Longital-obal-albumu-A-to-je-vsetko-autor-foto-Timotej-Križka
Longital a obal ich nového albumu: A to je všetko? (autor: Timotej Križka, zdroj: Slnko Records)

Keď 24 hodín dookola počúvate novinku s názvom „A to je všetko?“ dospejete k nespochybniteľnému resumé: život má zmysel, keď sa tvorí takáto muzika.

Ešte pred samotnou recenziou suverénne najlepšej platne z domácej produkcie, ktorá uzrela svetlo sveta 14. mája 2015 (čarovne mystický dátum), je tu stručná inštrukcia ako počúvať nový akustický album skupiny Longital:

zamknúť sa do izby bez rušivých elementov, obklopiť sa litrom horúcej, mega silnej tureckej kávy, cca tonou horkej čokolády, kvalitnými slúchadlami a kartónom cigariet, pričom opúšťanie tejto miestnosti počas počúvania platne „A to je všetko?“ sa striktne neodporúča. (Poznámka na margo cigariet: Smoking kills, ale v tom prípade aj čedar kills, slanina kills, toxínmi presiaknutý vzduch kills, stres vyrábaný neokapitalizmom kills…).

Raz nestačí. Dvakrát nestačí. Platňa, ktorú sa duchovne, ľudsky, muzikantsky aj partnersky prepojená dvojica – Daniel Salontay a Shina, rozhodla obrodiť v novej podobe, tak, ako ich počujeme na koncerte, prináša toľko nuáns, že je nemožné ich postrehnúť a vnímať všetky na prvých pár vypočutí.

Napokon, nič nové z ich dlhoročnej produkcie, kde by ste len ťažko hľadali tradičné prvky poprockovej scény – či už máme na mysli harmonické zvraty, formu kompozícií, inštrumentáciu, vystavanie a vygradovanie skladieb a samozrejme, texty. Žiadne bohapusté tuctovky typu – prší, prípadne svieti slnko, bolí srdce, teda si pretnem žily, rozišli sme sa – chýbaš mi láska, vráť sa mi, chyťme sa za ruky, zhorí všetko… au. Rýchlo preč od slovenských hudobných celebrít…

Prvá informácia, ktorú som sa o novinke Longital dozvedela, že ju nahrali naživo bez akýchkoľvek dodatočných úprav zvukára. Všetci predsa dobre vieme, ako to dnes vďaka namakaným zvukárom, ktorí si odpracujú 90% diela, chodí. Vyčistí falošné tóny, upraví frázovanie, rôznymi efektmi dodá skladbám to, čo by muzikanti nevyprodukovali, ani keby zjedli všetok talent a genialitu tohto sveta, a vôbec, ak z Britney Spears spravili speváčku, tak sú to proste ozaj veľkí machri.

Dano Salontay však nepotrebuje prácu v „laboratóriách“. Vystačí si totiž s talentom, nápadmi, skvelými muzikantmi a najmä svojou spriaznenou dušou Shinou, ktorej intuícia je v skladbách natoľko citeľná, že človek má pocit, že toto žieňa pochádza z inej planéty a bolo darom od Boha, že ju spojil práve so Salontayom.

No ale, už by sa patrilo aj k samotnej platni:

Keďže tejto nadpozemskej dvojici sa nestáva nič náhodne, tak ani návrat bubeníka Mariána Slávku, ktorý s nimi nahrával prvý album „Tu“, sa nestal koncom minulého roka, len tak bez príčiny. Vtedy ešte formácia fungovala pod názvom Dlhé diely. Paradoxne, z tohto albumu na aktuálnej výberovke nenájdeme ani jednu pesničku.

Nastal čas na bilanciu a návrat do starých časov v novej forme s piesňami, ktoré mala dvojica zažité, len jej k zvuku chýbalo to, čo našli práve teraz v Mariánovi. Platňa nasvedčuje tomu, že formácia je vo famóznej kondícii, stále plná invencií a dozrela ako ovocie na skutočnom slnku. Alebo ak chcete iné prirovnanie – Longital je ako archívne víno – čím starší ročník, tým vzácnejší, lahodnejší, zaujímavejší, chuťou, vôňou, farbou, mixom rozmanitých aróm, ktoré posúvajú konzumentov do hypnotických sfér.

Longital-autor-foto-Ivana-Šataník
Longital (autorka foto: Ivana Šataník, zdroj: Slnko Records)

 

Hypnóza – to je vystihujúce slovo, ktorým možno charakterizovať emóciami nabitý album, v ktorom hrá prím akustická gitara. Ako vraví sám Salontay: „…Sadli sme si do čajovne v Prahe na Václaváku a bežala tam akustická muzika, ktorá ma úplne zhypnotizovala. Pripomenula mi mojich prvých desať rokov s akustickou gitarou. Cítil som v tej hudbe kov, vôňu dreva a odlietajúcich triesok, hudobnú i textovú pravdu.“

Po experimentálnom období s elektronikou sa vrátil už v roku 2011 k čistej akustickej tvorbe a na aktuálnom albume siahol do minulosti a znovu nahral už raz nahraté. Pri ozajstných muzikantoch, ktorí skúsenosťami zrejú, nič výnimočné. Skladby rokmi dozrievajú, hudobníci k nim naberajú odlišný prístup a pesničky dostanú úplne inú energiu ako mali vtedy, keď sa zrodili.

Už úvodná Som modré more prináša v introdukcii intimitu vďaka akustickým nástrojom a bicím, ktoré len vkusne rytmicky dopĺňajú pesničku, nemajú ambíciu prehučať mystickú atmosféru pekne zvukovo vrstvenej skladby. Práca s vokálmi a viachlasmi je niečo, na čo nie sme až tak u kapely zvyknutí – to je posun vpred. Samozrejme, forma skladby je nepredvídateľná, nepostupuje v štandardnej slohe a refréne v nudnom kolečku. Muzikanti sa pohrávajú s tempom a inštrumentáciou, jej gradáciou, aby sa opäť navrátili k pokoju a vokálom Shiny a Daniela.

 

Od ďalšej Anjel môj by sme očakávali sladkasté rozjímanie, avšak po začiatočnom lyrickom úvode s gitarou a klávesmi muzikanti prekvapivo využívajú aj rockové prvky. Pri nich výrazovo korešponduje práve Shina, ktorá sa z nežného romantického vokálu dokáže zrazu zmeniť na drsnú altistku vďaka tomu, že skladby dokáže prežívať a vložiť do nich svoju emocionalitu naplno. A keď si k tomu všetkému predstavíte ten jej osobitý šelest, tak len jedným slovom… bombastické…

Aj keď sa hovorí o akustickom albume, nečakajte jednoduché pesničky, ktoré si zahráte pri táboráku so zopár akordmi na gitare. Nemáte šancu zachytiť náročnú melodiku, zložité formálne riešenie kompozícií, kde sa často mení tempo, ale najmä dosiahnuť sound, ako napríklad v pesničke Na horu a dolu. Pomalé slákové intro s krásnym hallovým efektom pripomína exotiku, ozdobami niekedy až koketovanie s mimoeurópskymi kultúrami, sa nečakane mení na rýchlejšie tempo, ktoré má síce minimalistické opakovanie v melodike, zato v sprievodnej inštrumentácii sa stretávame až s experimentálnymi momentmi – najmä bicích nástrojov, ktoré je zážitkom počúvať.

Marián Slávka je muzikant, ktorý si vďaka pôsobeniu v jazzovej formácii Talent Transport, môže dovoliť (a aj si veru dovolí) rôznorodé, veľmi pôsobivé beaty, ktoré nechávajú v skladbe vyniknúť na pomerne dlhých plochách. A opäť po búrlivých pasážach v tempe sa oblúkom dostávame k uzatvoreniu kruhu, v ktorom sa úvodná atmosféra len čiastočne zopakuje, vzápätí vygraduje a ukončí túto originálnu cestu v inštrumentálnom experimentovaní.

Fanúšikovia skrátka majú čo porovnávať. Piesne dostali úplne novú tvár, výraz, atmosféru, ale najmä formu. Z ostatného albumu Teraz sa na najnovšom počine Longital objavuje v novej podobe až šesť piesní. Spolu je skladieb jedenásť, pričom zvyšných päť nájdete na albumoch Gloria (2008), Výprava (2006) a September (2001). Debut formácie si muzikanti pripomenuli pesničkou Vlak, ktorá má bluesový nádych.

Najväčším plusom platne je zvuk, ktorý si zachoval svoju prirodzenosť a dokonca aj menšie nedokonalosti sú v tomto prípade nesmierne sympatické. Longital akoby chceli demonštrovať, že sa dá vrátiť k pravej muzike bez dodatočného zásahu do diela, ktoré ho síce dostane do „dokonalosti“, ale umelej. Práve vďaka tomuto princípu má každá jedna skladba niečo do seba. Každá je iná, má však spoločného menovateľa – špecifickú atmosféru vďaka vyzretým muzikantom, ktorí v štúdiu všetko hrali naživo a pritom nejde o typickú „best of“.

Medzi topky rozhodne patrí Modrý plyn z roku 2006, kde sa naplno realizuje najmä Shina svojím vokálom. Dynamické odtiene, ktoré dokáže vytvoriť, raz ostrosťou priam bodajú, inokedy fatalistickým výrazom v kombinácii s lyrickým prejavom, hladia, vyvolávajú smútok a zároveň dojímajú. V kombinácii s akustickou gitarou je táto skladba balzamom. Opäť však nie je jednohubkou. Intímna výpoveď, ktorú speváčka prežíva na vlastnej koži, je prešpikovaná hravými, nežnými partmi, v ktorých scatuje a používa vkusné improvizačné prvky so sebaistými výškami a špecificky zafarbenými hlbokými tónmi, ktoré sú priam podmanivé.

Záver patrí filozoficko-meditatívnej balade „A to je všetko?“ kde si vďaka klavírnemu intru s rozloženými akordmi (ó áno, aj takýto jednoduchý hudobný grif dokáže byť podmanivý a vyvolať priam hypnotický stav) predstavíte ako stojíte kdesi na útese, dívate sa do hlbín a v hlave vám víria myšlienky, či na konci bude skutočný koniec alebo naopak, spása. „Ponorím sa celá, bezoblačný stav“ spieva Shina, ktorá túto frázu spoločne s muzikantmi vygraduje do búrlivého riffu s naliehavou otázkou – A to je všetko?

Samozrejme, že nie, album si treba pustiť ešte aspoň desaťkrát, aby ste ho nasali celý. A potom na druhý deň znovu a znovu…
A že to nie je všetko, vedia aj veriaci a fanúšikovia sú si istí, že po tomto počine prichádza nová éra Longital, na ktorú sa už teraz tešia.

George Sandová

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu