Szidi Tobias-obal albumu Jolanka-zdroj-Dr. Horák
Szidi Tobias, Jolanka (zdroj: Dr. Horák)

Album s názvom Jolanka je už šiestym počinom skvelej filmovej a divadelnej herečky. Opäť sa ním žánrovo a výrazovo posúva do iných dimenzií.

Špecifická, osobitá farba hlasu je polovicou úspechu speváka. Tou druhou sú skladby, ktoré prinášajú na súčasnú scénu nové prvky – najlepšie fusion rôznych štýlov a kultúr.

Szidi Tobias oba tieto predpoklady spĺňa. Už od debutového albumu Divý mak z roku 2001 zaujala prekrásnym, hlbokým altom, ktorý je nezameniteľný a po prvom tóne rozpoznateľný.

Rovnako aj prejav blízky šansónu, no najmä už pri debute bolo zjavné, že prioritné budú v jej speváckej kariére texty piesní. Majú v sebe poéziu, ktorá je alfa omegou šansónov.

Samozrejme, aj výrazový prejav je uspôsobený významu textov, v ktorých nájdeme intímne spovede, osobné vyznania, nežné pohladenia, smútok, ale aj energiu, radosť zo života a veselosť.

Dvorným textárom Szidi je jej životný partner Peter Lipovský a za hudobnou produkciou stojí Milan Vyskočáni – a to už od prvej piesne Miluj ma nič mi nedokazuj. Už vtedy bolo zjavné, že z tohto kreatívneho tria nemôže vzísť nikdy nič priemerné, či dobré alebo len počúvateľné, ale iné, osobité, zaujímavé, špecifické, osobné, nádherné, čisté a komplikované zároveň.

Platňou Jolanka sa vydala Szidi cestou experimentu. Každá jedna pieseň prináša niečo odlišné nielen po štýlovej, ale aj výrazovej, textovej, inštrumentálnej stránke, ale vďaka silnej dávke osobného prístupu sa s herečkou a speváčkou dostanete každou piesňou do iného sveta.

Azda najviac vo mne osobne zarezonovala Édesanyám, ku ktorej ako jedinej si speváčka sama napísala text. Venovala ju matke, ktorá skonala pred pár rokmi. Len človek, ktorý prežil takú nekonečnú rodičovskú lásku, dokáže pretaviť žiaľ a zároveň nehu do piesne.

Mimochodom, v domácom prostredí herečky sa odjakživa neustále spievalo a v buklete albumu je okrem fotografie jej matky aj preklad piesne, no pre tých, ktorí vedia po maďarsky, je len na obtiaž. Keď Szidi spieva, ako by chcela bozkať obe mamine ruky a hladiť mamu po vlasoch, či už ste racionálnym poslucháčom alebo emocionálnym, vtisnú sa vám slzy do očú.

Smutná balada je takým nádherným vyznaním, zároveň povzbudením, že láska matky nikdy nevyprchá a hoci speváčkine slzy chcú obmäkčiť nebesá, aby ešte s drahou mamou mohla byť aspoň chvíľu, nádejou sú v príbehu slová, ktorými sa rodine z neba prihovára láskavým tónom práve matka.

Album Jolanka je výnimočný hlavne spojením rôznorodých štýlov: hudba je univerzálny jazyk a to potvrdzuje aj umelkyňa, ktorá chcela prezentovať mix slovenskej, maďarskej hudobnej kultúry, ale aj Balkánu. Nech sa deje – to je skladba, ktorá vás katapultuje do akéhokoľvek filmu Emira Kusturicu, či dokonca Klezmeru.

V kombinácii s folklórnymi prvkami, šansónovým prejavom, nájdete aj džezové prvky. Veď Martin Gašpar (kontrabas) a Marcel Buntaj (bicie nástroje) – to sú muzikanti, ktorých netreba špeciálne predstavovať. Nájdeme tam aj typické folklórne nástroje, ako napríklad ukulele či cimbal, ale farebnosti skladbám pridáva aj akordeón či sláčikové nástroje – husle, viola, violončelo a basa.

Akordeón napríklad vynikne v skladbe Tvrdohlavá, ktorá má mimoriadne osobitú rytmickú pulzáciu. Ale aj saxofónové sólo popri speve priam pohladí, pričom nad všetkým dominuje spev Szidi, ktorému nechýba živelnosť tak potrebná k tomuto kúsku.

Ďalšia pieseň To z nebe káně je trúchlivou spomienkou na minulú lásku a keď speváčku prirovnávajú k novej Hane Hegerovej, tak trošku majú aj pravdu. Možno v rovnako komplikovaných životných osudoch, ktoré obe speváčky náhodne zaviali k speváckej kariére (mimochodom, vedeli ste, že mladučká Hegerová kedysi pracovala v komárňanských Lodeniciach? Kebyže nespraví zásadný krok a neodíde do Prahy, zrejme by v bývalom Československu takú kariéru nespravila).

V intímnych spovediach, baladách, šansónoch majú aj čosi spoločné, avšak Szidi vzhľadom na úplne odlišnú osobnosť vkladá do piesní seba celú, rovnako ako Hegerová. Aj preto je výsledok odlišný. Žiaden šansón predsa nemôže byť rovnaký, pretože je zhudobnenou poéziou, ktorú každý vníma inak a má tendenciu inak ju interpretovať.

Napríklad ako aj jediný text od Milana Lasicu Za lásku, ktorý venoval Emílii Vášaryovej. Szidi ho spieva akoby hladila celý svet – jemne, nežne a predstavujúc si dramatický tón Hegerovej, vznikla by nepochybne výrazovo úplne odlišná pieseň.

Každá pieseň, ako sme už spomínali, nesie so sebou kus iného príbehu, iného folklóru, iných kombinácií nástrojov – napríklad Divá ruža kombinuje slovenský folklór (inšpirovaná konkrétnou slovenskou ľudovou piesňou z východného Slovenska) so scénickými prvkami a odnáša vás do slovenského filmu, kde v predstavách vidíte Szidi Tobias spievať pieseň a zbierať černice.

Speváčka dokáže vierohodne stvárniť v speve všetky emócie – uveríte jej smútok, bôľ, veselosť, divokosť, trúchlivosť, introvertnosť aj nespútanú extrovertnosť. Keď plače v piesňach, plačete spolu s ňou, keď sa teší, prenesie na vás radosť bez toho, aby vás k tomu nejako nútila.

Bezpochyby môžeme povedať, že album Jolanka si môžete púšťať dokola počas celých večerov a nikdy vás neprestane baviť. Ak by sa už konečne aj v našich éteroch spamätali ľudia a Boh by im nadelil trošku súdnosti, prestali by dokola púšťať rock popové odrhovačky od troch slovenských kapiel a pustili by Szidi Tobias, možno by som si konečne aj naladila nejakú tú frekvenciu…

George Sandová

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu