Deviaty abonentný koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu opäť sľuboval pozoruhodnú dramaturgiu. Nebyť niektorých školáckych chýb kombinovaných s pasivitou hudobníkov, v poslucháčovi by rezonoval tento koncert ešte dlhé chvíle.

Keď pred mnohými rokmi hudobníci z Boľšoho teatra pod pyramídou doslova odpálili ruskú neoklasiku, publikum reagovalo aj slovami, že sa čudujú, že architektonicky osobitá budova to vôbec prežila. Dokonca aj tí, čo ihneď po koncerte chrlia rečnícke ohňostroje, ktorými hodnotia výkony symfonikov, onemeli, len s neprirodzene rozšírenými zreničkami chaoticky pobiehali po foyer a nedokázali z toho šoku ani trafiť do šatne a distingvovaným spôsobom si vyzdvihnúť kabelky s kabátmi. Toľko emócií vyvolaných moskovským orchestrom azda môže spôsobiť len kombinácia interpretácie diel ruských velikánov, pre ktorých je tak typická široká ruská duša, burácajúca dráma, srdcervúca lyrika, atypická voľba inštrumentálneho obsadenia, silná ruská melodika často nachádzajúca inšpiráciu vo folklóre, obrovská, priam monštruózna zvukovosť – to všetko však musí interpretovať výlučne Rus. Množstvo krát sme sa presvedčili, že akýkoľvek špičkový orchester na tejto planéte nedokáže tak verne zobraziť to nekonečné spektrum emócií, akým doslova ruská hudba srší, ako práve ruské teleso. (Akceptujeme aj obvinenie z predpojatosti a zaujatej subjektívnosti, aj obľúbené hádzanie kameňom, no skalopevne na tejto teórii trváme).

Ešte pred obvinením si však dovoľujeme uviesť corpus delicti k tejto teórii, a to priamo z koncertu, ktorý sa konal v Slovenskom rozhlase dňa 12. Júna 2013 už tradične o 19:00. Šostakovičova Symfónia č. 1 mala byť vyvrcholením koncertu a zároveň sezóny rozhlasákov. Ej veru, nebola…

Paradoxne, celé to odštartovalo nadmieru dobre a poslucháč mal pocit, že to bude jeden z tých skvelých koncertov, na aké nikdy nezabudne. (Nuž, nezabudne, ale tak trošku v inom kontexte). Úvodný Eugen Suchoň bol veľkým potešením, keďže už len fakt, že naše inštitúcie si nezabúdajú pripomenúť slovenskú hudobnú kultúru, je až ezotericky pozitívnym momentom. Suchoňova Malá suita s passacagliou patrí medzi ranné diela skladateľa, ktorý doslova stvoril základy modernej slovenskej hudby. Apropo, okrem jeho výnimočných tvorivých schopností sa patrí pripomenúť aj jeho neobyčajné pedagogické danosti. Tí, čo ho zažili na prednáškach, dodnes spomínajú na jeho nezabudnuteľné výklady hudby, spôsob, akým veľmi jednoducho a s neobyčajnou dávkou kreativity dokázal študentom vštepiť teóriu hudby do hláv tak, že ju až do dnešného dňa majú poctivo implantovanú v mozgových bunkách. „Suchoňovi sme priam viseli na perách keď nám prednášal, milovali sme ho ako pedagóga a na jeho skúšky sme sa nikdy nemuseli učiť, lebo všetko sme sa naučili hneď na hodinách. Odvtedy sa veru taký nenarodil,“ spomína dnes už 84-ročná muzikologička, ktorú pri vyslovení magického mena Suchoň doslova zaplavia slzy od dojatia. Späť však k samotnému koncertu. Malá suita s passacagliou bola po interpretačnej stránke zvládnutá veľmi dobre. Dielo pôsobilo kompaktne, pričom sa nezabúdalo ani na detaily, pekné frázovanie a celková zvukovosť orchestra už aj s novátorskými harmonickými postupmi tejto skladby zanechali v publiku len ten najlepší dojem. Ako to už býva, netreba sa zbytočne nadchýnať vopred a už vôbec nie hýriť nekontrolovanou radosťou. Múdri zástupcovia existencializmu by prezieravo dvihli varovný prst nad toľkým optimizmom a ich pesimistické vízie by sa naplnili do poslednej bodky už pri ďalšom čísle – Koncerte pre klavír a orchester č. 1 C dur, op. 15 Ludwiga van Beethovena. Klavirista Miki Skuta patrí medzi to najlepšie, čo sa v našej krajine narodilo. Už od detských čias patril medzi „malých veľkých“ géniov, ktorí len podľa sluchu zahrali na klavíri čokoľvek. Rodáci z Komárna o ňom doteraz básnia, veď existuje množstvo pádnych dôvodov na hrdosť, ktorú prežívajú. Okrem aktivít v jazze sa orientuje aj na klasiku a tiež hudbu 20. storočia. Tento kozmopolitný umelec, s vynikajúcimi schopnosťami improvizácie, sa preslávil nielen doma, ale aj vo svete – veď jeho nahrávka Goldbergových variácií získala najvyšší možný počet hviezdičiek v renomovanom časopise BBC Music Magazine. Klaviristu, ktorého poznajú v Londýne či Paríži, kde absolvoval recitály, by sa patrilo hrdo privítať aj na domácej pôde. Žiaľ, poloprázdne hľadisko signalizovalo skôr hrubé ignorantstvo zo strany slovenského publika (paradoxne, počas Kocánovho koncertu publikum praskalo vo švíkoch, čo je pomerne nepochopiteľná skutočnosť). Skuta samozrejme nesklamal. Ku klavírnemu koncertu Beethovena, ktoré patrí medzi jeho ranné diela, pristúpil zrelý umelec s pokorou, profesionálnosťou a dávkou emocionality prislúchajúcou tomuto skladateľovi. „Rozbíjač“ klasicizmu, ktorého práve tento klavírny koncert dobová kritika prijala s absolútnym pohoršením nad novými harmonickými postupmi neprijateľnými pre časy, v ktorých dielo vzniklo, bol dobrou dramaturgickou voľbou po modernom Suchoňovi. Zvlášť sa poslucháč tešil zo sólistu, no žiaľ, vynikol len práve klavír, nakoľko orchester sa dopustil priam školáckych chýb. Nepresné nástupy pôsobiace niekedy až ako synkopický orchester, príšerne rušili excelentný výkon Skutu. Jeho zmysel pre detail, precízne a krásne frázovanie, dokonalá rytmika, veľká škála dynamických odtieňov, nádherné pasáže v piane v kontraste s dramatickými časťami a poctivé naštudovanie diela – to všetko bolo doslova rušené rozhlasákmi, ktorí akoby „ťahali na pol plynu“. Ťažko posúdiť, či fatálne chyby takmer až s komicky nepresnými nástupmi orchestra vznikli slabou súhrou so sólistom, vlažným prístupom hudobníkov alebo nedostatočnou koncentráciou dirigenta, výsledný efekt však bol vskutku rozpačitý. Je doslova nevysvetliteľná situácia, keď klavirista končí frázu a pri záverečnom akorde s nádychom kývne na dirigenta v predstihu, aby naznačil nástup, a celý orchester „slávnostne“ nastúpi síce burácajúco, ale s nepríjemne počuteľným, zjavným oneskorením. Fenomenálny klavirista verzus priemerný orchester, to neveští nič dobré…

Záver úspešnej sezóny rozhlasákov patril 1.symfónii f mol, Op. 10 Dmitrija Šostakoviča. Zaradenie tejto interpretačne ako aj technicky náročnej skladby možno hodnotiť iba ako úspešný dramaturgický počin, pre dirigenta koncertu Mirka Krajčiho to bola taktiež prvá skúsenosť so symfonickou prvotinou ruského velikána. Z hľadiska hudobnej formy sa jedná o typickú štvor-časťovú symfóniu s rýchlou úvodnou ako aj rýchlou záverečnou časťou, no z hľadiska obsahu, kompozičných postupov, využitia inštrumentácie a moderných harmonických sledov, ide o veľmi novátorskú kompozíciu. Pripomeňme ešte historické súvislosti; dielo vznikalo v pohnutých časoch v Rusku po revolúcii v roku 1917. Nedávna smrť skladateľovho otca ako aj existenčné problémy a podlomené zdravie autora po prekonanej tuberkulóze si vynútili aj podporu riaditeľa konzervatória, A. K. Glazunova a mladý Miťa štúdiá úspešne ukončil a ako záverečnú prácu predložil práve partitúru hraného diela, ktorá akoby predstavovala sumár motívov a tém, ktoré odznejú v celom jeho budúcom symfonickom odkaze. Aj v tónine skladby, f mol , „okolo“ ktorej takmer celý život komponoval (tretia a deviata symfónia v tónine Es dur, štvrtá a ôsma v c mol, jedenásta v g mol, trinásta v des dur  a taktiež jeho posledná symfónia, pätnásta, má do počtu identické štyri predznamenania, A dur), možno vidieť istú víziu budúcej Šostakovičovej kompozičnej koncepcie….Ako keby sa poslucháč preniesol v čase a zrazu sa ocitol v závere Leningradskej, v ôsmej či v pätnástej symfónii, (nielen) ktorých čiastkové plochy sa mu nápadne vybavujú. Charakteristická inštrumentácia drevených dychových nástrojov, trubiek, expresívne používanie bicích nástrojov ako aj jemu vlastná expresivita a prvky hlbokej vážnosti pomalých tém, ktoré neskôr nadobúdajú až charakter intímnej spovede skladateľovej ubolenej duše – to všetko ako keby bolo mladému devätnásťročnému Šostakovičovi vrodené ako základný kompozičný rukopis a neskôr aj hudobný podpis D -Es-C-H, vychádzajúci z anglického prepisu priezviska (Shostakovich).

Dirigent koncertu, Mirko Krajči, nasadil výnimočnej partitúre miestami cudziu masku a to najmä v prvých dvoch vetách symfónie, Alegretto-Allegro ma non tropoAllegro kde interpretovaná dynamika dielu skôr uškodila a jednotlivé pasáže tak pôsobili viac-menej rigidné a izolovane; orchester k svižnejšiemu výkonu vyburcoval až na záver druhej časti. Inak zanietene hrajúci orchester ostal občas v pomykove priam až z intuitívnych nástupov adresovaných dirigentom, ktorý výraz diela nescelil ani na záver poslednej časti, Allegro molto. Poslucháč sa tak zrazu ocitol pod paľbou tónov prúdiacich z pódia a ostával miestami v pomykove; technicky veľmi dobre disponovaný orchester s citom pre zmeny tempa ako keby s partitúrou miestami až zápasil a Šostakovičova novátorská kompozícia mu bola podaná viac-menej ako súbor divergentných polyfonických plôch, fabulózny inotaj, na ktoré je slovenské publikum viac-menej pri uvádzaní skladateľových symfónií zvyknuté a podvedome pristupuje k jeho odkazu ako istá diváčka z publika, ktorá svojmu doprovodu uviedla záverečný opus koncertu slovami: „Šostakoviča nejako pretrpíme, veď to nebude trvať dlho. A hlavne, aj tak to nikdy nezahrajú ako Rusi, nám proste chýba tá vášeň a široká duša, aby sme ho dokázali zahrať tak, ako sa má“.

 

Anna Weiss, Matúš Pupák

REKLAMAadv.: