Ak v najintímnejšej časti ruskej hudby počas piatkového 15.11.2013 koncertu v Slovenskej filharmónii „vyspevuje“ známa zvučka mobilného telefónu, vôbec to veru hudobný zážitok neumocní. Práve naopak. Nuž, aj také je naše vysoko inteligentné, kultivované slovenské publikum…

Ďalší abonentný koncert slovenských filharmonikov s pod nadpisom Ruská hudba III sľuboval naozajstné hudobné ako aj dramaturgické lahôdky. Zriedkavo uvádzaný Rachmaninovov štvrtý klavírny koncert a jedna z posledných skladieb ruského symfonického velikána, Dmitrija Šostakoviča, rozhodne nepatria medzi kasové trháky no pri vstupe do foyer sme ostali zaskočení v pozitívnom slova zmysle…Bolo totiž vypredané….

Nevieme, či to možno považovať za „robotu“ skalne zarytých abonentov, za zhodu náhod alebo za súhru nečakaných okolností, no záujem poslucháčov o u nás málo hrávané diela ruskej moderny 20. storočia v nás vzbudil obdiv a ilúziu zároveň, že predsa len naše publikum bezhlavo nepreferuje len ľúbivý romantizmus a odváži sa počúvať aj pokrokovejšiu, modernejšiu európsku hudbu. A ešte jeden nezanedbateľný aspekt: Rusi si svoju kultúru vážia a kdekoľvek je o nej zmienka, nahrnú sa tam, aby tak vyjadrili svoju podporu a až mystickú previazanosť s dielami vyplývajúcu z národnej hrdosti. Rečnícka otázka: keď sa bude hrať Ján Levoslav Bella, Suchoň, Zeljenka či Ľubica Čekovská, budú sály praskať vo švíkoch hrdým slovenským publikom?

Bez mučenia priznávame, že pre ruskú hudobnú literatúru má naše zohraté recenzentské duo jednoducho slabosť a tieto diela máme napočúvané do poslednej noty. Keď vás však pri koncentrácii sa na jednotlivé frázy, výraz interpretov a snahu dirigenta dostať z hudobníkov maximum, vyruší notoricky známa zvučka „Nokia“, snažíte sa to všetkou silou vôle spočiatku ignorovať a ďalej sa sústredíte na koncert. Keď však majiteľ telefónu nevie vyloviť z kabelky svojho „elektronického poloboha“, bez ktorého zrejme nenavštívi ani toaletu, tak nastáva reakcia na úkor zdravia. Tlak nám stúpol na 200 a to už nie je hocijaké číslo. Odhadujeme spodný na 115 a to je veru ďaleko nebezpečnejšia situácia… Toto nie je vyhrážka, ale prosba: prosíme publikum, aby si pred koncertom vypli mobilné telefóny, pretože nabudúce to bezpochyby skončí panickým privolaním RZP…

A teraz už prejdime priamo k recenzii vystúpenia umelcov:

Pri pokuse vžiť sa do role protagonistov, ktorých čakala interpretácia diel, ktoré ešte nikdy v živote nehrali, partitúr plných novátorstva, nečakaných zvratov a experimentovania s hudobnou formou, výrazom ako aj s harmonickou výstavbou, na nás akosi doľahla tréma a zvieravý pocit úzkosti. Aj pre to, že na Slovensku sme boli niekoľkokrát  očitými svedkami chladného prijatia symfonického odkazu D. Šostakoviča, ktoré svojou skutkovou podstatou pripomína „skvostný“ odstavček Chaos namiesto hudby v Pravde z r. 1936, krátko po premiére opery Lady Macbeth Mcenského okresu, v ktorom bola menovaná opera spolu s ďalšími skladateľovými opusmi odsúdená ako „prejav formalizmu nepriateľského ľuďom“ a samotný skladateľ obvinený z „melodickej úbohosti, krajného formalizmu ako aj hrubého naturalizmu….buržoáznej dekadentnosti„…

Koncert otvorila Noc na Lysej hore M. P. Musorgského, ktorú interpretoval dirigent koncertu Daniel Raiskin s dôrazom na pre Európana neobvyklú inštrumentáciu obohatenú najmä o nie bežne využívané bicie nástroje. Nebyť drobného rytmického zaváhania v sláčikovej sekcii a intonačnej nepresnosti lesného rohu v závere, dirigentovi by tento zámer vyšiel na sto percent, orchester zaujal vynikajúcou formou, sýtosťou a zvukovou farebnosťou. Miestami sme dokonca ani neverili, že sme na našom malebnom Slovensku, všetka česť interpretom Slovenskej filharmónie, ktorí „šlapali“ výrazom, tempom, frázovaním, akoby siahli až na samé dno svojich možností a aké veru u nás často nepočuť.

Slovenska-titulkova_fotografia_k_clanku Ruska hudba 19.11.2013-obr.2

Koncerte pre klavír a orchester č. 4 g mol S. Rachmaninova vynikol ruský klavirista Dmiti Levkovich. Ruský pôvod klaviristu v tomto prípade vnímame ako obrovskú devízu pre virtuozitu a prirodzené zžitie sa s partom, čo sa aj naplnilo. Na druhej strane bolo popri excelentnej technike a prirodzenom prejave zo sólistovho prednesu, najmä v prvej vete Allegro vivace, cítiť akúsi chopinovskú melancholiku a  romantickú presladenosť, ktorá na nás pôsobila vyslovene šokantne. Klavirista (mimochodom, nežný a krásny ako bábika a výrazom akoby pochádzal z nie našej zdevastovanej planéty, ale odniekiaľ, kde sa 25 hodín denne rojčí v romantických predstavách), vložil do Rachmaninova svoj osobný sklad a s odvahou ignoroval doterajší prístup k dielam Rachmaninova, v ktorom sa spája neuróza, výbušnosť, protichodné emócie a poňal koncert po svojom. Odvaha sa cení a u klavírnych interpretov zvlášť, lebo je starým dobrým zvykom, že väčšina interpretov akoby kopírovala predpísané výrazové prostriedky a nie a nie sa z týchto konceptov vyslobodiť. Na pohľad subtílny a príliš jemný Levkovich musí byť silná osobnosť, keď prelomil tieto bariéry. Ako sa vraví, tichá voda brehy myje…

Zatiaľ čo Rachmaninovova novátorská koncepcia klavírneho koncertu vyslovene vytrápila orchester vo výraze, popasoval sa s ňou aj priamo na koncerte dirigent. Súlad s technicky bezchybne pripraveným umelcom hľadali dirigent s orchestrom takmer celú prvú vetu, čo sa prejavilo najmä viacerými zmätočnými nástupmi sólových nástrojov. Len s údivom sme sledovali miestami nemé gestá dirigenta, jeho snaha sledovať partitúru, dirigovať orchester podľa sólistu a dať presný nástup bola často kontraproduktívna a dokonca miestami aj alogická. Vypredaná sála odmenila mladého ruského rodáka búrlivým potleskom a standing ovations, za ktoré inkasovala dva prídavky, z ktorých posledný, Schultzov prepis Valčíka na krásnom modrom Dunaji pre klavír vyslovene katapultoval divákov zo sedadiel. Nevieme, či to bolo notoricky známou melódiou alebo je osobitou úpravou, ale pevne veríme, že nadšenie vyvolal ten druhý faktor.

Naozajstnou lahôdkou bola záverečná skladba, Suita na básne Michelangela Buonarrotiho pre bas a orchester op. 145a D. Šostakoviča. Jedno z posledných diel životom a depresiami zmoreného symfonického velikána považujú niektorí muzikológovia za jeho šestnástu symfóniu s čím viacej-menej súhlasíme. Inštrumentačný rukopis ako aj predpísané nástroje vrátane zvukovo podmanivého kontrafagotu do suity ihneď skúseného poslucháča oboznámia s autorom aj bez otvorenia bulletinu. Jemu príznačná inštrumentácia drevených dychových nástrojov, žalospevy sláčikov a expresívne používanie bicích nástrojov, príznačná hlboká tragika a nečakané rytmické zvraty plné satiry, to všetko nápadne prezrádza ubolenú dušu ruského Maestra.

Sólového partu sa ujal sólista Opery Slovenského národného divadla basbarytonista S. Tolstov. Umelcovi nemožno vyčítať zanietenie, no aj napriek extrémnej náročnosti vokálneho partu sa potrápil najmä s intonačnou presnosťou v úvodnej časti a niektoré jeho vokálne party vo vysokej polohe zneli neprirodzene, bez iskry a farby najmä v husľovom kľúči, pričom sme si vedomí extrémnej interpretačnej náročnosti Šostakovičových diel často krát divergentnej harmonickej štruktúry. Potrebnú expresivitu a miestami aj grotesknú satiru, či inotaj sa v tejto interpretačne náročnej skladbe dirigentovi podarilo z orchestra vymaniť, horšie to už bolo s intonačnou presnosťou v prípade hráčov na trúbky, ktorí na seba niekoľkokrát bolestivo upozornili a to najmä v záverečnej časti. Vskutku bolestivý zážitok aj pre publikum…
Výber tejto zriedkavo uvádzanej skladby do dramaturgie koncertu nemožno hodnotiť inak iba ako úspešný počin, no nápadne preriedené rady po prestávke po klavírnom koncerte predsa len v nás vzbudzujú suspekcie, či naozaj  na záverečný opus neostali iba skalopevní abonenti a zvedaví hudobní kritici… 

Matúš Pupák, Anna Weiss

 

Zdroj foto: archív SH

REKLAMAadv.: