Akí by sme to boli národ, keby sme ešte pred prečítaním knihy, neodsúdili autora a jeho najnovšie dielo a častovali ho spŕškou negativizmov a nenávisťou?

Boris Filan-autor foto-Kristina Schreiberova-zdroj-Slovart
Boris Filan (autorka foto: Kristína Schreiberová, zdroj: Vydavateľstvo Slovart)

Boris Filan je už dnes priam legendou. Tento výborný rétorik, ktorý dokáže rozprávať tak pútavo, že mu publikum (či už rozhlasové, televízne alebo počas talk-show naživo) priam visí na perách, je spisovateľ, textár, dramaturg, scenárista, moderátor a cestovateľ, syn scenáristu, režiséra a dramatika Ľudovíta Filana.

Ako absolvent Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v odbore dramaturgia a scenáristika už v rokoch 1973 – 1987 pracoval ako dramaturg v literárnej redakcii a redakcii zábavných programov Československej televízie v Bratislave.

Za publicistickú aktivitu dostal v roku 1994 cenu Egona Erwina Kischa. V roku 2000 získal Cenu za najpredávanejšiu knihu za dielo Tam tam 3.

Jeho talent „od kolísky“ potvrdzuje aj skutočnosť, že od šestnástich rokov písal texty pesničiek, neskôr hlavne pre Pavla Hammela a skupiny Prúdy a Elán a spoločne s Kamilom Peterajom patrí k zakladateľom modernej slovenskej textovej tvorby. Po obnovení spolupráce s Elánom spolupracoval na vydaní albumu Elán – Tretie oko (2003).

Po množstvách knižných diel dnes prichádza s novinkou nazvanou Po vtákoch a ešte sa len na internete objavila zmienka o nej od samotného autora: „Toto je kniha, aké ja rád čítam od iných autorov. Je to výber úvah, fejtónov, postrehov, rozhovorov. Je to do vane, do dlane aj na záchod. Otvoríte hocikde a môžete čítať,“ pod príspevkom sa objavil diskusný príspevok (pochopiteľne anonyma) v nasledujúcom znení:

„je to do vane, do dlane aj na záchod“ Ja predpokladám, že aj toto DIELO bude len na záchod, len aby to bolo vytlačene na toaletnom papieri. Pri Pálenici, v sobotu po 11h si môj prijímač oddýchne, lebo ho vypínam a zapínam pred 12h. Jednoducho o ľuďoch, ktorým to páli (otec +syn) ja nemusím. Ministerstvo kultúry také programy môže sponzorovať, ale ja nie som povinný ich sledovať“.

(pozn. red: gramatické chyby dotyčného anonymného autora s nesmierne „vecným“ príspevkom sme si dovolili opraviť). Bravó Slovač. Bez toho, aby ste čo i len nahliadli do knihy, apriórne ju treba odsúdiť do záhuby a spraviť z nej toaletný papier. Proti gustu žiaden dišputát a proti hlupákom už vôbec nie…

Boris Filan je autor, ktorý rozdeľuje ľudí na dva tábory – tí jedni predstavitelia ho radi počúvajú, odnesú si z jeho rozprávania mnoho zážitkov aj vďaka jeho neopakovateľnému, živému, zanietenému a vtipnému prejavu, ďalší ho nemusia. Je to predsa prirodzený jav. Rovnako ako je na našom malebnom Slovensku prirodzené, nevyjadriť svoj názor kultivovane, aj keď „niekoho nemusím“. Ale to je už naša jedinečná špecialitka, na ktorú sme si v našich končinách zvykli.

Boris Filan - Po vtakoch - obalka
obálka knihy Po vtákoch, Boris Filan (zdroj: Vydavateľstvo Slovart)

V najnovšej Filanovej knihe je aj cédečko s rozhovorom a samotná kniha je presne tým, čo očakávate: osobitou optikou popísané príbehy, ktorým nechýba farebnosť, asociácie spojené s minulosťou a hlavne, píše ich sám život.

Autor na 232 stranách skúma svet okolo seba a rozpráva prekvapujúce, niekedy až šokujúce príbehy, ktoré zažil na cestách so svojimi dlhoročnými priateľmi režisérom Ivanom Popovičom a humoristom Rasťom Piškom.

Najmä stredná a staršia generácia v nich nájde to, čo aj mohli prežiť (keď nie priamo v iných destináciách, tak na Slovensku) a pre mladších môže byť poučná, aby vedeli, ako to kedysi bolo bez počítačov a mobilov či značkových handier. Aby sa dozvedeli, ako to kedysi praskalo vo švíkoch v „reštaurákoch“ vo vlakoch, akí boli ľudia kedysi, ako náhodne dokážete stretnúť človeka, ktorý vám vyrozpráva len tak ledabolo svoj príbeh.

Máte chuť rozplakať sa pri ňom, pretože ho v živote postihla jedna tragédia za druhou, ale ten človek sa považuje za šťastného. Nie je jednoducho možné, aby ste sa nepasovali následne s výčitkami svedomia. Kto sa dnes vlastne považuje za šťastného človeka?

Kam sa pozriete, všetci vás zavalia sťažnosťami, aké náročné podmienky majú v práci (zabudnú dodať, že ju majú), ako ťažko zvládajú domácnosť (pozabudnú pripomenúť, že majú strechu nad hlavou), aké drahé sú potraviny a náklady na bývanie (ale netrpia hladom a predsa tie účty zaplatia) a množstvo ďalších negatívnych informácií, z ktorých sa vám aj žiť zrazu nechce. Nevidiaci človek s postihnutým dieťaťom sa zase považuje za šťastného…

Filanovo majstrovstvo pera spočíva v ľudskosti. Píše o príbehoch presne tak, ako ich zažil na vlastnej koži, neprikrášľuje, nepridáva umelé scenáre, nezmyselné, neexistujúce obrázky života, riadi sa len tým, čo videl a zažil. Jeho obrazy sú popísané svojskou optikou, ktorá pramení z jeho silného prežívania.

To, ako dokáže majstrovsky popísať obyčajné jedlo alebo atmosféru v meste, dokáže málokto. Jedlo hneď cítite a v danom meste sa zrazu aj ocitnete. Ktokoľvek z nás by sa zrejme ani nevenoval nevidiacemu človeku vo vlaku, nevypočul si jeho príbeh. Keď Boris Filan cestuje, má otvorené nielen oči a uši, ale najmä srdce.

A aj čitateľom to chce sprostredkovať práve tak, ako to prežíval on. Veď povedzte, ktorý autor nazve ženu z reálneho sveta vílou alebo ju počastuje prívlastkom „hodvábnejšia“ ako jeho mužská polovička? Filanova poetika je neopakovateľná. A tiež jeho zmysel pre humor, ktorým sú príbehy okorenené (niekedy na prekvapujúcich miestach) je nenásilný ako je ho príbehy zo života.

Aj v tom je čaro jeho kníh, do ktorých keď sa začítate, už ich z ruky nepustíte.

George Sandová

Prečítajte si rozhovor > Boris Filan: V tej knihe je zabudovaná sloboda…

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu