Volodin a Fedosejev – vynikajúca kombinácia na záverečný koncert 49. ročníka Bratislavských hudobných slávností. Nebyť akademického prístupu nášho orchestra, mohol to byť skutočne nezabudnuteľný koncert.

Posledný koncert BHS, na prvý pohľad zvyčajnej dramaturgickej štruktúry, už pri letmom prezretí programu sľuboval hlboký umelecký zážitok; Slovenskí filharmonici pod taktovkou skúseného ruského dirigenta, ruský klavirista a klenoty velikánov – Skriabinov Klavírny koncert fis mol Op. 20 a na záver 4. Symfónia f mol Op. 36 P. I. Čajkovského…

Preto azda neprekvapí, že pred takýmto koncertom poslucháč, a najmä hudobný kritik vstupuje do koncertnej sály s veľkými očakávaniami (hudobní kritici možno aj s troškou frustrácie, lebo s interpretáciou ruského hudobného odkazu máme na Slovensku všakovaké skúsenosti) a s trémou takmer identickou protagonistom. Ten zvyšok bol už iba na interpretoch – ako sa popasujú s veľkými očakávaniami poslucháčov v takmer vypredanej sále, pričom interpretácia notoricky známych základných diel hudobnej literatúry, ktoré miestami až zľudoveli, si od nich vyžaduje čosi viac, istú dávku invencie, nie strohý akademický pohľad a nie strojovo rigidné odohranie skladby podľa partitúry; teda materiál, ktorý po vypočutí možno označiť ako „masterpiece“.

BHS_SOPRAN

Prvým opusom večera bola Bergglocke, ária pre soprán a orchester J. L. Bellu, ktorou sme si pripomenuli 170. výročie skladateľovho narodenia. Sólového partu sa ujala slovenská sopranistka Eva Šušková a za dirigentským pultom stál legendárny Vladimír Fedosejev. Mladá umelkyňa opäť presvedčila publikum o svojich kvalitách, nielen o muzikálnosti, ale dokázala zaujať aj na malej ploche dobrou technickou dispozíciou a kultivovaným prejavom aj vo vysokých polohách. Zaujímavosťou Bellovho diela je, že partitúra sa našla až v roku 2007, a tak máme v pomerne biednej histórii slovenskej hudobnej kultúry o dielo viac. Bella skladbu napísal v ťažkom období, zronený zo smrti svojej najmladšej dcérky. Sólová pieseň Vianoce na cintoríne doslova pohlcuje poslucháča smútkom a tragédiou. Je priam presiaknutá bolestivým, intímnym tichom, tragédiou, samotou a zároveň nepríjemným chladom. Všetky tieto výrazové odtiene dokázala speváčka vďaka dobrej technike a porozumeniu obsahu stvárniť tak, že jej publikum uverilo.

BHS_KLAVIRISTA_DIRIGENT

Klavírnom koncerte fis mol A. N. Skriabina zažiaril ruský klavirista Alexei Volodin, ktorý sa náročného partu novátorskej harmonickej výstavby zhostil bez najmenšieho zaváhania a ponúkol publiku komplexný a vyvážený výkon. V umelcovom prípade nešlo iba o brilantné zvládnutie technických pasáží a kadencií, intonačnú presnosť a dobrú rytmickú a virtuóznu dispozíciu, ale aj o adekvátne precítený prejav, z ktorého sršali emócie z každej frázy a vynikli citlivé zmeny dynamiky. Poslucháč tak inkasoval na revanš ucelené dielo ako jednoliaty celok v náležitej forme, ktorá síce občas potrápila orchester, a to najmä vo výraze. Čo si budeme hovoriť, Skriabin bol známy neurotik a len málokto dokázal akceptovať jeho výlevy v hudbe (samozrejme, výlevy sa bežne prejavovali aj v komunikácii, ale to len na okraj). Dokonca aj tento klavírny koncert ostro odsúdil geniálny majster inštrumentácie Nikolaj Rimskij-Korsakov, slávny predstaviteľ Mocnej hŕstky. Pre nápaditého a vzdelaného skladateľa inšpirovaného tradičným ruským folklórom boli Skriabinove postupy absolútne neprijateľné. Hoci s odstupom času, pre publikum môžu byť aj dnes náročné na vnímanie, aj keď analytické hľadanie jeho dômyselne komplikovaných variácií a neobvyklá inštrumentácia môžu byť dobrou základňou pre rozvíjanie analytických schopností poslucháčov v priamom prenose na koncerte.

Dirigentovi Vladimírovi Fedosejevovi sa podarilo nestratiť sa v komplikovanej štruktúre diela a ustrážil orchester ako aj formu presne adresovanými nástupmi. Ešte pripomenieme, že dirigent večera absolvoval konzultácie u legendárneho Jevgenia Mravinského a preto sa domnievame, že zrozumiteľné dirigentské gesto, práca s partitúrou počas koncertu a príznačná pohybová dikcia v jednotlivých dobách sú zrejme rukopisom posledne menovaného umelca.

Vyvrcholením večera a bodkou za tohoročnými BHS bola 4. Symfónia f mol Op. 36 P. I. Čajkovského. Hlavná téma symfónie, teda prvých sedem taktov dedikovaných lesným rohom a fagotom v trojštvrťovom takte a v predpísanej tónine vyslovene prevalcovala poslucháčov. No po úvode prišlo sklamanie, doposiaľ zanietene hrajúci orchester pod taktovkou ruského majstra podcenil prvú technicky náročnú vetu symfónie Andante sostenuto — Moderato conanima — Moderato assai, quasi Andante — Allegro vivo, čo sa prejavilo rytmickými nesúladmi v orchestri a viacerými intonačnými nepresnosťami. Prvá veta tak pôsobila viac-menej zmätočne, v ostatných troch častiach už profilovka dirigentovho repertoáru nabrala viac-menej „ruskejší“ ráz, ale stále v nás rezonoval pocit absencie povestnej širokej ruskej duše a jej vlastná zanietenosť, teda spôsob, akým dokáže ruskú hudbu interpretovať Rus. Akási mdlosť a fádnosť a dokonca rytmické nepresnosti neboli samozrejme chybou dirigenta. Skúsený Fedosejev každým svojím gestom prežíval to, čo Čajkovskij touto symfóniou mienil vypovedať svetu: obrovskú bolesť a istý fatalizmus v podobe neschopnosti nájsť šťastie a zmysel života. Aj v poslednej časti, v ktorej znela v rozmanitých variáciách známa ruská ľudová pieseň „Vo pole berjozka stajala“, chýbala iskra, hĺbka, masívny zvuk telesa, akoby orchester hral len z povinnosti to, čo chce od nich dirigent. Dušu proste podľa taktovky nezahráte, s tou sa človek narodí…

Anna Weiss, Matúš Pupák

Zdroj foto: Autori recenzie

REKLAMAadv.: