Nedeľný večer 26. mája 2013 patril v divadle Heineken Stage neobyčajnému večeru, ktorý oslavoval jedno z najproduktívnejších období v histórii baletu, sezóny Les Ballets Russes Sergeja Ďagileva a jeho tanečnej hviezdy Václava Nižinského. Pozvanie Jána Ďurovčíka (za čo mu patrí moja úprimná vďaka) prijal tanečný súbor Opery v Grazi, ktorý do Bratislavy priniesol program ponúkajúci štyri pohľady na legendárne diela optikou súčasných choreografov.

Autor fotografií v galérii je Werner Kmetitch:

Večer otvorilo impresionistické dielo Faunovo popoludnie (L´après-midi d´un faune), tanečný obraz na hudbu Claudea Debussyho nesúci rukopis portugalského choreografa Vasca Wellenkampa (uvádzaný ako Fauno). Svetová premiéra baletu sa konala 29. mája 1912 v parížskom Théâtre du Châtelet v choreografii Václava Nižinského. Novátorský pohľad na tanec a silne erotický náboj rozdelil parížske publikum na dva tábory; kým jedna skupina oslavovala nástup avantgardy, druhá odsudzovala nemorálnosť a vulgárnosť predstavenia. Vasco Wellenkamp nemal síce k dispozícii pôvodnú farebnú scénu Leóna Baksta, ale vytvoril tanečnú kompozíciu, ktorá dokonale navodila dusnú, testosterónom nabitú atmosféru sparného popoludnia. Choreografia balansujúca na hranici erotického sna a reality miestami  citovala Nižinského, ale vzdala sa sošného torza a naplno rozvinula plejádu plastických pohybov v sólových i párových častiach. Faun (Bostjan Ivanjsic), napoly človek, napoly zviera, priniesol na javisko sled obrazov naplnených dynamickou hrou svalov a vzrušujúcim, miestami orgastickým výrazom. Tanečný prejav interpretov v intimite prítmia javiska vyvolal (aspoň vo mne určite) silné napätie spojené s túžbou, aby sa táto noc ešte neskončila.

Protipólom erotickému Faunovi bol Petruška (Pétrouchka). Slávny Ballets Russes uviedol toto dielo po prvý raz 13. júna 1911 v Théâtre du Châtelet v choreografii Mikhaila Fokina na hudbu Igora Stavinského. Pod výtvarnú stránku sa podpísal Alexander Benois a postavu bábky Petrušku netancoval nik iný ako Václav Nižinský.  Verzia choreografa Itamara Serusiho sa od pôvodného libreta  (A. Benois, I. Stravinsky) úplne odkláňa; vzťah bábky k baleríne by ste v jeho balete márne hľadali. Jeho miestami až matematická choreografia vytvára komplexný pohľad na masu ľudí, z ktorých každý môže (ale nemusí) byť Petruškom. Izraelský rodák sa však nechal inšpirovať pôvodným Straviského baletným scóre, ktoré v spolupráci s Richardom van Kruysdijkom upravil pomocou moderných technológií, aby vytvoril hudobnú plochu podporujúcu minimalistický choreografický slovník. Kým jednotlivé pohyby tanečníkov často vychádzajú zo základných ľudských pohybov a miestami karikujú bežné ľudské správanie, jeho javisková kresba je veľmi bohatá a nápaditá.  Tanečníkov delí do stále meniacich sa skupín vytvárajúcich nespočetné množstvo obrazov útočiacich na zmysly divákov. S radosťou využíva potenciál vyzretých tanečníkov na predvedenie inteligentného humoru a spojením dynamických a tlmených pohybových polôh graduje svoje dielo k extatickému vrcholu.

Po prestávke nás čakal „bonbónik“ nesúci autorský rukopis Slovenky Natálie Horečnej. S istou dávkou smútku mi nedá nepoznamenať  zarážajúcu skutočnosť, že prácu tejto perspektívnej mladej choreografky nevídame na domácej pôde častejšie. Natália Horečná, podobne ako Itamar Serusi, pre svoj balet Vták Ohnivák (L´oiseau de feu) nepoužila pôvodnú hudbobnú partitúru Igora Stravinského. Ako sama autorka podotkla: „..nedovolila, a ani som nechcela zasahovať a skracovať krásnu Stravinského hudbu.“  Kritika začiatkom 20. storočia balet Vták Ohnivák doslova vychválila (premiéra: 25. júna 1910) a tanečná rozprávka o bohatierovi Ivanovi, čarodejníkovi Kaščejovi a zázračnom Vtákovi Ohnivákovi doslova opantala široké masy divákov. Natália Horečná vo svojom balete zachovala rozprávkový príbeh i postavy. Na tóny hudby Osvalda Golijova preukázala svoj choreografický talent a vytvorila tanečnú miniatúru založenú na dynamike pohybu a muzikálnosti s istou dávkou rozprávkovej teatrálnosti. Jej vyjadrovacie prostriedky sú prirodzene ovplyvnené tanečným mágom Jiřím Kyliánom, ale Natália Horečná ho nekopíruje a ponúka divákom zážitok v podobe ľahkosti, miestami až hravosti svojho pohybového slovníka. Podobne ako v Stravinského hudbe cítiť slovanskosť, Horečná vo svojej choreografii otvorila svoje slovenské srdce a zaplavila javisko úprimnosťou a neidentifikovateľným teplom.

Posledným „kúskom“ večera bol Duch ruže (Le spectre de la rose). Slávny balet na námet poémy Théophila Gautiera s hudbou Carl Maria von Weber (Vyzvanie do tanca- pre klavír, 1819; orchestrálna úprava: Hector Berlioz, 1841) mal premiéru 19. apríla 1911 v Théâtre de Monte Carlo. V choreografii Mikhaila Fokina sa v titulných postavách sa predstavili Tamara Karsavina a Václav Nižinský. Slovinská dvojica choreografov Rosana Hribar a Gregor Lustek nadväzuje na Gautierovu poému: „ (je suis) le spectre de la rose“ a hľadá Ducha ruže v každom z tanečníkov na javisku; a aj v každom z nás. Scéna sa mení na tanečnú arénu zaplavenú expresívnym a násilným prejavom podporeným piesňou No Pussy Blues (Grinderman). Agresivita sa postupne utopí v pokojných tónoch skladby Shenandoah (Keith Jarrett)  a tanečníci splynú v hamónii adagiových pohybov. Vystúpenie od začiatku správádzajú hlasy tanečníkov recitujúce Gautierovu poému a v nás stále ostáva nezodpovedaná otázka: Kto je vlastne duch ruže?  Jednotliví účinkujúci vo svojich rodných jazykoch proklamujú, že práve oni sú Duchmi ruže , až do momentu, keď sálou zaznie zamatovo zafarbený hlas: „Ja som Duch ruže!“ Čistá slovenčina vyvolá v publiku okamžitú reakciu a spontánny aplaus. (je to pravdepodobne po prvý raz, čo slovenské publikum mohlo vidieť bývalého sólistu SND Michala Zábavíka po rokoch opäť v Bratislave). Duch ruže upokojuje vášne, a kým jeho vôňa mizne spolu s ním, zážitok z predstavenia v nás bude doznievať ešte dlho.

Baletný súbor Opery v Grazi (Tanzkompanie der Oper Graz) napriek svojmu medzinárodnému zloženiu rozprával príbehy spoločnou rečou- rečou tanca a potvrdil staré známe: tanec nepozná hranice!  Teleso pod vedením Darrena Toulona komunikuje s divákmi sofistikovaným pohybom, profesionálnymi výkonmi a láskou jednotlivých interpretov k svojmu remeslu. Bratislavské publikum ocenilo nasadenie súboru i invečnosť choreografov dlhotrvajúcim standing ovation.

Zuzana Buranská 

 

Autor fotografií: Werner Kmetitch

REKLAMAadv.: