Začiatok sezóny Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v dokonalom utajení. Hlavolam: ako sa majú priaznivci vážnej hudby dozvedieť o otváracom koncerte novej sezóny?

Odpoveď na hlavolam: nijako. Rečnícka otázka: malo význam spojenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu? Gigantický projekt by mohol patrične využiť na vzájomnú podporu projekty, za ktoré sa veru netreba hanbiť. Čírou náhodou sme sa dozvedeli o prvom abonentnom koncerte Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Ich nefunkčnú stránku by aspoň mohli suplovať informácie, prípade spoty v „sesterskej“ inštitúcii, aby sa to poslucháči dozvedeli. Alebo nie? Je zjavné, že Slovenský rozhlas si nemôže dovoliť mega kampaň na propagovanie koncertov, ktoré sú nielen z dramaturgického pohľadu ozajstnou lahôdkou pre poslucháčov. Ale ak televízia nevyužije priestor na promo výnimočných podujatí, ktoré by ju vyšli de facto na nula korún, je to prinajmenšom podivuhodné a stálo by to na zamyslenie sa kompetentných. V poloprázdnej sále Slovenského rozhlasu sa preto ocitli len skalní, no ak by sa napríklad široká  verejnosť dozvedela, že sa hrá obľúbená Čajkovského „Patetická“ alebo odznie premiéra diela Iršaja, nepochybne by sa sálu podarilo naplniť. Poďme však od desivej reality na Slovensku priamo ku koncertu.

Prvým abonentným koncertom v poslednú októbrovú stredu začali rozhlasáci abonentnú sezónu 2013/2014. Ako sme už spomenuli, na naše veľké prekvapenie koncert prebiehal pod excelentným utajením, aké býva v tomto prípade kontraproduktívne. Nebyť našej profesionálnej deformácie a informácií z kuloárov, tak ako obyčajní „smrteľníci“ sme nemali takmer vôbec možnosť dozvedieť sa o konaní otváracieho koncertu. Aj keď sme sľúbili, že sa budeme venovať už len samotnému koncertu, nedá nám opätovne spomenúť zaryto mlčiacu webovú stránku RTVS, a to ešte aj týždeň pred konaním koncertu. Nemyslíme si, že umelecké telesá, ktorých zriaďovateľom je RTVS, by mali koncertovať pod pláštikom anonymity, dôsledného utajenia a bez náležitej reklamy, obzvlášť, keď SOSR je možné propagovať práve prostredníctvom verejnoprávnej televízii, ktorej zákonnou povinnosťou je svojich divákov aj vzdelávať a podporovať kultúru. Scestná je aj potlač dvoch banerov pred vstupom do budovy rozhlasu, kde pred dvoma rokmi visel aspoň program sezóny, prázdnymi marketingovými sloganmi, upozorňujúc iba ostentatívnou formou na osobitosť vysielania verejnoprávnej inštitúcie bez prerušenia reklamou. Posledne menovanú skutočnosť považujeme skôr za dodržanie litery imperatívne určenej zákonom a nie nejaké kreatívne marketingové know-how.

Ale už skutočne späť k otváraciemu koncertu, ktorý bol dramaturgicky ozvláštnený o svetovú premiéru a dve symfónie v tónine h mol, z  ktorých ako prvá zaznela Symfónia č. 8 h mol (Nedokončená) F. Schuberta.

Úvodných osem taktov spoločných pre kontrabasy a violončelá v trojštvrťovom takte navodzuje skôr pochmúrnu atmosféru, ktorú v trinástom takte prelomí modulovaná hlavná téma hoboja a klarinetu, ktorá v rôznych variáciách a terciových či sekundových posunoch zaznieva celým dielom. Tento kompozičný postup je charakteristický pre skladateľov obdobia romantizmu, kde vrcholí experimentovanie s harmóniou, ktorej komplikovaná štruktúra dáva spomínanému opusu príznačnú romantickú zvukovosť. Tú však dirigent koncertu Mario Košík pochopil ako hlavnú devízu celého naštudovania; dielo získalo na výraze a prekypovalo emóciami, ktoré avšak neprúdili z pódia hystericky ani sentimentálne, ale presne v takej lyrickej a dramatickej dávke, ako aj mali. Poslucháč tak inkasoval Schubertov opus aj s kúskom „srdca“, po ktorého vypočutí sme si kládli iba otázku nad podnapisom diela- nedokončená ? Môžu sa hádať hudobní teoretici koľko chcú, my túto skladbu považujeme za dokončenú, vyčerpávajúcu z hľadiska formy aj obsahu a výrazovo dostatočne silnú na to, aby sa hrdila titulom romantická. Zaznamenali sme aj neobvykle expresívne gestá dirigenta, ktorý spravidla úsporne naznačuje nástupy a rovnako nie je prehnane teatrálny pri výrazovo silných častiach kompozícií. Tentoraz akoby sa zo všetkých síl snažil vydolovať z hudobníkov všetko, čo sa v nich skrýva, aby dosiahol správny pátos k dielu tak potrebný. A podarilo sa.

Jedinečnou hudobnou lahôdkou bola svetová premiéra skladby Maariv pre violončelo a sláčiky Jevgenija Iršaia. Vypätého violončelového partu sa ujal slovenský rodák Jozef Lupták. „Oklieštená“ inštrumentácia a vyslovene komorné obsadenie tejto náročnej sklady prekypujúcej novátorskými kompozičnými postupmi vrátane disonancií umocnili výrazovú rovinu opusu- židovskej večernej modlitby, teda intímneho rozhovoru človeka s Bohom. Torzo sláčikovej sekcie rozhlasákov podalo na čele s dirigentom večera excelentný výkon, v ktorom dominovala celistvosť kompozície, čo možno v interpretáciách moderných skladieb hodnotiť iba ako pozitívne.

Záverom koncertu zaznela Symfónia č. 6 h mol (Patetická) P. I. Čajkovského. V pomerne krátkom čase to bolo pre nás druhé stretnutie s Čajkovského osudovou symfóniou. Na tohoročnom BHS sme mali možnosť vypočuť si menovaný opus v naštudovaní Bieloruského štátneho orchestra pod taktovkou A. Anisimova, na ktoré ale nemáme vôbec dobré spomienky…Vlastne aj s interpretáciou ruského hudobného odkazu na Slovensku máme viac-menej zlé skúsenosti.

Košíkovo naštudovanie diela bohatého na zmeny tempa a pestrej inštrumentácie stroskotalo v druhej vete na nedisciplinovanosti orchestra, ktorý na naše veľké prekvapenie mal problémy s rytmickou súdržnosťou. S nemým výrazom sme udivene pozerali na pódium, pretože aj napriek presnej dikcii dirigenta, ktorý tak ako aj úvodný opus, dirigoval symfóniu spamäti s absolútnou presnosťou, orchester zvádzal s päťštvrťovým taktom nerovný súboj a na malej ploche sa vyslovene rozpadol. O tom, že zaváhanie nebolo efemérne, sme sa uistili, žiaľ viackrát; najmä pri vypočutí partov lesných rohov, ktoré zďaleka nedisponovali intonačnou presnosťou a častými „nábehmi“ na tón pôsobili vyslovene rušivo, aj keď sme si vedomí špecifikami a úskaliami hry na tento nástroj. Orchester, ktorý v prvých dvoch opusoch prekvapoval excelentnou formou a výrazom, ako keby niekto vymenil a Čajkovského osudovú partitúru, záverečné dielo jeho symfonickej tvorby interpretoval zmätočne, pričom nemožno hráčom ubrať zanietenie a to najmä trombonistom.

Škoda priam školáckych chýb v tejto interpretácii, ktoré boli ozajstným šokom na koncerte. Napriek všetkému však tomuto telesu ostávame verní a s pôžitkom zavítame aj na ďalší koncert. Pochopiteľne, ak sa o ňom z nejakej spriatelenej inštitúcie dozvieme :-)

Anna Weiss, Matúš Pupák

Poznámka:
O koncerte sa autori recenzie dozvedeli na stránke fanúšikov dirigenta Mária Košíka na facebooku TU

Foto: archív autorov recenzie

REKLAMAadv.: