Ľudové balady – to je žáner, ktorý máme zafixovaný v spojitosti so speváčkou Zuzanou Homolovou. Tentoraz sa však vybrala úplne odlišnou cestou. A spravila veľmi dobre.

Vo vydavateľstve Slnko Records vyšla v októbri novinka Medzi dvoma prázdnotami. Kým v minulosti Homolová spolupracovala s takými muzikantmi ako Vladimír Merta, Jirka Stivín či Vlasta Redl, predposledný album už bol experimentálnejší: Tvojej duši nedám zahynúť nahrala s huslistom, ktorý sa dokáže orientovať v rôznych žánroch – Samom Smetanom a gitaristom Danielom Salontayom, vďaka ktorému aj Slnko Records vzniklo.

Toto vydavateľstvo je v našich končinách priam neuveriteľnou výnimkou. Už tým, že podporujú alternatívne prúdy muziky, nie sú chamtiví po zisku a z predaja si nechajú len to nevyhnutné, čo potrebujú na náklady a zvyšok ponechajú interpretom, je to doslova „záhada“ sťaby slnečný november v Londýne. Spravidla totiž hudobné vydavateľstvá fungujú v opačnom garde :-)

 

Vďaka teda, že takíto muzikanti, v ktorých ostala človečina a najmä zmysel pre produkciu „inej“ hudby ako masovej, založili vydavateľstvo, kde dávajú priestor umelcom s odlišnými vyjadrovacími prostriedkami ako sú tie štandardné. Patrí medzi nich aj Zuzana Homolová, ktorá spája na pohľad nespojiteľné: ľudovú kultúru s alternatívou.

Výsledok je však natoľko originálny, že ak by na našej scéne táto speváčka absentovala, poslucháči by sa cítili byť ochudobnení. Čo zaujme na prvé počutie, je školený hlas speváčky, ktorá dokáže umne narábať s registrami, a teda jej nerobí problém odspievať aj tie najjemnejšie výrazové nuansy presvedčivo a sebaisto.

Druhou, priam „do očí bijúcou“ skutočnosťou albumu nazvaného Medzi dvoma prázdnotami, je, že na nej vo významnej miere participoval ostrieľaný hudobník Miloš Zelezňák. Osobne si na tohto multiinštrumentalistu pamätám ešte z čias na štúdia vysokej škole (och, a to bolo dávno, pradávno) a z mnohých koncertov, no najmä jeho širokospektrálnych aktivít.

Je to muzikant, ktorý sa síce pohybuje prevažne na poli bluesovej muziky, rockovej a jazzovej, no je natoľko flexibilný a talentovaný, že dokáže tieto prvky vkomponovať do akéhokoľvek žánru bez toho, aby narušil štruktúru a štýl.

Tento gitarista a zároveň hráč na ďalšie nástroje sa stal súčasťou Zuzany Homolovej a tak vzniklo zoskupenie s príznačným názvom TROJKA Z. H.

Recenzia albumu Zuzana Homolová inak ako ju poznáme - albumTentoraz sa však neorientovali na staré ľudové balady, ale speváčka siahla po poézii. Zhudobnila verše od Milana Rúfusa, Mily Haugovej, Tiny Diosi, Boženy Trilecovej, Michala Chudu a na albume je dokonca jeden text od Suzanne Renaud

nesmierne krehkej poetky, priam múzy pre všetkých priaznivcov poézie. Silne introvertné a nesmierne lyrické básne francúzskej poetky priam vyvolávajú ťažobu na duši (Suzanne v nich zosobňuje túžbu za svojou rodnou krajinou, keďže sa vydala do Čiech a žila tam). Aj takéto ťažké sústo si partia muzikantov vybrala.

Pre multiinštrumentalistu Železňáka je to však hračka. Práve vďaka skúsenostiam v rôznych formáciách a najmä jeho silnej intuícii vzniklo „masterpiece“ plné výrazových zvratov, meditácií, originálnych hudobných medzihier a najmä aranžmánov, o ktoré sa postaral práve tento skúsený muzikant.

Speváčka si totiž skladby nahrala sama s gitarou, následne ich odovzdala práve Železňákovi, ktorý im v štúdiu dal neobvyklé aranžmány. Sú originálne preto, že nechávajú dostatok priestoru poézii, ktorá ostáva dominantnou, zároveň však priestor pre hudobný sprievod nie je využitý klasickým spôsobom.

V prvom rade sa stretávame s pestrou škálou nie práve často využívaných hudobných nástrojov ako sú napríklad diagonálna citara, mandolína, barytónové ukulele a buzuki (priaznivci gréckeho či tureckého folklóru, ale aj popu dôverne tento typický inštrument poznajú). Dychovou sekciou prispel Michal Balla a nahrávku spestrili aj loopy Tobiáša Potočného.

Je vskutku príjemné po dlhej dobe sa pobaviť, napríklad na texte „Niektorých mužov cítiť po oleji, iných po knedliach a fazuli“ v príznačne nazvanej Piesničke od Tiny Diosi. Spôsob, akým to Homolová spieva, je len ľahko ironický, skôr milý a pozitívny –

„Niektorí muži vlhnú od potu, iní od vyrastenosti oblekov“ – dokonca ani v týchto slovách necítiť kontraproduktívny feminizmus, skôr zobrazenie reality a lásky. Rukolapným dôkazom tejto nežnej pesničky je aj komentár na sociálnej sieti nemenovanej zrelej ženy:

„Môj manžel vonia, aj keď sa spotí.“ Tomu sa povie láska až za hrob – a ak speváčka dokázala vzbudiť takúto emóciu v poslucháčovi, vyhrala. A vyhrala aj intímnymi spoveďami, ktoré dokáže tak precítiť, že jej veríte každé jedno slovo. S týmito piesňami sa skrátka možno smiať, plakať, snívať, zamýšľať…

Nielen poetické texty, ktoré môžete dookola počúvať a aj tak si ich nebudete pamätať ako chytľavé refrény popových songov, zabezpečujú výnimočnosť tohto albumu. Je to aj hudobná stránka. Homolová uspôsobuje textom melodickú linku a často dokáže prekvapiť nečakanými zvratmi v intervaloch.

Pôsobivé sú aj dlhé medzihry, ktoré podčiarkujú náladu skladieb. A pochopiteľne, už spomínaná zvukovosť: netradičné nástroje využívajúce sa v etno music, v ktorej má Zuzana Homolová bohaté skúsenosti, sú tým správnym korením z hľadiska formy zaujímavo členených kompozícií.

Ak teda speváčka išla na trh s týmto albumom tak trošku s obavami, ako ho príjmu jej fanúšikovia, keď odbočila od ľudových balád, tak žiadne obavy veru nie sú na mieste. Cédečko ponúka kvalitnú muziku, pozoruhodnú poéziu a nádherný, čistý spev – ak by sme sa silou-mocou snažili to pomenovať aj štýlovo, bol by to trebárs moderný, alternatívny šansón, ktorý Homolovej veľmi pristane.

Zuzanu Homolovú si môžete vychutnať aj naživo – najbližšie vo štvrtok 18.12. na festivale Slnko Spirit > pozri

George Sandová

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu