Pri príležitosti 450. výročia narodenia Williama Shakespeara uviedol Balet Slovenského národného divadla  11. apríla 2014 balet Sen noci svätojánskej nesúci choreografický rukopis Youriho Vámosa.

Baletný súbor slovenskej prvej scény pod vedením Jozefa Dolinského ml. uviedol už druhý titul na motívy diela Williama Shakespeara. Prvým bol v roku 2013 Prokofievov balet Romea a Júlia v choreografii Massima Moriconeho a tým druhým je Sen noci svätojánskej na hudbu Felixa Mendelssohna Bartholdyho ( čudesný hip-hopový novotvar Júlio a Romea uvedený na jeseň 2013 nerátam – nemá s baletným umením a ani s baletným telesom nič spoločné).

SND-Sen noci svatojanskej-Romina Kolodziej (Helena)

Sen ako obľúbený baletný námet

Sen noci svätojánskej je po Romeovi a Júlii najobľúbenejší a najhrávanejší „šejkspírovský“ titul v oblasti tanečného umenia.  Prvé baletné spracovanie Shakespearovej komédie malo premiéru v roku 1876 v choreografii Mariusa Petipu v Petrohrade, ktorého upravenú verziu v roku 1962 uviedol Michail Fokin. V tom istom roku dielo inscenoval aj „otec neoklasického baletu“ George Balanchine. Bol to jeho prvý celovečerný balet vyskladaný z rôznych Mendelssohnových skladieb. V prvom dejstve Balanchine predstavil zápletku i rozuzlenie a v druhom dejstve sa sústredil len na záverečnú svadbu plnú bezdejového tancovania. Už o dva roky neskôr uzrela svetlo sveta inscenácia Fredericka Ashtona pod názvom Sen (The Dream) sústreďujúca sa výlučne na časť deja odohrávajúceho sa počas čarovnej noci. Ashtonova kreácia je rozprávkovým pohľadom do sveta víl a faunov tancujúcich v mesačnom svite.  Medzi ďalšie úspešné inscenácie patria uvedenia choreografov ako Heinz Spoerli (hudba: F. Mendelssohn, Ph. Glass, S. Reich), P. Lacotte (1988, hudba: F. Mendelssohn), Ch. Wheeldon (2000, hudba: F. Mendelssohn), či J. Ch. Maillot (2005, hudba: F. Mendelssohn, D. Teruggi, B. Maillot). Pravdepodobne najúspešnejším baletným spracovaním je inscenácia z dielne Johna Neumeiera, ktorý netradičným spôsobom využil spojenie  hudby Mendelssohna Bartholdyho a Ligetiho spolu s tradičnou mechanickou hudbou.  Balet mal premiéru v roku 1977 v Hamburgu a v repertoári ho majú súbory ako Balet Parížskej opery, Švédsky kráľovský balet, Dánsky kráľovský balet, Štátna opera vo Viedni, či Veľké divadlo v Moskve. V Bratislave mohli diváci vidieť po prvý raz baletné spracovanie komediálneho príbehu v roku 2006 v svetovej premiére s hudbou Petra Zagara a v choreografii Etiena Freya.

SND-Sen noci svatojanskej-Juraj Žilinčár (Puck), Davide de Biassi (Robin)

Upravený Shakespeare

Po ôsmich rokoch od slovenskej premiéry sa príbeh s mimoriadne komplikovanou zápletkou vracia na scénu národného divadla v choreografii Youriho Vámosa, ktorý tento balet po prvý raz inscenoval už v roku 1995 (Ballett Basel). Vámos, podobne ako jeho predchodcovia, použil koláž hudby Mendelssohna a dejovo sa zameral len na časť odohrávajúcu sa v lese. Takýto zámer prináša so sebou však i riziko, že divák nepoznajúci literárnu predlohu, nepochopí súvislosti a konanie jednotlivých postáv. V inscenácii nenájdete Athénskeho vládcu Tézea, Hipolytu (obaja sú však spomenutí v bulletine), Hermiinho otca Egea, a ani jednu z víl podriadených Titánii.  V centre pozornosti sú štyria zaľúbenci: Hermia, Lysander, Helena a Demetrius, ktorí sa ocitajú v lese počas magickej najkratšej noci v roku. Hermia a Lysander sú do seba zaľúbení, ale po Hermii túži aj Demetrius, ktorý sa snaží milencov nájsť. Toho neustále prenasleduje Helena, ktorej srdce prahne po Demetriovej láske. Na tom istom mieste sa stretnú aj kráľ a kráľovná lesa, Oberon a Titánia, ktorý sa škriepia kvôli nároku na panča; a akoby to nestačilo, v lese sa ocitne aj skupina remeselníkov, ktorí potajme pripravujú divadelné predstavenie. Ak sa do všetkého zamieša Oberonov poskok Puck a čarovný kvet lásky, roztočí sa kolotoč nepredvídateľných udalostí, ktoré zapríčinia totálny zmätok vo vzťahoch medzi jednotlivými postavami. Puck s čarovným kvietkom zamotá hlavy zaľúbencov tak, že len veľmi bystrý divák udrží pozornosť a nestratí sa v deji (kvet je v tomto prípade nahradený flitrovou rukavicou a la Jackson).  Kto je kto, a čo robia v lese sa z inscenácie nedozviete. Vámosov Sen sa totiž v mnohom od originálu líši. Dej je zasadený na neurčité miesto (u Shakespeara sú to Atény) a neurčitý čas (podľa kostýmov 30. roky minulého storočia). V spracovaní totiž chýba východzí bod, z ktorého sa dej uberá k záverečnej svadbe. Je ním Tézeus, vládca Atén, ktorý sa pripravuje na svadbu s Amazonkou Hipolytou, ktorú násilím priviedol do svojej ríše.  Obsah v bulletine k inscenácii je v tomto prípade zavádzajúci. Píše sa v ňom o svadbe Tézea a Hipolyty, ale na javisku, ani medzi obsadenými postavami ich nenájdete a v konečnom dôsledku má svadbu niekto iný. Tézeus podľa starého práva dáva Hermii možnosť výberu: buď si vezme za manžela Demetria, alebo ju čaká smrť, prípadne panenský život kňažky v Dianinom chráme. Hermia s Lysandrom sa preto rozhodnú pre útek z Atén a počas cesty zaspia v lese, kam ich prenasleduje žiarlivý Demetrius odhodlaný zobrať si, čo mu podľa práva patrí a dať raz a navždy Lysandrovi príučku.  Tézeova svadba je aj dôvodom  prítomnosti remeselníkov, ktorí v lese potajme pripravujú predstavenie práve na Tézeovu svadbu.  Jeden z nich premenený za osla sa nechtiac ocitne v nenásytnom objatí Titánie, ktorá so svojimi vílami nocuje v púčikoch kvetov. V konečnom dôsledku Titánia a Oberon by sa v lese tiež neocitli nebyť Tézeovej svadby (Shakespeare veľmi presne pomenúva príchod pánov lesa z Indie do Atén i milenecký vzťah budúcej nevesty Hipolyty a Oberona, i Oberonov dôvod sa na slávnosti zúčastniť).  Záverečná svadba je vo Vámosovom ponímaní  vlastne svadbou neznámeho páru, ktorý hrá Oberon a Titánia.  Postava Pucka má svoju dvojičku Robina (Robin-čeľadník  je jedno z Puckových mien).  Vámos , podobne ako Maillot a Ashton, si  pre svoj balet zvolil len časť hry. V podstate sa zameriava len na vzťahy mladých párov a vládcov lesa a takýmto zjednodušením zápletky sa odkláňa od Shakespearovho diela.

SND-Sen noci svatojanskej-Isa Ichikawa (Hermia), Romina Kolodziej (Helena)

Choreografovi Yourimu Vámosovi sa nedá uprieť talent vytvárať jedinečné diela, i keď jeho tvorba nesadne každému. Najsilnejšou stránkou choreografie je autorov cit pre muzikalitu, schopnosť využiť každú notu, každý hudobný nástroj na predvedenie určitého pohybu, ktorý je s daným tónom v symbióze. Vzhľadom k tomu, že dielo malo premiéru pred 19 rokmi, pohybový slovník je trošku staromódny, neplastický až hranatý, v zborových scénach spartakiádny (najmä tanec siedmich Oberonov v úvode baletu). Choreografia je pomerne skúpa na javiskovú kresbu, niektoré časti sú svižné, až prekrokované, iné sú prázdne a plytké (najmä sóla Titánie, i Oberonov monológ z druhého dejstva) a zborové tance čarodejníc sú nudné a zbytočné. Napriek faktu, že balet je o vzťahoch, chýbajú mu veľké duetá, v ktorých by interpreti mali možnosť predviesť technické majstrovstvo. Autor sa snažil do choreografie vniesť humor a vtip pomocou pohybov, v ktorých rozpoznáme sexuálny podtext. Vydarenou scénou je pas de quatre hlavných predstaviteľov, predstavujúca bitku a vytvorená ako spomalený film. Invenciu možno pozorovať aj pri spracovaní záverečného divadla remeselníkov, ktoré však  dopadlo až príliš prvoplánovo a infantilne. Ak bol zámer vytvoriť v tejto scéne provinčnú atmosféru s nádychom ochotníckeho divadla, tak sa vydaril. Hodnotiť prácu scénického a kostýmového výtvarníka je vzhľadom na fakt, že inscenácia prenášaná v priestore a čase (po 19 rokoch z Bazileja do Bratislavy) a že výtvarníci sa museli pravdepodobne podvoliť vôli choreografa, veľmi náročné. Scéna (Pavol Andraško) je jednoduchá a funkčná, a aj keď je jedna, vytvára pomocou zdvihov a otáčaním umelých kríkov scény dve: tá prvá je určená pre svet smrteľníkov a je jednoduchá a čistá, tá zo sveta nadprirodzených bytostí je zaplnená obrími neónovými kvetmi a podľa mňa hraničí so zlým vkusom. Kostýmy (Adriena Adamíková) by sa dali rozdeliť do troch kategórii. Do prvej patria kostýmy milencov a svadobčanov inšpirované 30. rokmi 20. storočia v jemných pastelových farbách. Druhou kategóriou sú kostýmy Oberona a Titánie, Pucka, Robina a čarodejníc inšpirované antikou. Výtvarníčka chcela nadpozemskosť postáv evidentne umocniť flitrami, čo sa však pri „malých čarodejniciach“ vymklo spod kontroly a dievčatá vyzerali ako vianočné stromčeky z Kambodže. Remeselníci /herci sú odetí do ľudových krojov, čo v publiku zafungovalo ako afrodiziakum a zobudilo národnú hrdosť. Mám rada slovenské kroje, len neviem, či v tomto prípade nezatienili všetky ostatné postavy.

SND-Sen noci svatojanskej-Andrej Kremz (Lysander), Orazio di Bella (Demetrius)

 

Vámos odkryl slabiny súboru

Dielo ako také si vyžaduje flexibilných tanečníkov, ktorí sa dokážu odosobniť od stereotypov a ponoriť sa do prirodzeného hereckého umenia i karikovania postáv. Obe premiéry boli odtancované jedným obsadením s výnimkou Oberona a Pucka a ukázali, že súbor na Vámosov balet nedozrel. Zborové scény boli pre niektorých členov príliš veľkým sústom, i keď tanečníci boli koncentrovaní a snažili sa (drobné nepresnosti môžu byť pri premiérach spôsobené nervozitou).  Nedostatky v podobne neistého hereckého prejavu mali oveľa väčší vplyv na zážitok z predstavenia. Kráľom lesa na prvej premiére bol Andrej Szabo, ktorý využil svoj vzrast a dominantnosť. V rýchlejších častiach však pôsobil nekoordinovane, mohutne a ťažkopádne. Žiadalo by sa mi v jeho prípade vidieť mäkší pohyb v kolenách (najmä pri odrazoch a dopadoch) a uvoľnenejšiu hornú časť tela. Na druhej premiére sa ako Oberon predstavil Dominic Ballard, ktorý bol plastickejší a rafinovanejší v prejave. V porovnaní so Szabom pôsobil viac rozprávkovo. Chelsea Andrejic sa nepodarilo vdýchnuť Titánii život. Napriek exkluzívnemu vzrastu nevyužila ženskú rafinovanosť a jej Titánia ostala nevýrazná. Milým prekvapením bola Isa Ichikawa v úlohe Hermie. Rolu zvládla po technickej stránke a vdýchla jej život uvoľneným a nenásilným prejavom. Opozitom jej bola Romina Kolodziej, ktorej Helena bola v hereckom afekte. Kolodziej ako skúsená sólistka zvládla technické pasáže s prehľadom, ale začali sa prejavovať (aj vďaka kostýmu) jej nedostatky v držaní tela a tvrdé port de bras. Andrej Kremz (Lysander) a Orazio di Bella (Demetrius) predviedli technickú dokonalosť i hereckú zrelosť. Vrcholom predstavenia bol bez pochýb Puck Juraja Žilinčára, ktorý exceloval po technickej i umeleckej stránke. Jeho postava bola stvárnená s nenásilným vtipom, ľahkosťou a prirodzenosťou. Jeho alternácia (Yuki Kaminaka), ani Robin (Dansaran Vandanov) na svoje postavy žiaľ ešte nedozreli. Samostatnou kapitolou boli remeselníci / herci. Prejav jednotlivých účinkujúcich hraničil s úrovňou stužkových slávností a bolo zrejmé, že tanečníci sú neistí a ich výstupy vyzneli trápne. Svetlou výnimkou bol Rapfael Schuster (Thisbé), ktorý svoju postavu prehnane parodoval, čo v divákoch vyvolávalo smiech. Zrelý a vyvážený výkon podal Peter Dedinský (Osol), ktorého somárik bol rozkošne naivný a milý. Talentovaný Dedinský opäť predviedol plastiku pohybu so zmyslom pre detail, zvládnutú koordináciu a prirodzený prejav.  S orchestrom SND naštudoval inscenáciu dirigent Peter Valentovič. Romantická Mendelssohnova hudba miestami strácala farbu i dynamiku, o falošných tónoch ani nehovorím. Príjemným spestrením bol sólový spev členiek Opery SND Miriam MaťašovejKataríny Flórovej.

SND-Sen noci svatojanskej-František Šulek, Raphael Schuster, Mergim Veselaj (Remeselníci)

Bulletin

K inscenácii vydalo Slovenské národné divadlo bulletin zostavený Evou Gajdošovou. V bulletine sa na 96 stranách  dočítate v troch jazykoch základné informácie o diele i inscenačnom tíme. Vzhľadom k tomu, že sa premiéra konala pri príležitosti 450. výročia narodenia Williama Shakespeara by sa žiadalo venovať tomuto velikánovi literatúry tiež zopár riadkov. Zabudlo sa aj na hudobného skladateľa Felixa Mendelssohna Bartholdyho, ktorý je spomenutý len ako autor vybraných skladieb použitých v inscenácii (zrejme vinou prekladu sa z mládežníckej Symfónie č.1, teda symfónie, ktorú vytvoril v mladíckom veku stala „Symfónia mládeže“). Bulletin je doplnený o množstvo farebných i čiernobielych fotografií Petra Brenkusa, Stanislava Klačanského a Martina Machaja, ktoré sú veľmi ilustratívne a zrejme suplujú informácie o tanečnej histórii uvedeného diela.

Najnovšie baletné spracovanie Sna noci svätojánskej neprináša ortodoxného Shakespeara, ani vážne umenie.  V každom prípade, ak sa odosobníte, môže byť „snívanie“ príjemným spestrením večerného programu.

Zuzana Buranská

Za obrazový materiál z premiéry baletu Sen noci svätojánskej patrí vďaka Slovenskému národnému divadlu, autorom fotografií je Peter Brenkus. Ďakujeme.

REKLAMAadv.: