Veľké víťazstvo pre malé auto:  pred 50 rokmi klasický model Mini prvýkrát zvíťazil na rely Monte Carlo. Paddy Hopkirk v januári 1964 spravil z osobitého britského autíčka pretekársku legendu – Timo Mäkinen a Rauno Aaltonen jeho triumf v rokoch 1965 a 1967 zopakovali.

Malé auto, veľké víťazstvo: v týchto dňoch  uplynulo už 50 rokov od jedného z najvýnimočnejších víťazstiev v dejinách motorizmu. 21. januára 1964 automobil Mini Cooper S prvýkrát  zvíťazil na rely Monte Carlo. O toto veľké prekvapenie sa postaral rodák zo Severného Írska Patrick („Paddy“) Hopkirk a jeho spolujazdec  Henry Liddon, ktorí vo svojom malom britskom autíčku uspeli proti  údajnej prevahe podstatne výkonnejších súperov. To svižným zdolaním  vidieckych ciest a horských prechodov, snehu a ľadu, ostrých zákrut i  strmých zrázov položilo základy renomé, ktoré si tento neočakávaný  pokoriteľ Goliášov získal v srdciach verejnosti a kronikách  pretekárskych legiend. Nadvláda klasického modelu Mini na tratiach  rely Monte Carlo pretrvala aj v nasledujúcich rokoch, keď Hopkirkovi  fínski tímoví kolegovia Timo Mäkinen a Rauno Aaltonen britskej  automobilke priniesli dve ďalšie celkové víťazstvá – a to v rokoch  1965 a 1967.

Mini na rely Monte Carlo-obr.1

Keď príde na jazdecké kvality víťazného vozidla sa dnes už osemdesiatnikovi Paddymu Hopkirkovi rozžiaria oči: „Aj keď bolo Mini  len drobným rodinným sedanom, ponúkalo množstvo technických výhod.  Obrovskou výhodou bol pohon predných kolies a vpredu priečne uložený  motor, ale aj samotná veľkosť auta na odhŕňaných cestách, ktoré boli  navyše pomerne úzke, preto nám zrejme dosť pomohla. Mali sme veľké   šťastie – auto skvele sedelo, veci sa diali v pravý včas a všetko do  seba v tom správnom okamihu zapadlo.“

Vozidlo Mini Cooper S s číslom 37 a preslávenou poznávacou značkou  33 EJB sa na víťaznú pozíciu v zime 1964 dostalo počas dnes už   legendárnej predposlednej etapy, ktorá sa do histórie zapísala ako „noc dlhých nožov.“ Hopkirk prekročil cieľovú čiaru len 17 sekúnd za  najväčším konkurentom Bo Ljungfeldtom na výrazne výkonnejšom  vidlicovom osemvalci Ford Falcon. Vďaka vtedajšiemu systému hendikepov  slúžiacemu na kompenzáciu hmotnostných a výkonnostných rozdielov medzi  jednotlivými autami, sa tak klasický model Mini vlastne postavil do   čela celkového hodnotenia. Hopkirkovi stačilo už len obhájiť tento  náskok v šprinte uličkami Monte Carla, ktorým sa závod uzatváral.  Počas víťazného ceremoniálu sa tak so svojimi tímovými kolegami mohol  tešiť z oslavného burácania publika. Konečné štvrté miesto Timo Mäkinena a siedme miesto Rauno Aaltonena len spečatili úspech modelu  Mini Cooper S a započali éru v znamení týchto troch mušketierov na  rely Monte Carlo.

Mini na rely Monte Carlo-obr.4

Víťazstvo klasického modelu Mini vzbudilo v jeho rodnej Británii  nadšené oslavy. Hopkirk dostal gratulačný telegram od britskej vlády a  s nadšenými davmi mu na slávu volali aj Beatles. „Dostal som telegram  od Beatles,“ spomína Hopkirk. „Priložili podpísanú fotografiu celej   štvorice, ku ktorej pripísali: ‚Teraz si jedným z nás, Paddy.‘ Dnes je  z nej nesmierne krásna spomienka.“

Triumf klasického Mini v Monte Carle spôsobil senzáciu u fanúšikov  motorizmu po celom svete. Tento úspech však neprišiel len tak z ničoho  nič: drobné vozidlo podľa návrhu Aleca Issigonisa, vtedajšieho  zástupcu technického riaditeľa spoločnosti British Motor Corporation,  oplývalo jasným športovým talentom už od narodenia. Ako prvý si tento  potenciál všimol John Cooper, dizajnér športových automobilov, ktorý  sa podujal na skonštruovanie výkonnejšej verzie tohto modelu. Pri  uvedení mali vozidlá Mini iba 34 konských síl, no pohon prednej  nápravy, nízka hmotnosť, široký rozchod a pomerne dlhý rázvor kolies  tento nesmierne svižný štvormiestny automobil predurčovali na úspech  na pretekárskych okruhoch a tratiach rely.

Začiatkom 60. rokov sa v rámci testovania jeho športových daností za  volantom drobného autíčka v úprave Johna Coopera na okruhu formuly  jedna v Silverstone striedali veľké mená pretekárskeho neba, ako  Graham Hill, Jack Brabham či Jim Clark. Klasické Mini sa však najviac  osvedčilo pri pretekoch rely. Patt Mossová, sestra jazdca formuly  jedna Stirlinga Mossa, na ňom v roku 1962 zvíťazila na pretekoch Tulip  Rally a Baden-Baden Rally. Rok na to už bolo drobné britské autíčko  pripravené získať si priazeň verejnosti na slávnej rely Monte Carlo. V predchádzajúcich rokoch si konštruktérsky tím prešiel náročnou, no  poučnou prípravou a tak nastal čas prinútiť publikum zbystriť   pozornosť. Rauno Aaltonen a Paddy Hopkirk dokázali 55 koní svojho Mini  Cooperu doháňať na prvé či druhé miesto vo svojej triede, čo postačilo  na tretie a celkovo šieste miesto.

Bolo však jasné, že klasický model Mini mal zo všetkých najlepšie  predpoklady zvíťaziť v odvekom súboji Dávida s Goliášom. John Cooper  už dlho tušil, že toto auto na to má. Ešte v roku 1959 požiadal Roya  Salvadoriho, aby sa na jeho prototype vydal na veľkú cenu Talianska v  Monze. Samotná cesta sa zmenila na závod medzi Salvadorim a jeho  pretekárskym súperom Regom Parnellom za volantom vozidla Aston Martin  DB4. Jeho výsledky potvrdili to, čo Cooper dovtedy ticho predvídal:  klasický model Mini v jeho úprave dorazil o celú hodinu skôr než oveľa  výkonnejší Aston.

V roku 1964 tím BMC opäť vyslal šesť drobných pretekárskych autíčok s  nepomýliteľnou tartanovo červenou karosériou a bielou strechou na rely  Monte Carlo bojovať s (aspoň papierovo) nepokoriteľnými súpermi. Vtedy  sa model Mini Cooper S na štart postavil vôbec prvýkrát. Jeho nový   štvorvalcový motor sa pýšil zvýšenou kapacitou celkom 1071 cm³ a  výkonom zhruba 90 konských síl. To bolo síce oveľa viac ako v  predchádzajúcich rokoch, no stále veľmi skromná výzbroj voči  konkurencii modelov ako Mercedes-Benz 300 SE a Ford Falcon, ktorých   šesťvalcové či osemvalcové vidlicové motory ponúkali až troj- či   štvornásobne vyšší výkon.

33. ročník rely Monte Carlo začal podľa vtedajších tradícií a z úcty  ku koreňom podujatia vyštartovaním vozidiel z deviatich európskych  miest do spoločného cieľa vo francúzskom meste Reims. Duo  Hopkirk/Liddon svoju cestu na modeli Mini Cooper S započalo v Minsku,  kým pre Rauna Aaltonena a Tonyho Ambrosa dobrodružstvo začalo v Osle a  Timo Mäkinen s Patrickom Vansonom vyrazili z Paríža. Klasické Mini si  úspešne poradilo s každou z týchto ciest a všetkých šesť vozidiel sa  tak v Reims mohlo zaradiť do 277-členného štartovného poľa. Už v prvej  etape do mesta Saint-Claude vynikli dve autá, ktoré mali rely Monte  1964 definovať od štartu až po cieľ. Bo Ljungfeldt na Forde Falcon  svojím časom obsadil prvú priečku rebríčka, no Paddy Hopkirk a jeho  Mini Cooper S mu dýchali na chrbát.

Ďalší úsek pozostávala najmä z míľových rovných úsekov, no Hopkirk  odmietol ponechať svojim rivalom na veľkých kolesách rozhodný náskok.  Dňom zúčtovania sa stala známa Noc dlhých nožov, kedy auto značky Mini  dostalo šancu naplno preukázať svoje kvality. „Toho roku bolo pomerne  dosť snehu, preto sme absolvovali veľa rôznych skúšok a príprav,“   vysvetľuje Hopkirk. „Mini sa zvlášť darilo smerom dole svahom, pričom  všetky testy prebiehali hore a dole kopcom, takže všetko, čo sme  stratili cestou hore, sme podľa mňa dobehli pri zjazde.”

Neprekonateľná ovládateľnosť, správny výber pneumatík a Hopkirkove  schopnosti za volantom aj na snehu, ktorý väčšie autá spomaľoval,  spoločne priniesli výsledok a na 1607-metrovom (5270 stôp) kopci Col  de Turini umožnili Hopkirkovi ujať sa vedenia. Rozhodovalo sa však až   do poslednej chvíle, keďže Bo Ljungfeldtovi sa podľa očakávaní  podarilo v poslednej etape v Monte Carle opäť zajazdiť najrýchlejší   čas. Hopkirk však zo svojho Mini Cooperu S opäť raz dostal maximum a  udržal si tak náskok až do víťazného cieľa. „Vtedy sa jazdilo trochu  inak než dnes, keď neustále viete na čom ste. Čakalo ma posledné kolo  a keď mi po ňom novinári oznámili, že som vyhral, som tomu skrátka  nemohol uveriť. Prekvapilo to celý svet aj nás, čo bolo veľmi  príjemné,“ spomína Hopkirk.

Rok na to sa Timo Mäkinen a jeho spolujazdec Paul Easter postarali o  to, aby si klasický model Mini titul udržal. Pomohol im v tom aj nový  motor s kapacitou zvýšenou na 1275 cm³, no rozhodujúcu úlohu hrali  predovšetkým severanove šoférske zručnosti. Mäkinen si ako jediný  vodič za celé podujatie nepripísal žiadne trestné body aj napriek  tomu, že rely Monte Carlo roku 1965 bola jednou z najnáročnejších  skúšok v jeho histórii. Nevídané množstvá snehu a ľadu nesmierne  komplikovali jazdu, no ani to organizátorom nezabránilo do programu  zaradiť druhú nočnú etapu naprieč prímorským úsekom Álp. Mäkinena a  jeho modelu Mini Cooper S akoby sa zhoršujúce podmienky netýkali. Fín  zvíťazil v piatich zo šiestich špeciálnych etáp záverečného úseku rely  a preteky dojazdil s úctyhodným náskokom pred druhým vozidlom v poradí.

Mini na rely Monte Carlo-obr.12

V nasledujúcom roku 1966 troch mušketierov čakal najpôsobivejší a  zároveň najdramatickejší ročník rely Monte Carlo. Mäkinen, Aaltonen a  Hopkirk podujatiu od začiatku dominovali a v tomto poradí aj  dojazdili, pričom sa v cieli suverénne ujali všetkých troch víťazných  stupňov. Nadšenie verejnosti pre nepolapiteľné autá značky Mini nepoznalo konca – rovnako však ani sklamanie, keď sa francúzski  traťoví komisári rozhodli celé trio diskvalifikovať na základe svetiel, ktoré údajne neboli v súlade s oficiálnymi pravidlami. Z  rovnakého dôvodu z kvalifikácie vylúčili aj Lotus Cortina na štvrtom  mieste, vďaka čomu sa na najvyššiu priečku postavil fínsky jazdec  Pauli Toivonen na vozidle značky Citroën.

Sen o hetriku z rely Monte Carlo síce ľahol popolom, no traja  mušketieri boli odhodlaní chopiť sa najbližšej šance. V zime roku 1967  sa Hopkirk, Mäkinen a Aaltonen spolu s ďalšími dvoma tímami BMC znova postavili na štart rely Monte Carlo. Tentokrát pravidlá ani iné vozidlá nemohli stáť v ceste modelu Mini Cooper S k víťazstvu. K  Raunovi Aaltonenovi sa pridal Henry Liddon, spolujazdec Paddyho  Hopkirka z úspešného preteku v roku 1964, a pustili sa do záverečného boja o triumf. Fínsko-britský tím si dokonale sadol a tak Aaltonen  doviedol klasický model Mini k tentokrát už nespornému víťazstvu s  náskokom úctyhodných 12 sekúnd. Nikomu táto dvojica nespôsobila väčšiu  radosť ako samotnému Hopkirkovi: „Henry Liddon bol skutočne výnimočný  spolujazdec. No viete, spolujazdcom sa skrátka nikdy nedostane  náležité uznanie. Skvele sa chopili čítania dôležitých poznámok a  fungovali ako akýsi vedúci celého auta.“

Hopkirk v roku 1967 dojazdil rely Monte Carlo na šiestom mieste a v  ďalšom roku na klasickom modeli Mini dorazil na piatom mieste.  Aaltonen skončil v roku 1968 tretí. Éra malého autíčka, ktoré vzalo  vrcholy pretekov rely útokom, sa však zjavne blížila ku koncu. Jeho  rivali skrátka príliš zosilneli a klasický model Mini dosiahol zenit  svojej športovej kariéry. Spomienka na slávny triumf zo zimy 1964 však  navždy zostáva jasne žiariť a trojica mušketierov do histórie  motorizmu nepochybne napísala jednu nezmazateľnú kapitolu. No a pokiaľ ide o osobité konštrukcie predných svetlometov, na ktoré sa v roku  1966 zniesol hnev mocných, tie naďalej prežívajú ako jeden z  najpopulárnejších originálnych doplnkov značky MINI – od čierneho  krytu svetlometov a typických bodových svetiel v prednej časti mriežky chladiča až po zdokonalenú verziu xenónových svetlometov.

 

Zdroj: BMW Group Slovakia

REKLAMAadv.: