Doktorandský koncert violončelistu jedného zo známych Muchovcov, bol jedinečným zážitkom nielen vďaka náročnému repertoáru, ale najmä z hľadiska obrovskej dávky muzikality, ktorou tento hudobník disponuje.

Komorné koncerty sú vždy veľkou výzvou ako pre interpretov, tak aj pre publikum. Kým interpret – sólista, ktorému robí spoločnosť len korepetítor, je pod paľbou celého publika a na „mieste činu“ je absolútne sám a musí sa absolútne skoncentrovať na prevedenie skladieb do posledného detailu, keďže v jeho výkone počuť čo i len najmenšiu chybičku, obecenstvo zase čelí náročnému výkonu repertoára, ktorý mu nedovolí uniknúť do iných dimenzií. Jednoducho musí počúvať každý jeden tón, každú frázu a každý detail v kompozícii aj interpretácii. Vo veľkých telesách sa aj drobné, niekedy aj väčšie chyby, okrem nepresných nástupov či škrípajúcich sólových pasáží, pohodlne schovajú aj pred menej vzdelaným publikom. Apropo, taký je aj prístup mnohých orchestrov na našom malebnom Slovensku…

Doktorandský koncert violončelistu Pavla Muchu však bol špeciálnou lahôdkou po každej stránke: čo sa týka výberu repertoáru, tento talentovaný hudobník si zvoli Ilju Zeljenku, postrach mnohých interpretov, nakoľko jeho diela, najmä z experimentátorského obdobia sú priam pekelne náročné z hľadiska formy, komplikovanej metrorytmickej štruktúry a nepochybne aj výrazu. Či už pre vokálnych interpretov, ktorí sa pasujú s niekedy takmer neodspievateľnými harmonickými kombináciami a častými moduláciami, no aj inštrumentalistov Zeljenka znamená veľkú výzvu. Pavol Mucha ju zvládol s prehľadom a podal v sobotný večer pod vedením pedagóga doc. Eugena Procháca (obrovský pojem vo svete violončela či už ako interpreta, pedagóga, zakladateľa festivalu – nielen doma, ale aj v zahraničí) krásny, čistý výkon a najmä sa dokázal popasovať so Zeljenkovými zložitými kompozičnými „excesmi“.

Prvou skladbou, ktorá znela v Koncertnej sieni Dvorana bratislavskej VŠMU, bola Hudba pre violončelo a klavír z roku 1986. Jednočasťová skladba by bola postrachom pre mnohých interpretov. Mucha však zvládol krásne čisto spodné polohy, presvedčivo zahral dramatické pasáže, ktoré sa striedali s lyrickými a tie v zmysle celkovej koncepcie skladby interpretoval presne s takou striedmosťou, aby neskĺzol do sladkej romantiky. Ťažkú rytmickú štruktúru s mnohými premenlivými úsekmi za sprievodu klaviristu Maroša Klátika zahral Mucha s presnosťou a bezchybnými nástupmi. Zároveň nehral len bohapusto prázdne noty, ale s výrazovou presvedčivosťou – od intímnych pasáží v piane a pomalšom tempe dokázal flexibilne a bez najmenšieho zaváhania plynulo prekĺznuť do nemilosrdnej búrky a doslova valcovať publikum drámou. Aj pizzicatach dokázal nádherne oblúkovito vyspievať melodiku tak, aby to opäť neboli bezduché brnkania bez sláku, ale pasáž plná emócií. Ak by nebohý pán Zeljenka žil, nepochybne by vzdal úctu interpretovi, ktorý s prirodzenou, vrodenou muzikalitou a brilantnou technikou dokázal odohrať tento nesmierne náročný kus tak, ako si ho predstavoval.

Obecenstvu však treba dať aj trošku vydýchnuť a preto Pavol Mucha umne zvolil ako ďalšiu skladbu Sonátu č. 3 B dur pre violončelo a klavír z roku 1999. Tento skladateľ má svoj kompozičný rukopis plný citácií veľkých skladateľov európskej hudby a rovnako si ako emigrant v polohe skladateľa prežil experimentátorské obdobie, v ktorom bol jedinečný. Z hľadiska formy omnoho zreteľnejšia a jasnejšia skladba s tradičnejšími kompozičnými postupmi v porovnaní s úvodnou Zeljenkovou predstavovala pre publikum aspoň čiastočnú úľavu z hľadiska vnímania. Na druhej strane pre interpreta najmä rýchle tempá boli pomerne náročné na techniku a Mucha predviedol s korepetíciou klaviristky Hany Mišťúrikovej opäť skvelý výkon, kde je nutné pochváliť najmä precítené frázovanie. Vrodenú záležitosť interpreta jednoducho nenaučí ani najlepší pedagóg na svete a je zrejmé, že genetika Muchovcov je natoľko silná, že ňou budú disponovať aj ďalšie generácie, čomu sa obecenstvo môže s plnou spontánnosťou len a len tešiť…

Po prestávke nasledoval opäť Zeljenka, tentoraz jeho Sonáta pre violončelo a klavír z roku 1998. Dvojčasťová sonáta – s prvou časťou Largo cantabile poskytla pre sólového interpreta možnosť precítene vyspievať krásne melodické pasáže, ktoré tvorili oproti kontrastným, presvedčivo interpretovaným dramatickým vetám pozoruhodný estetický zážitok odovzdaný publiku. Vo výrazovo kontrastných častiach Mucha interpretoval tichú, intímnu lyriku až plačlivo a opäť plynulo zvládal časté výrazové tempové a rytmické zmeny bezchybne. Výrazom pestrá kompozícia sa preklopila do druhej časti Dramatico do miestami až drsne znejúcej drámy, ktoré interpretoval až srdcervúco. A opäť ťažké nástupy boli priam až metronomicky zladené s výborným korepetítorom, ktorý akoby bol naladený na jednu frekvenčnú hladinu so sólistom a v komplikovanej rytmickej štruktúre nespravili ani jedinú chybičku.

Záverom prišlo opäť zvoľnenie v podobe Kupkovičovej skladby Tance z Panónie pre violončelo z roku 1984. Ľahučko znejúca kompozícia znela vďaka interpretácii ako príjemné, oddychové ukončenie náročného koncertu. Publikum ožilo najmä pri tanečných pasážach, napríklad Karičiek z východného Slovenska. A hoci sa na pohľad mohlo zdať, že je to pre sólistu jednoduché, množstvo častí mu muselo dať poriadne zabrať. Napríklad posledná časť Presto sa vyznačovala mimoriadne pohyblivými melodickými pasážami, ktoré Mucha vďaka skvelej technickej disponovanosti zvládol s ľahkosťou a nadhľadom.

Po koncerte sa Pavol Mucha venoval hosťom a bolo z neho cítiť ohromnú pokoru, čo je základom každého dobrého umelca. Ak sa totiž akýkoľvek interpret nešťastne „prehupne“ do pozície neprekonateľného „poloboha“, vráti sa mu to ako bumerang. Žiaľ, mnohým sólovým interpretom sa to veru aj stáva. Nemohla som sa však zbaviť pocitu, že práve Mucha bude tou peknou výnimkou, ktorému pokora napriek nedoziernej dávke talentu, vydrží. A rovnako pocitu, že to bol skutočne plodnejšie strávený večer (napriek dvom drobným chybičkám) ako sledovanie zúrivého naháňania sa za pukom na ľade proti Kanaďanom, kde bol výsledok vopred jasný…

George Sandová

 

Autor fotografie: Miloslav Mistrik

REKLAMAadv.:

2 KOMENTÁRE

  1. No urcite, ved Muchovci, to je sam o sebe pojem. A ak hudobnik postupi na doktorandske studium, musi byt jeden z najlepsich. A este: ak je pod vedenim takeho skveleho pedagoga, niet uz o com.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu