali aj doma. To sa ale netýkalo CD. Vysvetľujem si to zaujatosťou autorky recenzie,“ hovorí a na otázku, že sa snaží pretláčať svojich priateľov a zároveň kolegov, reaguje bez pochybností:

„ Ak recenzentka preferuje svojich priateľov a konkurenta kritizuje, je to nepochybne konflikt záujmov. Ako gitaristka by sa mala tešiť z toho, že máme na Slovensku takého gitaristu, ako je Karol Samuelčík a že nahral vydarené a atraktívne CD.“ Spýtali sme sa ešte na záver, či mal možnosť vypočuť si CD gitaristov Dariny Jókaiovej a Davida Hnata: „CD dua Jókaiová/Hnat som ešte nemal možnosť počuť. Som ale zvedavý na zahraničné recenzie CD, ak nejaké vôbec budú,“ uzatvára docent.

A tým je v podstate povedané všetko – priemer sa na Slovensku velebí, dáva sa mu enormný priestor a propaguje sa. Talent a úspech sa neodpúšťa. Záverom by sa asi natískala rečnícka otázka – kedy už prekonáme tú našu nešťastnú slovenskú malosť, závisť a nenávisť???

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu