V priestoroch príjemnej kaviarničky v centre mesta Bistro St. Germain vystúpilo v nedeľu  29. marca saxofónové kvarteto, ktoré originálnym repertoárom poslucháčov vrátilo v čase až k začiatku 20. storočia.

Recenzia koncertu Saxophone Syncopators potvrdzujú renesanciu ragtimu
Saxophone Syncopators (zdroj foto: autorka článku)

Človek má na výber ako strávi nedeľný podvečer: či už v hyper-super-giga marketoch alebo pri televízii, kde púšťajú stokrát obohraté béčkové filmy či nudné talentové show (pri takých sa spravidla dvíha adrenalín alebo majú tendenciu človeka uspať, ak hovoríme o šťastnejších povahách). Zdá sa však, že aj Bratislavčania chcú konečne cez víkend vyraziť do príjemnej kaviarničky so živou hudbou a spraviť si tak plnohodnotný kultúrny večer pri čerstvej limonáde či pohári vínka bez neustáleho ťukania do Androidov.

Priam hrejivým prekvapením pre mňa osobne bola kaviareň Bistro St. Germain na Rajskej ulici (oproti bývalému kinu Charlies). Dýchajúca novotou, príjemným personálom, cenovo dostupnými drinkmi a štýlovou knižnicou, pred ktorou je pódium pre muzikantov.

Dobrou energiou sálajúca kaviarnička so skvelou akustikou vítala formáciu Saxophone Syncopators, ktorá sa špecializuje na starý jazz vďaka lídrovi Ladislavovi Fančovičovi. Tento génius je klavírnym virtuózom a nešpecializuje sa len na jazz, ale aj na európsku hudbu, pričom práve pri starom jazze dokáže niečo, čo len málokto.

Výlučne na základe starých nahrávok spraví prepis, uspôsobí aranžmány a dokonca interpretácia výrazovo aj zvukom zodpovedá štýlu, v ktorých skladby vznikli. V podstate tanečná hudba, poviete si. V praxi je to, ako to už býva, omnoho zložitejšie. Zahrať s ľahkosťou tanečnú hudbu je nesmierne náročné, držať rytmus a sólové pasáže hrať v autentickej podobe ako kedysi začiatkom storočia – to chce nielen obrovský kus štúdia, ale najmä feeling a prepracovanú techniku na hudobnom nástroji. Navyše, Saxophone Syncopators hrajú na dobových nástrojoch, takže aj zvuk je autentický.

Recenzia koncertu Saxophone Syncopators potvrdzujú renesanciu ragtimu - obr.3
Saxophone Syncopators (zdroj foto: autorka článku)

Poďme však ku koncertu. Gro repertoáru tvoril ragtime, pri ktorom si automaticky každý čo i len trochu znalý problematiky, predstaví klavír. Základom je pravidelný rytmus (v tomto prípade podporovaný barytónovým saxofónom, ale aj tenorom), ľudovo povedané, pochodové tempo, ktoré sa na klavíri v 2/4 metre zdôrazňuje na každú ťažkú dobu.

Nad touto basovou pravidelnosťou, priam až pochodovosťou, dominuje hravá melódia, ktorá často využíva synkopy (stále však ešte nehovoríme o swingovej ére, ktorá prišla omnoho neskôr). Čestne priznávam, nevedela som si predstaviť, ako bude znieť táto kombinácia v saxofónovom kvartete, ale ak mal na starosti aranžmány práve Ladislav Fančovič, obavy vyprchali. Tento muzikant totiž nespraví jedinú chybu pri úpravách a v akejkoľvek inštrumentácii sú skladby prevedené, všetko klape so štýlovou čistotou.

Kvarteto v obsadení: Pavol Hoďa – soprán/alt saxofón, Ján Gašpárek – alt saxofón, Ladislav Fančovič – tenor saxofón a krehká, o to však šikovnejšia interpretka Frederika Babuliaková, ktorá na barytón saxofóne dokázala priam divy. Mohutný a málo pohyblivý barytón je skôr určený na vyplnenie rytmickej sekcie v bas-barytónových polohách, ale Frederika zvládla aj melodické linky s pekným výrazom, vyváženým legatom a to už je čo povedať.

Z hľadiska interpretácie najviac exceloval Pavol Hoďa, ktorý je so saxofónom priam zrastený. Jeho mäkké forte, ktoré nedokáže vyrovnane zahrať každý dychár, krásne plný tón, na doby vyrovnané crescendo a decrescendo, čistá intonácia, bezchybné staccatové a vibratové tóny a emócií plné frázovanie – to všetko bolo neopakovateľným zážitkom tohto koncertu.

Recenzia koncertu Saxophone Syncopators potvrdzujú renesanciu ragtimu - obr.2
Saxophone Syncopators (zdroj foto: autorka článku)

Jeho prvá polovica začala v svižnejšom tempe až po valčík s názvom Carolina Sunshine z roku 1919, ktorý je známy v interpretácii Sterling Tria (hudba: Erwin Schmidt). V podaní kvarteta si zachovala vďaka štýlovo čistej interpretácii svoju krásu, aj keď znela bez vokálu. V tom je to čarovné umenie dokázať skladbe zachovať tvár, jej autentickosť, aj keď ju interpretuje iné zoskupenie, v tomto prípade saxofónové kvarteto. Valčík bol síce v svižnejšom tempe ako originál, ale to vôbec neprekážalo, práve naopak.

Recenzia koncertu Saxophone Syncopators potvrdzujú renesanciu ragtimu - obr.4
Saxophone Syncopators (zdroj foto: autorka článku)

„Slabosťou“ Ladislava Fančoviča je zjavne legendárny saxofonista Rudy Wiedoeft, ktorý v jazzovej histórii dokázal zahrať to najkratšie staccato práve na saxofóne (pre neznalcov – au, skutočne ťažká vec).

Aj na „ragtimovej noci“ v St. Germain zaznelo pár kúskov od tohto legendárneho interpreta, mimochodom, pôvodne huslistu, napríklad Sax O Phun, kde sa Rudymu na saxofóne podarilo zahrať tón, ktorý verne imituje smiech a vyvolá úsmev na tvári. Aj to je jedna zo záhad medzi nebom a zemou, ako to vlastne dokázal…

Skladba Budha Dardanella, ktorú si Saxophone Syncopators zaradili do repertoáru pred turné v Indii, zaujala ľahkým frázovaním a kratučkým, zato neuveriteľne pohyblivým motívom barytón saxofónu.

V prvej polovici zaujal aj známy foxtrot Chasing the Chickens od Raymonda Walkera a Abe Olmana, ktorý vznikol v roku 1917. Bravúrne zvládnutý kontrapunkt medzi altovým a tenorovým saxofónom v pomerne rýchlom tempe si vyslúžil aplauz.

Pochopiteľne, nielen táto skladba. Počas celého koncertu v kaviarničke vládla príjemná atmosféra – aj to je dôkaz toho, že ľudia si chcú pri muzike oddýchnuť a nie analyzovať, či sa v sólovej pasáži interpret nevymykal harmonickému základu…

V druhej polovici koncertu zazneli aj dve skladby od Eugena Suchoňa, ktorý predtým, ako sa vydal na dráhu skladateľa klasickej hudby, komponoval foxtroty a ďalšie tanečné skladby pre klavír. Aj s nimi si kvarteto poradilo veľmi dobre a poslucháči mali vďaka dodržaniu všetkých „pravidiel“ tanečnej hudby príjemný časový katapult do začiatku minulého storočia.

Kvarteto pri všetkých skladbách dokázalo peknú prácu s dynamikou, súhru v rytmike, pekne vyspievané melódie, striktnú pulzáciu, ktorá je práve pri ragtime taká dôležitá a najmä fakt, že pre saxofóny upravených aranžmánoch sa piesne dnes počúvajú ešte s väčším potešením ako v origináloch.

George Sandová

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu