Po päťročnej prestávke dvojica málo, ale zato presne „trafených“ Britov, vydáva ďalšiu štúdiovú platňu. Aká je? No predsa mňam :)
Na konte majú už sedem štúdiových albumov a nezabudnuteľné hity ako Galvanize, Hey Boy Hey Girl, Setting Sun a mnohé ďalšie. Dnes prichádzajú po prestávke s novinkou, ktorá opäť stojí za to. Tom Rowlands a Ed Simons už v roku 2012 začali pracovať na nových skladbách a potvrdzujú, že stále patria medzi hviezdy elektronickej dance music.
Tá bola síce „in“ najmä v 90-tych rokoch, kedy zažívala totálny boom (dokola sa opakujúce beaty prinášali publikum do extázy), ale britské duo malo vždy invenciu a „čuch“ na dobrých ľudí, ktorých si prizvali do tímu.
Inak tomu nie je ani na novinke s názvom Born In The Echoes. Už pilotný singel Go, ku ktorému si pozvali amerického rappera Q-Tipa, zožal v rádiách veľký úspech. Napokon, práve tento rapper s nimi pracoval aj na hite Galvanize, ktorý patrí medzi jedny z najväčších.
Klip k tejto piesni je futuristický, bizarný, moderný s vizuálne atraktívnou kamerou a natoľko monotematický, že vás dostane aj vďaka beatom aj vďaka dobre nastrihaným scénam do miernej hypnózy aj bez pilulky, ktoré mladí ľudia s obľubou na diskotékach používali (ach, tá mládež…).
V spomínanom klipe sa sedem mladých žien v rovnakých ultra moderných kostýmoch, akoby k nám prikvitli z nejakej inej planéty, pohybuje symetricky v rytme beatov. Minimalistická choreografia a ich súlad krásne korešpondujú s muzikou a hlavne (a teraz páni zbystrite pozornosť) – pripomínajú tak trošku Laru Croft! Samozrejme, v britskom vydaní. O ich mimogalaktických sivočiernych outfitoch, ktoré akoby navrhoval Jean Paul Gaultier, sa vám ešte dlho bude snívať. Skrátka skvelý klip.
Poďme však pekne po poriadku. Úvodná Sometimes I Feel So Deserted prináša mix rôznych inštrumentálnych podkladov, že chvíľami máte pocit, že sa v pesničke stratíte, ale nakoniec sa vždy bezpečne nájdete vďaka ostentatívnemu beatu. Chemical Brother to proste s elektronikou vždy dobre vedeli. Ako dobre, že nesplnili vyhrážky z roku 2007, že toto je posledný album a končia.
A vôbec, prečo muzikanti vždy hrozia tým, že: toto je môj posledný koncert či album? V prípade tejto dvojice to určite nie je o lacnom PR, skôr potrebnej pauze, ktorú nevyhnutne potrebuje každý z nás, nieto ešte umelci. Každopádne im aj táto päťročná pauza prospela, pretože počas tvorby akoby si uvedomili, že sa potrebujú navrátiť k minulosti a k začiatkom ich tvorby. Sound a vystavanie už spomínanej prvej skladby to jasne dokazuje.
Dvojica si k albumu prizvala množstvo hostí. Čestne priznávam, najviac som sa tešila na Becka. A hoci „ale no tak tohle se nedělá!“, platňu som si pustila od posledného tracku Wide Open, ktorá je sladkou odmenou albumu s jedenástimi skladbami. Úľava s pesničkárom Beckom je akoby za odmenu za všetko to „besnenie“, čo na albume nájdete.
Najsilnejšími devízami albumu sú prepracované rytmické vzorce, dobre vyskladané beaty, celkový sound, ale aj hostia, ktorých si dvojica prizvala. Napríklad v skladbe Under Neon Lights si prizvali jednu zo súčasných hviezd nezávislej hudby St. Vincent. Speváčka má natoľko špecifickú farbu hlasu, že až z nej mrazí (podľa toho ju identifikujete kdekoľvek, aj v záplave zvukov Chemical Brothers).
Ani Cate Len Bon nedopadla inak. Briti sa so svojimi hosťami „pohrávajú“ a v podstate ich berú ako estetický doplnok k svojmu soundu, a tak to má predsa v EDM aj byť.
Skvele vyvážený, nápaditý, šialený, pestrý, nostalgický, nadupaný – taký je nový album dnes už legendy elektroniky, ktorý sa oplatí vlastniť.
George Sandová
