Hovorí sa, že keď umriete náhle, pred očami vám prebehne celý život. Myslím, že je to pochopiteľné… posledná spomienka na všetkých a na všetko. Ale ako smrť prežívajú ľudia, ktorý zomierajú postupne? Ktorý o tom ani nevedia? Je spomínanie príznakom umierania? Román Odmietam  nie je prvou knihou Pera Pettersona na slovenskom trhu. Vo svojom rodnom Nórsku pozbieral mnoho literárnych cien a anglický preklad knihy Poďme kradnúť kone získal aj medzinárodné ocenenia.

Recenzia Kniha Odmietam od nórskeho autora Pera Pettersona - obalkaČasopis New York Times ho dokonca vybral do desiatky najlepších kníh roka. Odmietam je jeho zatiaľ posledným dielom.

Prvá kapitola hovorí o stretnutí na moste. Je tu Jim, ktorý si vo svojej starej čiapke a ošúchanom kabáte vyšiel na rybačku a Tommy, ktorý sa opäť kamsi ponáhľa vo svojom drahom aute. Muži sa spoznajú takmer okamžite – veď kedysi boli najlepší priatelia.

Po pár zdvorilostných frázach si ale nemajú čo povedať a ich cesty sa opäť rozídu. Stretnutie však vyvolá mnoho spomienok a tak sledujeme nielen to, ako sa ich životy navzájom prepletali, ale aj ako sa rozdelili.

Tommyho a jeho sestry najskôr opustila matka a neskôr aj násilnícky otec. Sociálny systém súrodencov rozdelil a Tommy ostal úplne sám. Naproti tomu Jim bol samotár dokým nespoznal Tommyho.

Bol jedináčik a vychovávala ho iba silne veriaca matka. Chlapci prirodzene držali spolu a po oddelení od súrodencov bol Jim jediná postava z detstva, s ktorou sa Tommymu stretával. Čas však rozdelil aj toto silné puto a na moste sa stretli takmer úplne neznámi muži – spájali ich len spomienky.

Ani jednému však toto stretnutie nedá spávať a román teda nie je iba rozprávaním o detstve, ale aj o tom, ako ovplyvňuje náš dospelý život.

Román zodpovedá takmer všetky otázky, ktoré sa pri jeho čítaní vynoria. No ak nemáte radi otvorené konce, otázniky na konci Odmietam sa vám vôbec nebudú páčiť.

Na druhej strane, ak radi domýšľate osudy postavám, príbeh vám ponúka skvelú príležitosť. Kritici označujú román za náročný a zároveň jednoduchý.

Kým ho neprečítate, môže vám to pripadať ako protirečenie, no román je náročný na čítanie a čitateľa, zatiaľ čo príbeh je jednoduchý. Opisuje veci priamočiaro, ale niekedy je náročné chápať súvislosti.

Petterson majstrovsky pracuje so slovami a obrazmi. Používa rôzne rozprávacie uhly, vďaka ktorým spoznávame postavy nielen zvnútra, ale aj očami druhých. Jim aj Tommy majú niečo spoločné. Sú akoby dvoma stranami jednej mince, veď boli najlepší priatelia. Rozlišuje ich však rodinná situácia a neskôr aj bydlisko.

Jim je tiež trochu neurotickejší, no ku koncu románu vidíme, že ani Tommymu nie je vždy všetko jedno. Vďaka povahe príbehu nakoniec poznáme postavy lepšie ako obvykle, pretože poznáme aj ich históriu a malé tajomstvá.

Román ako celok pôsobí chladne, ako ostatne všetky severské diela. Čítanie vyžaduje väčšiu dávku sústredenosti, no nie je to na škodu. Kvôli doceneniu všetkých obrazov a umeleckej hodnoty sa určite oplatí čítať aj dvakrát.

Postavy sa odmietajú zmieriť s ranami, ktoré im život uštedril a preto môžu byť inšpiráciou. Koniec plný otázok vám možno neprinesie pobavenie, ale určite vás privedie k zamysleniu.

A krátku ukážku priamo z knihy si môžete prečítať priamo > TU

Príjemné čítanie želám

Idle Berry

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu