Recenzia Rozhlasáci s Fančovičom si trúfli na Chačaturjana - obr.2
zdroj: George Sandová

V piatok 8. mája sa nevybrali všetci do nákupných centier „osláviť“ voľný deň, ale tí kultúrnejší si prišli vypočuť do Veľkého koncertného štúdia Slovenského rozhlasu výnimočný koncert.

Šéfdirigent a dramaturg Mário Košík zvolil ako úvod familiárne známu skladbu od Samuela Barbera: Adagio pre sláčiky, ktoré je dnes už mimoriadne populárna, aj keď jej predchádzali pomerne dramatické momenty okolo jej uvedenia. Barber ju zložil v roku 1936 počas letných mesiacov, ktoré trávil v Taliansku.

Keď ju o dva roky poslal dirigentovi Arturovi Toscaninimu, ten mu ju priam dehonestujúcim spôsobom, bez akéhokoľvek komentára vrátil späť. Samozrejme, skladateľa to do nepríčetnosti nasrdilo a hoci sa dirigent toto svoje faux pas snažil žehliť odkazmi, že partitúru si naštudoval a dávno ju má v hlave, faktom je, že až do premiéry medzi sebou títo dvaja „kohúti“ neprehovorili ani slovka.

Pod taktovkou Toscaniniho bolo dômyselne skomponované, meditatívne Adagio pre sláčiky premiérované v novembri v roku 1938 Symfonickým orchestrom NBC v New Yorku.

Rozhlasáci si dobre poradili s interpretáciou výrazu a celistvosťou hudobnej formy, ktorú je nutné pochopiť, nakoľko melodiku postupne preberajú jednotlivé sekcie nástrojov. Dlhá, prekrásna melodická línia si vyžaduje plynulé legato, ktoré postupne od začínajúcich huslí preberú violy.

Dômyselná práca s tichými basmi vytvára v skladbe priam magickú atmosféru – je podstatné udržať kompaktnosť tejto línie, aby si Adagio udržalo svoju formu. Od violončiel interpretujúcich hlavnú tému sa postupne dostávame až do kulminujúceho fortissima, aby Barber tento kolobeh „života“ náhle uzavrel v hrobovom pianissime.

A hoci môžu mnohí poslucháči vnímať túto skladbu za pomerne fádnu, opak je pravdou. Skladateľ ju vystaval pre intelektuálne podkutých poslucháčov a v intimite dokázal nájsť okrem zaujímavej formy aj pozoruhodné tonálne zvraty. Napríklad trúchlivá harmónia vybočujúca z hlavnej tóniny je prekvapivým prvkom, ktorý však drží pôvodnú myšlienkovú líniu kompozície, nakoľko sa po nej opätovne navráti orchester k pôvodnej tónine b mol.

V záverečnej vete sa kruh uzatvára, avšak Barber ju obohacuje o inverziu, ktorú hudobníci pod vedením Mária Košíka interpretovali výrazovo aj technicky presne podľa predstáv skladateľa.

Recenzia Rozhlasáci s Fančovičom si trúfli na Chačaturjana - obr.3
Ladislav Fančovič (zdroj: Janka Dekánková)

Následné „delo“ Arama Chačaturjana: Koncert pre klavír a orchester Des dur, očakávalo publikum s veľkým napätím. Sólistu Ladislava Fančoviča poznáme ako kozmopolitu, ktorý si v štýloch nevyberá. Neorientuje sa výsostne na romantizmus, či starú hudbu alebo súčasnú.

Je to virtuóz, ktorého nemožno škatuľkovať ako to spravidla u klaviristov býva. Niet preto divu, že si trúfol na výrazovo aj technicky náročný klavírny koncert skladateľa, ktorého dielo je poznačené arménskou ľudovou hudbou.

A teda pre naše vnímanie je to niečo netradičné či už z pohľadu komplikovanej metrorytmickej štruktúry alebo aj melodicko-harmonickej, ktorá často skôr pripomína orient ako ľubozvučné (oproti folklórnym motívom Chačaturjana všedné) európske, tak trošku akademicky znejúce skladby.

Tento klavírny koncert, rovnako ako aj väčšina jeho diel, je poznačená mnohotvárnosťou – či už po výrazovej, tonálnej alebo rytmickej stránke. Jeho Koncert pre klavír a orchester Des dur je priam živelný a bolo až neuveriteľné, že Fančovič ho hral bez nôt a doslova v „šialenom“ tempe, dokonca niekedy ani orchester nestíhal (čo síce nie je pozitívum, ale zase také citeľné nedostatky to neboli).

Prvá časť koncertu je doslova robustná a majestátna. Chačaturjan sa nebojí využívať rozmanité bicie nástroje a najmä bubon, ktorý svojim fortissimom v úvode až vyrazí poslucháčovi dych. Následne sa pripája postupne vo vrstvách orchester, aby sa ozval v tympanovom tremole klavír s hlavnou témou.

Tá má svoju ostrosť, majestátnosť a zároveň živelnosť. Fančovič akoby sledoval trend súčasnej interpretácie – len nedávno sme mali možnosť vypočuť si viacero klavírnych koncertov (napríklad od Rachmaninova) v interpretácii ruských klaviristov, ktorí všetci lyrizovali aj dramatické témy.

Hlavná téma sólového nástroja nie je štandardne vystavaným melodickým klavírnym exhibicionizmom. Aj orchester v nej má nezanedbateľnú úlohu a rozhlasákom sa ju podarilo skĺbiť tak, aby zastávali svoju funkciu, nezanikli a zároveň dali dostatok priestoru aj klavíru.

Chačaturjan bol aj v tomto enormne vynaliezavý: orchester nepovažuje len za „bohapustý“ sprievod sólového nástroja, ale poskytuje mu dostatok priestoru s vkusom, aby klavír nezanikol. Príkladom jeho nonkonformného prístupu k inštrumentácii je aj druhá téma, ktorú síce začína hoboj, no štafetu preberá klavír.

Skladateľ je invenčný aj v hudobnej forme. Dokáže na chvíľu prekvapivo v dramatickej časti skľudniť atmosféru, aby vzápätí spravil výbuch celého orchestra ako z „dela“. Gradácia jednotlivých motívov je tak dobre vystavaná, že jej pestrosť, napriek tomu, že je striktne dodržaná sonátová forma, priam srší originalitou.

Ako sa patrí, prvá časť končí klavírnou kadenciou, kde sa Fančovič priam zaskvel. Jeho technická čistota, tempo a virtuozita boli hlavnými devízami. A aj keď v niektorých výbušných častiach by sa hodilo vygradovať témy do žiadaného fortissima, týmto prístupom dosiahol presne to, čo skladateľ zamýšľal: poskytnúť síce sólovému nástroju dostatok priestoru, avšak neprenechať orchestru len druhoradú, sprievodnú funkciu.

Subtílnosť druhej časti – v úvode klarinet sprevádzaný sláčikmi, tvorí uvoľňujúci kontrast s výbušnou prvou časťou. Nebol by to však Chačaturjan, keby ostal v klišé, preto aj v pomalej časti sa dočkáme dynamickejšej časti ako pripomienku prvej, majestátnej, rýchlej časti.

Tretia, rýchla časť sa nesie v duchu „brillante“ a dočkáme sa v nej priam iskrivých tém, ktoré sólista zvládal s prehľadom a najmä s pekným, ľahkým frázovaním. Skladateľ v záverečnej časti dynamicky graduje, aby sa prekvapivo opäť dostal témou k prvej časti.

Sólista aj orchester zvládli interpretačné nároky tohto diela až na malé, formálne chyby (ladenie plechových dychových nástrojov) a občasné rytmické nepresnosti, s dôstojnosťou.

Zrejme by to chcelo nechať taký náročný koncert ešte trošku vyzrieť, ale aj tak to bol opäť raz výnimočný zážitok pod pyramídou (a nezbedníka, ktorý nesledoval taktovku a slákom sa iniciatívne navzdory svojim kolegom pustil do hrania vo svojvoľnom predtaktí určite netreba trestať, možno stačí trošku viac koncentrácie).

Po Chačaturjanovi to chcelo prestávku a po nej Suchoňove Metamorfózy. Tie majú rozhlasáci už doslova v krvi, a interpretácii niet čo vytknúť. Zohratosť orchestra, výraz, zrozumiteľné vyspievanie tém, krásne vystavaná dynamika a presné nástupy potvrdili, že Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod vedením Mária Košíka, patrí medzi naše najlepšie telesá.

George Sandová

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu