Recenzia koncertu Na sólové vystúpenia mladých virtuózov z dvoch kontinentov len tak nezabudnete
Xavier Jara (autor fotografie: Roman Spišiak, zdroj: Spoločnosť J.K. Mertza)

Vo štvrtok 25. júna sa vystriedal na pódiu introvertný Američan ale i temperamentný Talian v rámci koncertu 40. Medzinárodného festivalu J. K. Mertza . Obaja umelci predviedli repertoár pre sólovú gitaru v interpretácii, ktorá azda ešte aj dnes doznieva v Klariskách.

Xavier Jara sa narodil v roku 1993 a na gitare začal hrať pomerne neskoro – až ako dvanásťročný. To, čo však dokáže zahrať dnes, je priam zázrak. Bez akýchkoľvek prikrášľovaní možno povedať, že patrí medzi najlepších mladých gitaristov sveta.

Jeho interpretácia je plná emócií, čistá, jeho oblúkové frázy znejú prirodzene, bez akéhokoľvek násilia a dynamika, akú na gitare dokáže vykúzliť, je natoľko presvedčivá, že ani neveríte, že počúvate živé vystúpenie a nie dodatočne upravené skladby v štúdiu.

Mladučký Američan Xavier si vybral na koncert zaujímavý repertoár: začal nostalgickými skladbami anglického renesančného skladateľa Johna Dowlanda, ktorý bol nielen obľúbeným hráčom na lutnu, ale aj spevákom. Jeho diela teda majú nezvyčajne spevnú melodiku, ktorú Xavier veľmi dobre pochopil a krásne na gitare vyspieval.

Xavier Jara, autor foto-Roman Spisiak
Xavier Jara (autor fotografie: Roman Spišiak, zdroj: Spoločnosť J.K. Mertza)

Jeho romantizujúce tendencie v interpretácii vôbec neboli na škodu, práve naopak. Melancholická atmosféra skladieb sa v chráme krásne rozliehala a vďaka precítenej dynamike vynikla mnohonásobne viac ako ju zrejme samotný autor zamýšľal: Xavierovo opakovanie fráz z piane a následne v pianissime bolo bezchybné, plynulé a bez jediného „vytŕčajúceho“ tónu – tomu sa hovorí majstrovstvo. A keď si uvedomíte, aký vek má tento mladý virtuóz, buď začnete chodiť kanálmi alebo sa s tým zmierite, že géniovia s darom od Boha sa proste rodia a vy medzi nich skrátka a dobre nepatríte.

Ďalšie skladby od talianskeho barokového skladateľa Domenica Scarlattiho boli sonáty, v ktorých bol ihneď rozpoznateľný rukopis autora. Aj s nimi si poradil Xavier mimoriadne dobre. Keďže Scarlattiho stovky sonát sú síce slohom barokové, ale predznačujú už nástup klasicizmu, sú pohyblivejšie, v rýchlom tempe, takže interpret dokázal, že je mimoriadne vyspelý aj po technickej stránke.

A následne prišla absolútna „topka“ večera: tri katalánske ľudové piesne. Katalánska ľudová hudba je známa svojou poetickosťou, pátosom, clivosťou, úzkym prepojením na vieru a najmä je dodnes zakorenená hlboko v dušiach tohto národa. Ich piesne majú v sebe toľko emócií, že pri ich počúvaní je priam nemožné roniť krokodílie slzy. Xavierovi tieto piesne sadli aj preto, lebo sú poznačené nesmierne vysokým stupňom emocionality.

Keď ich hral, akoby každá jedna fráza bodala do srdca a to krvácalo. Kam sa hrabú skladatelia? Pomyslela som si tak trošku neúctivo voči histórii hudobnej kultúry pri počúvaní týchto ľudových piesní. To, čo si stáročia ľudia dokážu uchovávať len ústnou tradíciou , rozvíjať to a zachovať, má obrovskú cenu – a to pochopil aj Xavier, lebo katalánske ľudové piesne zahral tak, ako s tým národom prežil celý svoj život.

Mladý Američan má poriadny záber – od starej hudby, cez ľudovú až po súčasné diela. Svoje vystúpenie v Klariskách ukončil Sonátou č. 3 od amerického skladateľa a zároveň gitaristu narodeného v Srbsku, Dušana Bogdanoviča. V jeho tvorbe sa prelínajú typické kompozičné postupy – fúzia súčasných postupov klasickej hudby, etno prvky, jazz. Aj s týmto, najmä harmonicky a výrazovo náročným mixom si Xavier poradil výborne.

Andrea De Vitis - autor foto-Roman Spisiak
Andrea De Vitis (autor fotografie: Roman Spišiak, zdroj: Spoločnosť J.K. Mertza)

Po jeho vystúpení nasledoval taliansky gitarista Andrea De Vitis, rodák z Ríma, ktorého označujú za najtalentovanejšieho gitaristu svojej generácie (narodený je v roku 1985).

Na rozdiel od Američana Xaviera zvolil odlišný repertoár, kde mohol ukázať viac svoju virtuozitu a brilantnú techniku.

Andreova muzikalita, precíznosť, farebnosť a virtuozita jeho interpretácie bola citeľná v každej jednej skladbe, ktorú zahral. Človek mohol mať vďaka rýchlejším tempám skladieb klamlivý dojem, že predchádzajúci interpret zaostával, ale to bol len prostoduchý dojem.

Andrea stavil na technicky náročnejšie diela, kde sa naplno prejavil ako virtuóz, kým Xavier vsadil viac na emocionalitu. Aj preto bol koncert pútavý – nezlieval sa v dvojhodinové predstavenie, ale každé vystúpenie interpretov malo úplne rozdielnu pridanú hodnotu.

Andreovo vystúpenie sa začalo Tedescovou Sonátou op. 77 venovanou Boccherinimu. Už v svižnej prvej časti bolo zrejmé, že sa v skladbe budú spájať dva svety hudobnej kultúry: súčasný a historický.

Ten druhý, inšpirovaný skladateľom a violončelistom Luigim Boccherinim reprezentoval starú hudbu a kombinácia sa vydarila nielen z pohľadu kompozičného, ale najmä interpretačného.

Andrea je virtuóz, ktorý na pódiu nespraví jedinú chybičku, party v šialene rýchlom tempe dokáže hrať s ľahkosťou a vďaka vycibrenej technike a so sebavedomou plynulosťou.

Ďalšia kompozícia súčasného skladateľa Alexandra Tansmana bola Variácia na tému Skrjabina. Úvodné pomalé tempo variácií sa rozvinulo do rýchleho, ktoré interpret opäť zvládol bezchybne. Rovnako aj náročné prechody z pomalých lyrických partov do technicky náročných v rýchlom tempe zvládal bez jedinej chybičky.

A ten nádherný, čistý tón gitary rozliehajúci sa v priestoroch Klarisiek bol dosiahnutý aj vďaka na gitare, na ktorej tento mladý taliansky virtuóz hrá: vzácny hudobný nástroj pochádza z Belgicka z dielne Waltera Verreydta. Tento pedagóg mal toľkú vášeň pre gitaru, že mu nestačilo odovzdávať svoje vedomosti na pozícii učiteľa, ale v roku 1985 vyrobil svoju prvú gitaru. A odvtedy pokračuje v spolupráci s renomovanými majstrami na vylepšení svojej práce a podľa všetkého sa mu významne darí.

Ani ďalšie skladby od Mertza a Tárrega v podaní muzikálneho interpreta nesklamali. Publikum si oprávnene vypýtalo prídavok, rovnako ako na ďalších koncertoch – napríklad na vystúpení belgickej dvojice v sobotu v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, ktorej recenziu publikujeme už čoskoro.

40. ročník Medzinárodného gitarového festivalu J. K. Mertza vrcholí  koncertom – v nedeľu 28. júna. Samozrejme, ani na záverečnom koncerte nebudeme chýbať, za predpokladu, že sa do Zrkadlovej siene dostaneme, nakoľko sa čaká zúrivá bitka o miesta.

George Sandová

Sledujte nás aj na Facebooku

Andrea De Vitis - autor foto-Roman Spisiak - obr.2
Andrea De Vitis (autor fotografie: Roman Spišiak, zdroj: Spoločnosť J.K. Mertza)
Xavier Jara, autor foto-Roman Spisiak - obr.2
Xavier Jara (autor fotografie: Roman Spišiak, zdroj: Spoločnosť J.K. Mertza)
REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu